Krasokorčuľovanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Krasokorčuľovanie je druh zimného športu na ľade, v ktorom sa kladie dôraz na umelecké stvárnenie piruet, skokov a krokov. Krasokorčuliari sa stretávajú v súťažiach na národnej a medzinárodnej úrovni, ako sú napr. Majstrovstvá Európy a sveta, Národné majstrovstvá, Majstrovstvá štyroch kontinentov, Grand-Prix v krasokorčuľovaní. Krasokorčuľovanie je tiež jednou z oficiálnych disciplín Zimných olympijských hier.

Mnoho krasokorčuliarov pôsobí po skončení kariéry ako tréneri, alebo v rôznych ľadových revue.

Disciplíny[upraviť | upraviť zdroj]

Krasokorčuľovanie sa delí na nasledujúce disciplíny:

História[upraviť | upraviť zdroj]

“Ice skating Scene“ Obraz od J. Babera asi z 19. stor.

Hlavný článok: História krasokorčuľovania

Pri výlete k prvopočiatkom krasokorčuľovania ako športového odvetvia musíme najskôr hovoriť iba o korčuľovaní, ktoré sa až neskôr rozdelilo na dve rôzne športové disciplíny, krasokorčuľovanie a rýchlokorčuľovanie.

Prvé historické zmienky o korčuľovaní pochádzajú z Dánska z roku 1134, najstaršia anglická zmienka sa datuje do roku 1174. Archeologické nálezy (korčule vyrobené z kostí) datujú vznik korčuľovania až do doby bronzovej a kamennej.

Primitívne začiatky krasokorčuľovania možno nájsť v Nizozemsku 13. a 14. stor. – drevené korčule na spodnej strane so železným plátkom – na rozbeh však bolo nutné použiť palice. Až náhoda, keď nizozemský truhlársky učeň zmenil pri zasadzovaní želiezok vodorovnú polohu za zvislú, priniesla zmenu. Korčuliari odložili palice, pohyb sa stal voľnejší, rýchlejší a ovládateľnejší. V Holandsku bolo korčuľovanie zábavou jednoduchého ľudu, ako dokazujú niektoré obrazy starých majstrov, v iných krajinách, bolo korčuľovanie výsadou šľachtických rodov. Začiatkom roku 1610 bol na dvore Rudolfa II. usporiadaný veľký karneval na ľade.

Rozvoj „skutočného“ krasokorčuľovania začal až v 18. stor., keď nože dostali trocha zahnutý tvar, čo umožnilo uskutočňovať otáčky a komplikovanejšie prvky. Kolískou krasokorčuľovania je Spojené kráľovstvo, prvá krasokorčuliarska súťaž sa tu konala v roku 1814. Odtiaľ sa krasokorčuľovanie šírilo do celej Európy a Ameriky. V USA pridali ku krasokorčuľovaniu ešte hudbu a tanečné a baletné prvky.

Nekorčuľovalo sa iba v západnej Európe, ale tiež na východe, najmä v severnej časti Ruska. V roku 1838 bola v Petrohrade vydaná knižka pod názvom „Zimné zábavy a umenie jazdiť figúry na korčuliach“. Podáva svedectvo o tom, že korčuľovaniu sa venovala nielen mládež, ale aj dospelí. Na kovových korčuliach sa v Rusku jazdilo už v 17. stor. Cár Peter Veľký si dal v roku 1637 vykovať pár železných korčulí. Najskôr sa im hovorilo „skorochod“, až neskôr, keď predná časť korčulí získala ozdobu konskej hlavy dostali názov, ktorý sa používa dodnes – „koňky“.

Klziská a zimné štadióny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvými klziskami boli zamrznuté rybníky a rieky. Prvé umelé klzisko bolo postavené už v roku 1876 v londýnskej štvrti Chelsea. Výstavba ďalších umelých klzísk bola rozhodujúca pre nasledujúci rozvoj tohto športu.

