Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho pri Largo di Torre Argentina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Kostol del Gesù)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 41°53′45″S 12°28′47″V / 41.89583°S 12.47972°V / 41.89583; 12.47972
Chiesa del Gesù
Chiesa del Santissimo Nome di Gesù all'Argentina
kostol
Il Gesù 001.JPG
Priečelie kostola z námestia Piazza del Gesù
Štát Taliansko Taliansko
Región Lazio
Mesto Rím
Súradnice 41°53′45″S 12°28′47″V / 41.89583°S 12.47972°V / 41.89583; 12.47972
Dĺžka 75 m
Šírka 25 m
v transepte - 35 m
Architekti Giacomo Barozzi da Vignola
Giacomo della Porta
Štýl barok
Vznik 1568 - 1580
Vysvätenie 25. november 1584
Cirkev rímskokatolícka
Zasvätenie Najsvätejšie Meno Ježišovo
Správa jezuiti
Wikimedia Commons: Chiesa del Gesù (Rome)
Adresa: Piazza del Gesù
Webová stránka: www.chiesadelgesu.org

Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho pri Largo di Torre Argentina (tal. Chiesa del Santissimo Nome di Gesù all'Argentina) alebo skrátene Kostol Ježiša (tal. Chiesa del Gesù) je baroková sakrálna stavba v Ríme. Je materským chrámom jezuitskej rehole.

Kostol je príkladom stavieb, ktorých povesť prekročila nielen hranice mesta, ale aj štátu. Vďaka činnosti jeho zakladateľov sa stal známym takmer na celom svete. Z architektonického hľadiska predstavuje del Gesù vzorový model kostolov postavených v tzv. jezuitskom stavebnom štýle.

Dejiny stavby[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne na tomto mieste stával malý farský kostol Santa Maria della Strada. V roku 1542, dva roky po vzniku jezuitského rádu, pridelil pápež Pavol III. rehoľným bratom tento malý kostolík a o sedem rokov nato ho povolil zbúrať, aby na jeho mieste mohol vzniknúť väčší chrám, hodný rastúceho významu rehole. Takmer dvadsať rokov však trvalo vyriešenie rôznych majetkových sporov, kým sa v roku 1568, vďaka mecenášstvu kardinála Alessandra Farnese, začalo so stavbou.

Kardinál Farnese poveril vypracovaním projektu nového kostola renomovaného architekta Giacoma Barozziho. Barozzi (známy najmä pod menom mesta, z ktorého pochádzal, Vignola) sa zhostil úlohy so cťou a vytvoril projekt, ktorý sa svojou koncepciou a architektonickým prevedením stal vzorom mnohých barokových sakrálnych stavieb v Európe.

Pôdorys kostola má tvar latinského kríža s ukončením v podobe apsidy podľa vzoru ranokresťanských bazilík. Vignola, ktorý na stavbe pracoval až do konca svojho života, touto koncepciou vyhovel religióznym požiadavkám zadávateľov stavby. Rádoví stavitelia po Vignolovej smrti stavbu i dokončili a v novembri 1584 vysvätili. Dnešný vzhľad priečelia kostola, otvárajúceho sa do rovnomenného námestia, je výsledkom práce významného talianskeho sochára a architekta druhej polovice 16. storočia Giacoma della Portu, ktorý v diele spojil prvky renesančného a barokového stavebného slohu.

Architektúra stavby[upraviť | upraviť zdroj]

Baciccio, Vzývanie baránka, 1682, freska v apside

Kostol má v pôdoryse tvar latinského kríža s centrálnou kupolou nad miestom kríženia pozdĺžneho a priečneho ramena. Architektonicky je kostol jednoloďovou stavbou s priečnym transeptom, pričom loď je po bokoch členená na každej strane štvoricou malých kaplniek.

Priečelie kostola, členené horizontálne i vertikálne, zaujme svojím umeleckým stvárnením a prísnou symetrickosťou. Nápadné je najmä horizontálne členenie na dve poschodia oddelené širokým trámom, nesúcim nápis s menom mecenáša stavby. Druhému, nahor sa zužujúcemu poschodiu, ukončenému trojuholníkovitým štítom, dominujú po stranách umiestnené výrazné volúty. Rovnako ako horné tak i dolné podlažie je vertikálne delené pilastrami a stĺpmi.

