Kráľovský servient

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Kráľovskí servienti alebo servienti alebo kráľovskí služobníci alebo služobníci svätého kráľa (z lat. servientes regis, t. j. kráľovskí slúžiaci) boli v 11. až 13. storočí v Uhorsku najpočetnejšia vrstva slobodného obyvateľstva, ktorá bola bezprostredne podriadená uhorskému kráľovi (župani nad nimi nemali žiadnu právomoc) a bola povinná vojenskou službou v kráľovskom vojsku výmenou za pôdu od kráľa.

Vyvinuli sa z pôvodných vojakov a služobníkov kráľa (čo boli príslušníci rôznych profesií usadení v špecializovaných dedinách, kde slúžili kráľovi).

Kráľovskí servienti bojovali pod kráľovskými zástavami a boli vlastníkmi pôdy s poddanými, čím sa odlišovali od nižšie postavených bojovníkov, napr. hradných jobagiónov.

Ich postavenie riešila Zlatá bula Ondreja II. z roku 1222 (čl. 10 - 16), na základe ktorej sa považovali za váženejších členov uhorskej spoločnosti. Na základe toho si začali vytvárať obsiahle rodokmene a svoju genealogickú líniu odvodzovali od nejakého slávneho (nezriedka vybájeného) predka. Význam rodovej tradície u servientov sa prejavil aj v dvojitom označovaní rodov (napr. Hunt-Poznan).

V 13. storočí boli kráľovskí servienti príčinou premeny (kráľovských) komitátov na (šľachtické) stolice. Z roku 1232 pochádza prvá zmienka o ich organizáciách na stoličnej úrovni, ktoré sa nazývali congregationen servientum.

Od konca 13. storočia sa všetci kráľovskí servienti považovali za šľachticov (zemanov).