  • Absolútne najväčší zastrešený zimný štadión bol postavený v roku 1960 v Tokiu, Japonsko. Ľadová plocha zaberá 4 000 m².
  • Japoncom patrí aj ďalšie prvenstvo – najväčšie otvorené klzisko, postavené v roku 1976 s plochou 15 400 m².

Ľadové štadióny nájdeme nielen v Kanade, USA, Švédsku a ďalších európskych krajinách, ale tiež v slnečnom Španielsku alebo aj v Afrike, napr. v Pobreží slonoviny.

Pravidlá a súťaže[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé medzinárodné krasokorčuliarske súťaže sa konali v roku 1882 vo Viedni, podľa súťažného poriadku nazývaného Regulativ. Ten bol odvodený z učebnice žiakov Jacksona Hainesa – Dr. Körpera, Wirtha a Diamantidiho „Spuren auf dem Eise“ (Stopy na ľade), vydanej v roku 1881.

Tento Regulativ neskôr prevzala tiež Medzinárodná korčuliarska únia (angl. International Skating Union, skr. ISU), a tak vznikli pravidlá, ktoré v pozmenenej podobe fungujú dodnes. K výraznejším zmenám došlo zavedením krátkeho programu a zmenou pomerov medzi hodnotením povinnej a voľnej jazdy.

Rozvíjajúce sa schopnosti krasokorčuliarov a narastajúce požiadavky na sprehľadnenie a objektívnejšie hodnotenie prinútili ISU vytvoriť nový systém hodnotenia, ktorý je platný od sezóny 2004/2005 a odsunul predchádzajúci tzv. „6kový systém“ do histórie. Základom nového systému je nový výpočet súťažných výsledkov a jednotlivých hodnôt predvedených prvkov. Zavedenie digitálneho video-systému umožňuje rozhodcom prehrať si jednotlivé prvky znovu a tak ich lepšie a objektívnejšie zhodnotiť.

  • Pri prvých viedenských súťažiach zaujal mladučký Nór Axel Paulsen, ktorý predviedol svoj slávny skok, ktorý dodnes patrí k povinným prvkom.
  • Prvé majstrovstvá Európy sa konali už v roku 1891, ešte pred založením ISU, a prvým majstrom Európy sa stal Nemec Oskar Uhlig.
  • Prvé majstrovstvá sveta sa konali roku 1896 v Petrohrade. Opäť vyhral Nemec, tentoraz Gilbert Fuchs. O päť rokov neskôr vyhral svoj prvý svetový titul legendárny Švéd Ulrich Salchow. To sa mu podarilo ešte 9-krát.
  • Jeho rekord napodobnili v rokoch 1927 – 1936 Nórka Sonja Henieová a v rokoch 1969 – 1978 tiež Irina Rodninová, ktorá svoje prvé štyri tituly v športových dvojiciach získala s Alexejom Urmanovom a ďalších šesť titulov so svojim manželom Alexandrom Zajcevom.
  • Ženy začali o titul majsterky sveta bojovať v roku 1908 v Davose, o prvý titul majsterky Európy až v roku 1930 vo Viedni. Prvou európskou majsterkou sa stala Rakúšanka Fritzi Burgerová
  • Vo Viedni 1930 sa tiež po prvýkrát uskutočnili majstrovstvá Európy športových párov. O svetový titul súťažili tiež omnoho skôr – už od roku 1908.
  • Najmladšou krasokorčuliarskou disciplínou sú tance na ľade. Na svetových šampionátoch sa objavili až v roku 1956 v Paríži a o dva roky neskôr tiež na európskom šampionáte v Bolzane. Od roku 1976 sú tance na ľade súčasťou Zimných olympijských hier.