Tri brány sú od okolitého terénu výškovo oddelené mohutným schodiskom. Nad strednou je reliéfne stvárnený znak jezuitskej rehole. Nad oboma bočnými bránami sú v nikách umiestnené sochy jezuitských svätcov - vľavo sv. Ignáca z Loyoly a vpravo sv. Františka Xaverského.

Interiér kostola[upraviť | upraviť zdroj]

Baciccio, Triumf mena Ježišovho, 1676 - 1679, stropná freska v centrálnej lodi. Umelec poňal strop ako jednoliaty priestor bez okrajového rámca - postavy akoby prečnievali cez obkladanú klenbu chrámu; vzniká tak ilúzia otvorenej oblohy s víziou nebeských zástupov oslavujúcich Ježišovo meno, pričom zatratené duše sa rútia do tmy

Ešte väčší duchovný a umelecký zážitok získa návštevník v interiéri kostola. Monumentálna výzdoba je reprezentovaná predovšetkým impozantnými stropnými freskami, patriacimi k vrcholným prácam neskorobarokovej sakrálnej výmaľby.

Pôvodne bolo interiérové vybavenie ako aj výzdoba kostola strohé a jednoduché. Dnešná, honosnosťou hýriaca baroková výzdoba, tvorená dokonalou súhrou rôznofarebných mramorov, štukatúry, zlatenia, fresiek a sôch, už neposkytuje predstavu a jednoduchej dekorácii interiéru v čase vzniku stavby.

Stropné fresky[upraviť | upraviť zdroj]

V druhej polovici 17. storočia bolo rozhodnuté o novom vybavení interiéru. Zámerom predstaviteľov rehole bolo urobiť na návštevníkov kostola dojem a súčasne virtuóznym spôsobom vzdať hold vykupiteľskému dielu Ježiša Krista. Vďaka doporučeniu slávneho sochára a architekta Gian Lorenza Berniniho fascinujúcu freskovú výzdobu klenieb vytvoril jeho priateľ Giovanni Battista Gaulli, známy i pod menom Baciccio. Fresky - Vzývanie baránka (v apside), Triumf mena Ježišovho (v centrálnej lodi), Anjelský cyklus (v kupole) a Apoteóza svätého Ignáca (nad svätcovým oltárom v ľavom transepte), fascinujúce svojou dynamickosťou a priestorovou iluzívnosťou, priniesli umelcovi nehynúcu slávu.

Baciccio začal na výzdobe pracovať v roku 1672. Ako prvá vznikla freska v kupole zachytávajúca umelcovu predstavu o raji. Nebeská scéna predstavuje postavy ohlasujúce Kristov príchod - starozákonných prorokov, podávajúcich správu o Ježišovom diele a štyroch evanjelistov ako i štyroch učiteľov cirkvi, ktorí Ježišovo dielo vykladali.

Témou fresky na strope hlavnej lode je oslava Ježišovho mena a velebenie jeho spásneho diela: pred jeho slávou padá na kolená celý vesmír - a záleži na každej bytosti, či bude spasená. Všetci, ktorí mu uverili budú zachránení; tí, ktorí sú ovládaní hriechom budú zatratení (ožarujúce Božie svetlo ich oslepuje). Scéna dýcha svojou dramatičnosťou.

Jej protipólom je freska Vzývanie baránka z roku 1682 v apside kostola, kde pohľad na mystického Baránka, sprevádzaného anjelmi, navodzuje atmosféru pokoja a harmónie.

Najmladším dielom je freska nad oltárom sv. Ignáca, ktorá pochádza z roku 1685.

Okrem freskovej výmaľby súčasťou maliarskej výzdoby sú štukatérske práce a alegorické sochy Antonia Raggiho a Leonarda Retiho.

