Križiacke výpravy proti husitom

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rímskonemecký cisár Žigmund Luxemburský. Na jeho podnet sa uskutočnila prvá križiacka výprava proti husitom

Križiacke výpravy proti husitom boli vojenské ťaženia vyhlasované ako súčasť svätej vojny na obranu kresťanskej viery s cieľom vyhladenia husitského kacírstva v Čechách.

Účastníci bojovali pod znamením kríža a boli obdarení zvláštnymi výhodami a plnomocnými odpustkami. Celkom sa uskutočnilo päť výprav.

Prvá výprava sa uskutočnila na podnet uhorského a rímskeho kráľa Žigmunda Luxemburského, bola schválená pápežom Martinom V. 1. marca 1420 a slávnostne proklamovaná vo Vratislavi 17. marca v tom istom roku. Vojská z Uhorska, nemeckých oblastí Svätej rímskej ríše, rakúskych krajín a katolíckych oblastí Českého kráľovstva obľahli na konci júna 1420 Prahu. 14. júla pri pokuse dobyť provizórnu vozovú hradbu husitov na vrchu Vítkov pred Prahou utrpeli porážku a po korunovácii Žigmunda českým kráľom (28. júla) boli rozpustené.

Druhá výprava, vyhlásená na jar roku 1421 a ideovo podnietená kardinálom B. Castiglionem, prebehla na dvoch frontoch. Vojská, sformované počas augusta v nemeckých oblastiach ríše a neúspešne obliehajúce Žatec, ustúpili pred husitmi 2. októbra 1421. Druhý prúd, vedený Žigmundom Luxemburským a zložený prevažne z vojakov Uhorského kráľovstva, utiekol z českých krajín v januári 1422 po sérii porážok (pri Kutnej Hore, pri Habroch).

Tretia výprava, ktorej vedením poveril Žigmund markgrófa Fridricha I. Brandenburského, sa bez stretu s protivníkom rozpadla na jeseň roku 1422.

Štvrtá výprava, proklamovaná na jar 1427 a organizovaná trevírskym arcibiskupom Ottom (14181430), utrpela nezdar začiatkom augusta pri Stříbre a Tachove.

Piata výprava, ktorú viedli kardinál Giuliano Cesarini a markgróf Fridrich I. Brandenburský, skončila 14. augusta 1431 útekom križiakov z priestoru medzi Domažlicami a Kdyňou.

Nezdar krížových výprav proti husitom prinútil katolícku cirkev k jednaniam, ktoré vyvrcholili na bazilejskom koncile. K protihusitským krížovým výpravám možno priradiť i ťaženie uhorského kráľa Mateja Korvína v rokoch 14681471, podporované príležitostnými, viacmenej koristnými vpádmi z nemeckých oblastí ríše. Ani tieto akcie však husitov neprinútili k opätovnému prijatiu katolíckej konfesie. Opakované neúspechy križiackych vojsk, ktorých počet doboví pozorovatelia nadsadzovali (spravidla zahŕňali 20 000 – 30 000 mužov, niekedy i menej), spočívali v nedisciplinovanosti bojovníkov, v ich neochote riskovať život v urputných zápasoch s husitmi, v prílišnom sústredení sa na zisk prípadnej koristi i v rivalite jednotlivých šľachtických veliteľov, sledujúcich vlastné záujmy a neochote podriadiť sa pokynom organizátorov.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]