Krištof Bartolomej Anton Migazzi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Krištof Bartolomej Anton Migazzi
Krištof Bartolomej Anton Migazzi
katolícky arcibiskup vo Viedni a kardinál

Narodenie 20. október 1714
Trident, Taliansko
Úmrtie 14. apríl 1803 (88 rokov)
Viedeň, Rakúsko

Krištof Bartolomej Anton Migazzi, gróf z Wallu a Sonennthurmu bol najvýznamnejším z predstaviteľov rodu Migazzi, arcibiskup vo Viedni a kardinál. Narodil sa 20. októbra 1714 v Tridente, ako syn Vincenta Migazziho a jeho manželky barónky Barbary de Prato Segunsana.

Krištofov otec bol pobočníkom princa Eugena Savojského. Často sa zdržiaval v Uhorsku, neskôr sa stal vládnym radcom v Innsbrucku. Krištof mal dvoch bratov a sestru, ako mladík bol prijatý medzi pážatá arcibiskupa kardinála Lamberga v Passau. Mladý Krištof bol pracovitý a veľmi skromný. Strednú školu absolvoval v Triente a v Insbrucku. Kardinál Lamberg ho vyslal v roku 1732 na štúdium teológie do Ríma do kolégia Germanicum Hungaricum. Z Ríma sa vrátil ako doktor teológie a filozofie. Na kňaza bol vysvätený 7.4.1738. V roku 1740 sprevádzal kardinála Lamberga na konkláve do Ríma, následne nato bol vymenovaný za kanonika v talianskom Brixene, neskôr v moravskom Olomouci. Onedlho sa stáva titulárnym priorom v kláštore sv. Vavrinca Borgheto a kláštora sv. Egida vo Valsugane. Cisár Karol VI. ho vymenoval za biskupa. Mal sa stať aj pomocným biskupom Mechelu, ale cisárovná Mária Terézia ho v roku 1752 vyslala ako vyslanca k španielskemu kráľovi Ferdinantovi VI.

Na základe vymenovania pápežom Benediktom XIV. bol biskupom koadjukturom v belgickom Mechelu do roku 1756. V tom istom roku ho vymenovala Mária Terézia za biskupa vo Vacove. Na tomto poste však dlho nepôsobil už 18. apríla 1757 ho vymenovala za biskupa do Viedne. Arcibiskupom prímasom bol až do roku 1803. Papež Klement XII. ho 23. novembra 1761 vymenoval za kardinála, s titulárnym kostolom SS Quattor Coronatorum, 10. novembra 1761 ho Mária Terézia znovu vymenovala za administrátora vo Vacove. Biskupstvo spravoval až do roku 1786, kedy sa na základe prijatého zákona Jozefom II., ktorý smeroval proti Migazzimu, lebo kritizoval cisárove zasahovanie do cirkvi. Nepáčilo sa mu cisárovo zasahovania do cirkevnej správy, rušenie reholí a kláštorov. V krajinách monarchie bolo zrušených viac ako 700 kláštorov. Ťažko vedeli biskup a cisár nájsť spoločnú reč. Tieto záležitosti prišiel napokon do Viedne riešiť aj samotný pápež Pius VI., ale ani on sa s cisárom nedohodol.

Jozef II. ustanovil zákon, podľa ktorého vysokí cirkevný hodnostári nesmú spravovať viacero vysokých úradov. Dúfal, že kardinál Migazzi sa vzdá arcibiskupstva Viedne, ktoré bolo oveľa chudobnejšie ako arcibiskupstvo Vác, ale Migazzi sa nečakane vzdal biskupského úradu vo Vacove. Na druhej strane je potrebné sa zmieniť, že Jozef II. si kardinála Migazziho vážil a prejavoval mu úctu. Migazzi počas svojho pôsobenia vo Vacove postavil katedrálu, vydláždil a upravil námestie ulice. V diecéze upravil a zväčšil vyše 25 kostolov, obnovil a postavil aj mnoho farských budov a to všetko väčšinou financoval z výnosov z vlastných súkromných majetkov. Vychádzal v ústrety aj obyvateľom, poskytoval im pôdu na hospodárenie. Jeho zásluhou prišla do Vacova rehoľa milosrdných, ktorí sa vo svojich nemocniciach starali o chorých bez rozdielu k náboženskej príslušnosti. Na mnohých miestach podporoval sirotince a nemocnice. Vo Vacove tiež zriadil aj ústav pre prestarnutých kňazov, založil 6 kanonictiev, ústav pre chudobných mladých zemanov ale v meste našli svoj útulok aj anglické panny, ktoré boli vyhnané z Anglicka, pretože neprestúpili k anglikánskej cirkvi. Založil tu aj spoločenstvo Posvätného tela Kristovho a lýceum. Na počesť cisárskeho páru, ktorý navštívil Vacov dal postaviť na hranici mesta víťaznú bránu. Postavil ju staviteľ Caneval, je vysoká 20 m, široká 12 m a hrubá 4 m. K tejto bráne sa viaže zaujímavá udalosť – 18.augusta 1765, keď cisár František I. zomiera v Innsbrucku, jeho medailón, ktorý bol zhotovený z kameňa na stene tejto brány zrazil blesk a v tento istý deň, keď Migazzi v Dóme sv. Štefana vo Viedni slúžil sv. omšu spadol z oltára veľký kríž, ktorý bol na jeho vrchole.

