Latinské písmo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Six glyphs.svg
Latinské písmo
Klasifikácia
ISO 15924: 215 / Latn
A
Latinská abeceda
Aa Bb Cc Dd
Ee Ff Gg Hh Ii Jj
Kk Ll Mm Nn Oo Pp
Qq Rr Ss Tt Uu Vv
Ww Xx Yy Zz

Latinské písmo (iné názvy: latinská abeceda, rímske písmo, rímska abeceda; novoveký variant sa volá aj latinka, latinkové písmo) je najpoužívanejšie hláskové písmo na svete, pôvodne vyvinuté pre jazyk Latinov.

Rozšírenosť[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti existuje vyše 150 písiem (abecied) zostavených na základe latinky: 40 európskych, vyše 30 ázijských, asi 40 afrických, viac ako 20 amerických a viac ako 10 oceánskych. Spolu všetky tieto abecedy používa približne 30 % obyvateľstva Zeme. Počet abecied na latinskom základe stále rastie. Okrem toho sa latinkou zapisujú aj umelé jazyky (esperanto, ido, interlingua ...). Slúži aj ako základ pre IPA a napr. pre čínsky pchin-jin.

Latinskú abecedu používajú tak románske jazyky (francúzština, španielčina, taliančina, portugalčina, rumunčina, katalánčina...), ako aj germánske (angličtina, nemčina, holandčina...) a západoslovanské jazyky (poľština, čeština, slovenčina) a veľa iných, neindoeurópskych jazykov (vietnamčina, jávčina, turečtina, swahilčina, filipínčina...).

Rozšírenie latinky vo svete, tmavozelená je s úradným jazykom v latinke a svetlozelená s jazykmi aj v latinke aj iným (napr. cyrilika, azbuka ...)

Písmená[upraviť | upraviť zdroj]

Archaické latinské písmo (presnejšie archaická kapitála) obsahovalo 21 písmen: A B C D E F Z H I K L M N O P Q R S T V X.[1] Chýbalo teda J, U, G a Y, písmená U a V, I a J sa začali dôsledne rozlišovať až v 17. storočí.[1]

Od 1. stor. pred Kr. do stredoveku písmo obsahovalo 23 písmen (pribudlo G a Y). Od stredoveku bolo písmen 26 (pribudlo J, W a U).

Do niektorých národných abecied (napríklad v talianskej, poľskej, maďarskej, fínskej, estónskej, lotyšskej, litovskej) neprešlo všetkých 26 písmen. Na druhej strane však tieto a iné jazyky používajú okrem samotných písmen jednak zložky (digrafy (napr. slovenské CH), trigrafy (napr. nemecké SCH) atď.) a jednak diakritické znamienka (pozri aj nižšie).

Vo väčšine latinských písmnových systémov (vrátane anglického, nemeckého, francúzskeho, talianskeho) sa zložky ani písmená s diakritickými znamienkami nezačleňujú do abecedy (chápanej ako usporiadaný súbor grafických znakov písma). V iných písmových systémoch (napr. v dánskom, nórskom, vo švédskom, v španielskom, českom, slovenskom, poľskom, maďarskom, vo fínskom, v rumunskom) sa písmená s diakritickými znamienkami a najdôležitejšie dvojpísmenové zložky začleňujú do abecedy, aj keď treba dodať, že sa toto začlenenie nie vždy rešpektuje (napr. aj v slovenskej abecede). Z týchto dôvodov je výsledný počet písmen v rozličných európskych abecedách rozdielny.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Písmo je nesporne odvodené zo západogréckeho písma. Vidno to na zhode latinskej abecedy so západogréckou, najmä na používaní písmena chí vo význame [ks], neprítomnosti písmen ksí a ómega a prítomnosti písmen vau (digamma), koppa v obidvoch týchto abecedách, ako aj na podobnosti tvaru latinských písmen C, D, I, P, R, S, V so západogréckymi ekvivalentami. Zo západogréckej abecedy do najstaršieho latinského písma neboli prevzaté len písmená théta, fí a psí. Éta bola do latinského písma prevzatá s archaickým znením [h], písmeno ypsilon v zmenenom význame [u] — [v].