Krasokorčuľovanie a Olympijské hry[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1908 v Londýne sa uskutočnila prvá olympijská súťaž v krasokorčuľovaní. Na programe boli štyri disciplíny: korčuľovanie žien a mužov, športové dvojice a špeciálne figúry. Súťaž v špeciálnych figúrach už potom nikdy nebola zopakovaná. Prvým olympijským víťazom sa stal Ulrich Salchow.
  • Druhá olympijská súťaž sa uskutočnila na Letných olympijských hrách 1920 v Antverpách šesť rokov po posledných majstrovstvách sveta 1914. Celkom sa zúčastnilo 9 mužov, 6 žien a 8 párov zo šiestich krajín.
  • Prvé Zimné olympijské hry sa uskutočnili v roku 1924 v Chamonix. Zúčastnilo sa ich 29 súťažiacich, z toho 16 mužov a 13 žien z jedenástich krajín.
  • Zimných olympijských hier 1976 v Innsbrucku sa zúčastnilo už 105 olympionikov (52 mužov a 53 žien) z 18 krajín.

Vybavenie[upraviť | upraviť zdroj]

Nože[upraviť | upraviť zdroj]

Krasokorčuliarske nože, vyrobené z tvrdej ocele, sú 3 až 4 milimetre široké. Sú nepatrne zahnuté čo krasokorčuliarom umožňuje vykonávať zložité obraty a prvky. Zabrúsené sú tak, že vznikajú dve hrany (vnútorná a vonkajšia), medzi ktorými je dutina. Tieto hrany uľahčujú korčuliarovi zrýchľovať a ovládať jazdu. Špička je ozubená, používa sa pri odpichnutých skokoch a ako otáčavý bod pri piruetách.

Topánky[upraviť | upraviť zdroj]

Topánky sú spravidla vyhotovené na mieru, silno vystužené, šnurovacie do výšky lýtok s hrubým koženým vnútrom a dodatočným vystužením oblasti členkov.

Kostýmy[upraviť | upraviť zdroj]

Kostýmy sú ovplyvňované charakterom programu a voľbou hudobného sprievodu. Mali by výkon korunovať a nie odvádzať pozornosť alebo dokonca poburovať. Bývalým prísnym pravidlom bolo nosenie sukien pre ženy. Súčasné pravidlá umožňujú ženám vystupovať aj v nohavicovom kostýme – dokonca aj v tancoch – musí to však byť explicitne uvedené v úprave pravidiel, ktoré každoročne uverejňuje ISU. Muži musia aj naďalej nosiť dlhé nohavice – ktoré však nesmú byť trikotové (priliehavé). Iné módne doplnky, ktoré nie sú pevne prichytené na kostýme, rovnako ako rôzne iné pomôcky nie sú v súťaži povolené.

História kostýmov[upraviť | upraviť zdroj]

Od vzniku korčuľovania ako športu v polovici 19. stor. sa mnohé zmenilo: metóda hodnotenia, pravidlá, organizácia, priebeh súťaží, technika korčuľovania, materiál a tiež kostýmy.

Ale jeden aspekt sa v priebehu času nezmenil: kostýmy stále sledujú metódy, vzory, materiály a farby jednotlivých časových epoch. Keď vzniklo krasokorčuľovanie v dnešnom modernom zmysle, kostýmy ako také neexistovali. Korčuľovalo sa v bežnom dennom oblečení: muži mali na sebe nohavice a bundu, ženy dlhé sukne až po členky. Gilbert Fuchs ako prvý zaviedol legíny, ktoré však dnes nie sú povolené. Sonja Heniová, nesporná krasokorčuliarska diva zaviedla veľkú novinku – krátku sukňu. Predviedla ju na prvých ZOH 1924.

Od tej doby ju napodobňovalo množstvo korčuliarok, ktoré začali nosiť krátke sukne a priliehavejšie kostýmy, ktoré im nebránili v pohybe a umožňovali uskutočnenie zložitejších figúr.