Kardinál Migazzi vlastnil majetky aj v Čechách, ktoré zdedil po svojom bratovi Gašparovi, ktorý 20. júna 1768 kúpil panstvo Chotoviny a Záhoř za 192 tisíc zlatých. Ale už 8. júla 1777 zomrel. V rokoch 1781 – 1786 prestaval celý kostol a farskú budovu. Prestavbu viedol architekt Gašpar Oswald. Kostolu daroval aj obraz maľovaný na dreve, ktorý predstavuje Pannu Máriu. Má viac ako 700 rokov. Predtým visel v arcibiskupskej obrazárni vo Viedni. Kardinál Migazzi sa staral, aby poddaní na jeho majetkoch mohli slušne bývať, podporoval výstavbu domov.

V roku 1779 po vymretí zlatomoravského rodu Paluškovcov, kúpou od eráru získal panstvo Zlaté Moravce. Kardinál Migazzi ako majorátny pán, prestaval kaštieľ, budoval park a v roku 1785 úplne prestaval a zväčšil farský chrám sv. Michala archanjela v Zlatých Moravciach, o čom svedčí tabuľa na priečelí chrámu a pamätná doska vo svätyni. Migazzi postavil aj kostol v susednej dedine v Martine nad Žitavou.

Ako arcibiskup navštevoval kostoly v trojročných intervaloch, pokiaľ sa viedenské arcibiskupstvo nezväčšilo o Passau a viedenské Nové Mesto. Za jeho pôsobenia sa v arcibiskupstve vytvorilo 171 nových farností. Z vlastných prostriedkov vybudoval kostoly v Atzgersdorfe, Mendorfe, a rozšíril ich aj v Penzingu a Bösendorfe. Rozšíril zaopatrovací ústav sv. Barbory a presťahoval ho do ošetrovne sv. Štefana. V Mödlingu dal postaviť budovu pre duchovné cvičenia kňazov, kde sa dvakrát ročne vystriedali zo všetkých farností. Na cisárskom dvore vyžadoval patričnú úctu k svojmu postaveniu, ale k jednoduchým ľudom bol veľmi úprimný a mal pre nich pochopenie. Svedčí o tom aj to, že často ako kardinál udeľoval posledné pomazanie a spoveď umierajúcim. Pri slávnostných príležitostiach v rôznych chrámoch osobne kázal, vo veľkej úcte mal vyloženú sviatosť oltárnu, často aj dve hodiny sa pri nej modlil.

Cez letné mesiace pravidelne navštevoval svoje sídlo v Zlatých Moravciach. Odtiaľto posielal i svoje úradné listy a obežníky. Pápež Pius VI. po svojom zvolení mu hneď udelil zvláštne fakultatívy, ale po nastúpení Jozefa II. na trón ho žiadali aby ich podriadil kontrole, čo on odmietol, aj kvôli už spomenutým sporom s panovníkom. Mal mnohých vplyvných priateľov medzi nich patril aj gróf Anton Graschalkovič ktorý sa často s kardinálom navštevovali. Ďalšími významným priateľmi boli Ján Anton Révay , od roku 1771 jeho poradca, ktorý sa v roku 1788 stal spišským biskupom. Ale aj ThDr. Karol de Salbeck bol generálny vikárom a pomocným biskupom vo Vacove.

Vo svojom testamente kardinál odkázal svojej vrelo „milovanej“ neteri (Nice) grófke Migazzi, rodenej grófke Türheim dózu na tabak s portrétom vysoko urodzenej cisárovnej Márie Terézie pre budúce spomienky. Za svojho dediča ustanovuje svojho malého synovca grófa Krištofa Vincenta Migazziho na celom majetku ním nadobudnutom. O majetku ktorý sa nachádza v Zlatých Moravciach ako v domácej kaplnke a predmetoch zapísaných v interiéri kaštieľa spolu s krásnymi diamantmi a smaragdami, ktorými je zdobený kríž sv. Štefana, ktorý získal od cisárovnej Márie Terézie pri príležitosti sobáša jej syna cisára Leopolda II., tieto hodnoty mali sa považovať za nescudziteľné – ako majetok trvalej spomienky na rod Migazzi. Gróf Krištof Anton Migazzi zomiera 19. apríla 1803 vo Viedni.

Posledným pokračovateľom rodu Migazziovcov bol Viliam Migazzi narodený 20. februára 1830 v Bratislave, ktorého manželkou bola Antónia rod. Marczibányiová. Viliam Migazzi zomrel 28. augusta 1896 a pochovaný je v Zlatých Moravciach.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Wolfsgruber Colestin: Christoph Anton Kardinal Migazzi, Fursterzbischof von Wien. Eine Monographie und zugleich ein Beitrag zur Geschichte des Josephinismus. Hermann Kitz, Ravensburg 1897
  • Bátora, Marián a Zaťko, Michal (zost.):Zlaté Moravce. Martin 1998, s. 247-248