Lavrentij Pavlovič Berija

	Lavrentij Pavlovič Berija
	sovietsky politik gruzínskeho pôvodu
Narodenie	29. marec 1899; Mercheuli, okres Suchumi, Ruská ríša; (dnes Gruzínsko)
Úmrtie	23. december 1953 (54 rokov); Moskva, ZSSR
Podpis
Odkazy
Commons	Lavrentij Pavlovič Berija
	Biografický portál

Lavrentij Pavlovič Berija (rus. Лаврентий Павлович Берия, gruz. ლავრენტი პავლეს ძე ბერია; * 29. marec, 1899 Mercheuli, okres Suchumi, Ruská ríša – † 23. december, 1953 Moskva, ZSSR) bol sovietsky politik gruzínskeho pôvodu, poslanec Najvyššieho Sovietu ZSSR (1937 – 1953), člen CK VKP(b) (1934 – 1953), člen politbyra CK KPSS (1946 – 1953) a národného výboru obrany (1941 – 1946), komisár a riaditeľ NKVD, minister vnútra zodpovedný za časť Stalinských represií. Blízky spolupracovník J.V. Stalina. Viedol významné podniky zaoberajúce sa výrobou a vývojom zbraní, vrátane prípravy prvej sovietskej atómovej bomby.

Po smrti Stalina bol v júni 1953 zatknutý a obvinený zo špionáže a sprisahania s cieľom získania moci. V decembri 1953 bol špeciálnym súdnym tribunálom Vrchného súdu ZSSR odsúdený na trest smrti a zastrelený.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v obci Mercheuli v okrese Suchumi v dnešnom Gruzínsku (Abcházsku) v chudobnej roľníckej rodine. Po skončení strednej školy odišiel do Baku, kde študoval na vysokej technickej škole. Po smrti otca sa staral o matku a hluchonemú sestru, ktoré sa za ním presťahovali do Baku. Podieľal sa na organizácii boľševickej strany v meste. V roku 1919 získal diplom.

Politická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Počas príprav na protimenševické povstanie v Gruzínsku bol zatknutý a väznený v Kutaisi. Neskôr bol prepustený a bol vyslaný do Azerbajdžanu, kde navštevoval Polytechnickú školu v Baku. Od roku 1921 do roku 1931 bol vo vedúcich orgánoch sovietskej rozviedky a kontrarozviedky: bol námestníkom riaditeľa azerbajdžanskej Zvláštnej komisie tzv. Čeka, riaditeľom GPU Gruzínska a zakaukazského GPU a splnomocnený riaditeľ OGPU v Zakaukazskej SFSR, bol členom riadiacich orgánov OGPU ZSSR. V roku 1921 bol Berija cieľom kritiky zo strany straníckeho vedenia a vedenia Čeky v Azerbajdžane za prekračovanie svojich právomocí a falšovanie dôkazov v niektorých trestných stíhaniach. Nebol však nijak postihnutý.

Od roku 1931 viedol centrálny výbor Komunistickej strany Gruzínska a stal sa blízkym priateľom J.V. Stalina, ktorý v ňom mal úplnú dôveru. V krajine vďaka svojej brutálnej politike získal neobmedzenú moc. Gruzínsko malo spomedzi všetkých krajín Sovietskeho zväzu najvyšší pomer popravených k počtu obyvateľov. Bol hlavným vykonávateľom čistiek v Zakaukazsku (Gruzínsku, Azerbajdžane a Arménsku) počas veľkého teroru v rokoch 1937 – 1938. Osobne vydával rozkazy na zatýkanie i vykonanie početných popráv. Okrem toho, vydal i početné rozkazy k zatknutiu pracovníkov komunistickej strany a NKVD, ktorí neboli nijak podozriví. Vydal tiež rozkazy, podľa ktorých mali byť zastrelení všetci zatknutí, ktorí nechceli spolupracovať s vyšetrovateľmi, čo malo za následok masové vraždy zatknutých.