Otázne zostáva, či bolo západogrécke písmo prevzaté priamo od gréckych kolonistov v Itálii alebo nepriamo cez etruské písmo. V prospech priameho prevzatia hovorí existencia písmen O, B, D, K, Q v najstaršom latinskom písme, pričom v etruských nápisoch sa tieto písmená nevyskytujú. Na druhej strane v najstarších etruských abecedách tieto písmená zastúpené boli. V prospech etruského pôvodu hovorí fakt, že do 4. storočia pred Kr. sa používalo v latinskom písme písmeno C vo význame [g] aj [k], čo by bola prax prirodzená pre Etruskov, ktorí nerozlišovali hlásky k a g, a zároveň to bola prax neprirodzená (ale napriek tomu ako vidno prítomná) u Rimanov, pretože títo tieto hlásky rozlišovali. Druhým argumentom v prospech etruského pôvodu ja fakt, že hoci v latinskom jazyku mal protiklad krátkych a dlhých samohlások fonologický význam, a hoci toto rozlišovanie je prítomné v západogréckej abecede, v latinskom písme nebolo (spočiatku) prítomné, čo by bolo prirodzené pre Etruskov, pretože tí dĺžky nerozlišovali.

Vývoj latinského písma[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže latinčina na rozdiel od gréčtiny nerozlišovala medzi C, K a Q, všetky tri tieto písmená sa používali na označenie hlásky k. Neskôr sa hláska k začala v latinskom písme reprodukovať prevažne písmenom C, písmeno K sa používalo už len niekoľkých prípadoch a písmeno Q sa začalo používať v spojení s písmenom V.

V roku 312 pred Kr. bolo z abecedy vylúčené nepotrebné písmeno Z. V 3 stor. pred Kr. naopak pribudlo nové písmeno G pre hlásku [g]. Stopy po tejto premene sa zachovali v skratkách rímskych mien (C = Gaius, Cn = Gnaeus). Od teraz už písmeno C znamenalo len [k].

V 2. až 1. storočí pred Kr. vznikla vďaka vplyvu gréčtiny snaha vrátiť do jazyka písmená pre grécke zvuky. Preto sa do latinskej abecedy vrátilo Z (umiestnili ho tentokrát na koniec abecedy) a Y (Y bolo potrebné na zápis gréckeho [ü]; takisto je zaradený na koniec abecedy). Neskôr písmeno Y stratilo význam zápisy gréckej hlásky a začalo označovať i. Bolo to jednak preto, lebo v latinskom jazyku hláska ü nebola, a jednak preto, že v neskorogréckom jazyku sa zmenila na hlásku i. Grécky vplyv sa prejavil aj tým, že grécke aspirované spoluhlásky sa začali zapisovať skupinami písmen PH, CH, TH a RH.

Od 2. storočia sa dĺžka niekedy označovala zdvojením. Od prelomu letopočtov sa dĺžka niekedy označovala apexom, teda zvislou čiarkou.


V čase zániku Západorímskej ríše latinské písmo existovalo v štyroch základných grafických variantoch: kapitálky (na monumentálnych nápisoch), unciála (majuskulné písmo používané v literatúre), polounciála (prechodné písmo k minuskulnému, používané v literatúre), kurzívy (staršie — majuskulné a mladšie — minuskulné, používali sa v úradnej, obchodnej a bežnej korešpondencii).

So sťahovaním národov vznikli tzv. národné písma, čo je v súvislosti s latinkou termín pre ranostredoveké písma používané v Španielsku, Taliansku, vo Francúzsku, v Írsku a Anglicku.

V roku 789 sa v celej ríši Karola Veľkého zaviedlo tvarovo nové, zreteľné, elegantné a okrúhle písmo, ktoré dostalo pomenovanie karolovská minuskula. Toto písmo postupne šírilo aj v Taliansku a (od 11. stor.) aj v Anglicku.