Kaplnky[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasťou centrálnej lode je osem postranných kaplniek (po štyroch na každej strane). Vľavo sú to kaplnky (smerom k hlavnému oltáru): Kaplnka sv. Františka Borgiu (Capella di S. Francesco Borgia) so stropnými freskami zachytávajúcimi výjavy martýria apoštolov sv. Petra a sv. Pavla (autor Niccolò Circignani), Kaplnka Svätej rodiny (Capella della Sacra Famiglia) s freskovou výzdobou zachytávajúcou udalosti pred Kristovým narodením a z jeho najranejšieho detstva (Nebeské slávnosti narodenia Krista, Zvestovanie pastierom, Vraždenie neviniatok, Predstavenie Krista v chráme a Klaňanie troch kráľov), Kaplnka Najsvätejšej Trojice (Cappella della Santissima Trinità); tesne pred presbytériom je Kaplnka Panny Márie na ceste (Capella di S. Maria della Strada), ktorá nesie názov kostolíka pôvodne stojaceho na mieste dnešnej stavby.

Sochárske diela

Jean-Baptiste Théodon, Viera víťaziaca nad modloslužobníctvom, mramor
Pierre Legros, Náboženstvo porážajúce herézu, mramor

Prvou kaplnkou na pravej strane je Kaplnka svätého Ondreja (Capella di S. Andrea) s freskami s výjavmi zo života niektorých svätcov, druhou kaplnkou je kaplnka zvaná Capella della Passione s lunetovými freskami, ktorých dominantným námetom je utrpenie Krista (Ježiš v Getsemanskej záhrade, Judášov bozk, Ecce homo a i.), nasleduje tzv. Anjelská kaplnka (Capella degli Angeli) so stropnou freskou Korunovácia Panny Márie; pred apsidou sa vpravo nachádza Kaplnka Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Capella del Sacro Cuore).

Oltáre[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad do presbytéria kostola s hlavným oltárom od Antonia Sartiho z rokov 1834 - 1843. Oltárny obraz Obrezanie Krista namaľoval Alessandro Capalti

Okrem hlavného oltára, pochádzajúceho až z 19. storočia, umelecky i historicky hodnotnejšie sú oltáre v transepte kostola. Oba patria prvým svätcom jezuitského rádu - vľavo sv. Ignácovi z Loyoly a vpravo sv. Františkovi Xaverskému. Oltár sv. Ignáca z Loyoly nad hrobom tohto svätca vytvoril v rokoch 1696 - 1700 jezuitský mních Andrea Pozzo. Pôvodná monumentálna postava tohto svätca zo striebra bola dielom francúzskeho sochára Pierra Legrosa. V roku 1798 však bola socha roztavená; dnešná pochádza z rokov 1803 - 1804 a je dielom Antonia Canovu. Pod oltárnou menzou sú v bohato zdobenej bronzovej schránke uchovávané svätcove ostatky. Oltár sv. Ignáca pôsobivo dopĺňajú dve monumentálne alegorické súsošia: po pravej strane Náboženstvo porážajúce herézu od Pierra Legrosa a po ľavej Viera víťaziaca nad modloslužobníctvom od Jeana-Baptistu Théodona.

Oltár je pozoruhodný i tým, že počas dňa je socha sv. Ignáca ukrytá za oltárnym obrazom, kým podvečer sa obraz pomocou zvláštneho zariadenia odsunie a svätcovu sochu odhalí.

Pravej časti transeptu dominuje oltár sv. Františka Xaverského, vytvorený architektom Pietrom da Cortona v rokoch 1674 - 1678, s oltárnym obrazom z roku 1679 (dielo Carla Marattu) s námetom svätcovej smrti.

V presbytériu sa okrem hlavného oltára (dielo Antonia Sartiho z rokov 1834 - 1843) s oltárnym obrazom s námetom Kristovej obriezky (autor Alessandro Capalti) nachádza i pomník kardinála a neskoršieho svätca Roberta Bellarmina z roku 1622 od Gian Lorenza Berniniho.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ch. Stukenbrock, B. Topper, 1000 mistrovských děl evropského malířství 1300 - 1850, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-129-4
  • B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
  • J. Pijoan, Dejiny umenia 7, Tatran, Bratislava, 1990, ISBN 80-222-0122-7
  • M. Kitson, Barok a rokoko, Pallas, Bratislava, 1972

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]