V auguste 1938 mu bola zverená funkcia 1. zástupcu národného komisára vnútra. Podľa príkazov Stalina od konca septembra 1938 do januára 1939 uskutočnil masové zatýkanie v NKVD, prokuratúre a súdoch s cieľom zlikvidovať kádre svojho predchodcu Ježova. V rokoch 1939 – 1941 sa podieľal na realizácii deportácií obyvateľov Pobaltských republík, západného Bieloruska, Ukrajiny a Moldavska, ktoré boli pričlenené k ZSSR. Bol jedným z presadzovateľov likvidácie zajatých poľských vojakov, čo vyústilo do vraždenia v Katyni a na ďalších miestach.

Po začiatku bojov na východnom fronte cez druhú svetovú vojny ako najvyšší predstaviteľ NKVD získal dodatočné práva realizovať najvyššie tresty. Podieľal sa na realizácii deportácií Nemcov, Fínov, Grékov a ďalších národov v rámci územia ZSSR. Od roku 1943 takýto typ deportácií zasiahol aj Kalmykov, Čečenov, Ingušov, Karačevcov, Balkarov, Krymských Tatárov, Meschetincov a ďalšie národy Severného Kaukazu a Krymu obvinených zo spolupráce s okupantmi. Onedlho po vpáde nacistického Nemecka sa stal členom národného komisariátu obrany. 29. decembra 1945 bol tejto funkcie pozbavený a od 18. marca 1946 sa stal členom Politbyra najvyššieho výboru komunistickej strany, takže sa dostal do úzkeho kruhu najvyšších predstaviteľov ZSSR.

11. februára 1943 Stalin nariadil začať práce na príprave sovietskej atómovej bomby, ktoré mal mať na starosti V.M. Molotov. Od 3. decembra 1944 mal dozerať nad prácou Kurčatovovho laboratória Berija. Práce boli urýchlené po úspešných testoch americkej bomby. Sovietska atómová bomba bola úspešne odskúšaná v roku 1949. Berija ďalej dozeral na prípravu vodíkovej bomby.

Po Stalinovej smrti[upraviť | upraviť zdroj]

Po Stalinovej smrti bol Berija poverený Malenkovom vedením Ministerstva vnútra (MVD) a zároveň menovaný do funkcie podpredsedu vlády, ktorým bol Malenkov. Berija v tej dobe začal presadzovať liberálnejšiu politiku, 13. mája 1953 dokonca Malenkovovi navrhol viaceré reformy, hlavne v ekonomickej sfére. Na vnútrostraníckej úrovni kritizoval mnohé Stalinove kroky, inicioval prepustenie nespravodlivo zadržaných osôb v rukách jeho ministerstva. Bol však väčšinou ostatných straníckych kolegov, hlavne Chruščovom, Molotovom, Malenkovom a Bulganinom považovaný za príliš nebezpečného. Menej vyhranený názor mal Mikojan, ktorý navrhoval jeho ponechanie vo funkcii. 26. júna 1953 ho však Nikita Chruščov na zasadaní vlády obvinil zo spolupráce s britskou tajnou službou, krátko po tom bol zatknutý armádnymi dôstojníkmi na čele s maršalom Žukovom a Moskalenkom. Pri zatýkaní bol prítomný vtedy nevýznamný plukovník Brežnev.

Berija a ďalší boli súdení zvláštnym tribunálom sovietskeho najvyššieho súdu. Tribunálu predsedal maršal Ivan Konev. Berija bol uznaný vinným:

zo zrady (vo vykonštruovanom obvinení, ktoré zahŕňalo dodnes nepotvrdené nadviazanie styku so zahraničnými tajnými službami, pokusy o vyjednávanie o mieri s nacistickým Nemeckom prostredníctvom Bulharska počas vojny; sabotovanie obrany Severného Kaukazu počas vojny a pokus o narušenie štátnej integrity Sovietskeho zväzu)
za terorizmus, za ktorý bol považovaný jeho rozkaz k poprave 25 politických väzňov v októbri 1941, ktorý bol vykonaný bez súdu.
za kontrarevolučnú činnosť počas ruskej občianskej vojny.

Spolu s Berijom boli súdení jeho 6 blízki spolupracovníci, ktorí boli popravení 23. decembra 1953 podľa oficiálnych správ spolu s Berijom. Niektoré pramene však poukazujú na to, že Berija mohol byť popravený už skôr, dokonca pred začiatkom procesu.