V 12.-13. storočí vzniká tzv. gotické písmo, ktoré síce zaniklo s koncom stredoveku, ale ktorého nemecké varianty (švabach, fraktúra a pod.) prežili až do polovice 20. storočia, Písmo sa vyznačuje tým, že je hranatejšie, lomené.

V stredoveku ešte do latinskej abecedy pribudli písmená J a W a písmeno V bolo "rozdelené" na písmená V a U podľa výslovnosti.

Od renesancie, t. j. od 14.—16. storočia, latinské písmo znova nadobúdalo zaoblené tvarý. Toto nové písmo nazývame humanistické písmo (alebo renesančné písmo). Vzniklo z činnosti talianskych humanistov. Rýchlo sa šírilo z Talianska do iných európskych krajín. Toto písmo je už blízke súčasnej latinke. Od druhej polovice 15. storočia sa popri humanistických písmach vyvíjali aj novogotické písma. V období renesancie sa zavŕšilo aj rozdelenie písma veľké a malé písmená.

Od začiatku novoveku sa používa moderné latinské kurzívne písmo, ktorá nazývame aj latinka či okrúhle písma. Vyvinulo sa z humanistickej kurzívy s prímesami gotického písma. Rozlišujú sa 4 základné tzv. rody latinky: antikva, medieval, grotesk a egyptienka, ktoré majú viacero podtypov. Dnešné bežné tlačové písma majú v rámci svojich rodových skupín vlastné osobné mená (podľa výtvarného tvorcu alebo podľa prvého tlačiara), prípadne obchodné názvy.

Oddeľovanie slov[upraviť | upraviť zdroj]

Slová sa pôvodne vôbec neoddeľovali (tzv. scriptura continua), potom sa častejšie oddeľovali bodkami, neskôr rozlične štylizovanými (lístočky a podobne). Systematické oddeľovanie slov medzerami sa zaviedlo až v 15. storočí po Kr.

Diakritické znamienka[upraviť | upraviť zdroj]

Moderné latinky často používajú nadriadkové a/alebo podriadkové diakritické znamienka. Diakritické znamienka obyčajne slúžia na spresnenie alebo úpravu základného hláskového významu písmen (napr. ô v slovenskom písme). Diakritické znamienka sa z európskych jazykov najviac používajú v českom, slovenskom, francúzskom, portugalskom, poľskom, maďarskom, lotyšskom písme, a inak prirodzene najviac v písmach "exotických" jazykov ako vietnamčina či navaho. Vôbec sa nepoužívajú v anglickom a málo sa používajú v nemeckom písme. Používanie diakritických znamienok sa pri samotnom písaní často pociťuje ako príťaž. Ich výhodou je spresnenie údaja o výslovnosti, nevýhodou je že ich používaním niektoré základné písmená latinskej abecedy dostali v rozličných písmových systémoch nerovnaký hláskový význam.

Veľké a malé písmená[upraviť | upraviť zdroj]

Od renesancie sa začali rozlišovať veľké a malé písmená. Veľké sú odvodené od rímskej kapitály a unciály a malé od karolínskej minuskuly. V dôsledku týchto rozdielnych zdrojov má v súčasnej latinke až 13 z 26 písmen (a, b, d, e, f , g, h, l, m, n, q, r, t) rozdielne veľké a malé písmeno, pri i, j je rozdiel iba v bodke. Od renesancie sa veľké písmená systematicky používajú na vyznačenie začiatku viet; ich použitie na iných miestach (napríklad na vyznačenie vlastných mien) závisí od pravopisu daného jazyka.

Klasifikácia[upraviť | upraviť zdroj]

Historické delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Geografické delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Toto je delenie podľa jednotlivých jazykov (písem), ktoré latinku používajú. Zoznam pozri napr. tu [1].

Typograficko-historické delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Porovnaj aj vyššie uvedený text o vývoji latinského písma:

Latinské písmo:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b abeceda latinská. In: SVOBODA, DrSc. Ludvík. Encyklopedie antiky. Praha : Academia, 1973. S. s. 31. (čeština)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Krupa, V., Genzor, J: Písma sveta, 1989