V nasledujúcich dekádach došlo k veľkým zmenám v technickej náročnosti: jednoduché skoky sa stali dvojitými a trojitými (a dnes už dokonca v podaní niektorých tiež štvoritými), programy začali rozprávať reálne príbehy. Tento rozvoj ovplyvnil tiež kostýmy, ktoré sa stali súčasťou súťaží, jedným z hlavných prvkov umeleckého prejavu spoločne s hudbou a zvolenou témou.

  • V 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia boli moderné krátke sukne a nohavice do zvonu. Farba kostýmov bola nevýrazná bez farebných odtieňov a bez jasných vzorov.
  • V 80-tych a 90-tych rokoch sa tešili veľkej obľube kostýmy s flitrami. Obľúbené boli svetlé a teplé farby, vzory boli jasnejšie. Nohavice mali rovný strih, sukne boli vpredu kratšie a vzadu dlhšie.

Rôzne ozdoby namiesto flitrov, dlhšie sukne, veľké výstrihy. Používanie textílie telovej farby sa skoro vytratilo. Rôzne ozdoby nosia už aj muži a ich košele sú často otvorené. Hlavnou vecou však je zachytiť a priviesť tému jazdy k životu, nielen hudbou a prejavom na ľade, ale tiež pomocou kostýmov. Korčuliari sa stávajú hlavnými hrdinami a dojem z ich vystúpenia sa tak vrýva do pamäti každého diváka.

Kostýmy sa často stávajú „nesmrteľnými“. Mnohí krasokorčuliarski nadšenci si dodnes pamätajú na kostým Oksany Griščukovej s krížom od Swarovského, keď so svojím partnerom Jevgenijom Platovom vyhrala olympijské zlato 1998, alebo na tanečný pár Jayne Torvillová a Christopher Dean a ich fialový kostým zo slávneho Bolera. Rovnako legendárnym je aj kostým mušketiera vynikajúceho francúzskeho krasokorčuliara Philippa Candelora, ktorý mal na sebe, keď vyhral svoju druhú bronzovú olympijskú medailu v Nagane 1998.

Kostýmy boli a sú v krasokorčuľovaní veľmi dôležité. Krasokorčuľovanie nie je iba šport, ale tiež istý druh umenia.

Krasokorčuliarske prvky[upraviť | upraviť zdroj]

Ako už bolo povedané, krasokorčuľovanie je umelecké stvárnenie skokov, krokov a piruet.

K skokom patrí salchov, Toeloop, Rittberger, Flip, Lutz a Axel, ktoré sa skáču s jednou, dvoma, troma, dokonca aj štyrmi obrátkami. Ako jediný zo všetkých skokov sa Axel skáče z nájazdu dopredu. Korčuliar skáče z ľavej nohy (ak je ľavák, t. j. rotuje do ľava) a dopadá na pravú nohu. Ostatné skoky sa skáču z nájazdu dozadu. Lutz sa skáče z ľavej nohy z vonkajšej hrany, korčuliar si pomáha odrazom špičky pravej nohy, na ktorú aj dopadá. Je to takzvaný odpichnutý skok. Toeloop sa skáče z vonkajšej hrany pravej nohy, s odrazom pomocou špičky ľavej nohy, dopad je na pravú nohu. Toeloop sa takisto nazýva aj odpichnutý rittberger. Rittberger sa skáče z pravej nohy, bez odrazu druhej nohy, a krasokorčuliar dopadá takisto na pravú nohu. Flip, podobne ako Lutz, sa skáče z ľavej nohy, ale z vnútornej hrany, s odrazom špičky pravej nohy a dopadom na pravú nohu. Salchow je neodpichnutý skok, skáče sa z ľavej nohy na pravú. Okrem nosných prvkov (skoky, kroky, piruety) sem patria rôzne spojovacie prvky ako váha, arabesky, mesiac a iné.

K prvkom typickým pre športové dvojice patria odhodené a twistované skoky, zdvíhané figúry a špirála smrti.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]