Leopold I. (Svätá rímska ríša)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Leopold I.
cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa, Kráľ Uhorska, Česka a Chorvátska, Arcivojvoda Rakúska, Knieža Tešína, Princ Sedmohradska
Kaiser-Leopold1.jpg
Dobový portrét Leopolda I.
Pôvodné meno Leopold Ignatius Joseph Balthasar Felician
Leopold I Arms-imperial.svg
Narodenie 9. jún 1640
Viedeň, Rakúsko
Úmrtie 5. máj 1705 (64 rokov)
Viedeň, Rakúsko
Hrobka Kapucínska krypta
Nástupca Jozef I.
Manželka Margaréta Terézia
Klaudia Felicitas Tirolská
Eleonóra Magdaléna Falcko-Neuburská
Dynastia Habsburgovci
Otec Ferdinand III.
Matka Mária Anna Španielska
Cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa
Panovanie 18. júl 16585. máj 1705
Predchodca Ferdinand III.
Nástupca Jozef I.
Kráľ Uhorska
Panovanie 1655 – 5. máj 1705
Predchodca Ferdinand IV.
Nástupca Jozef I.

Leopold I. Habsburský (* 9. jún 1640, Viedeň – † 5. máj 1705, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda (od r. 1657), uhorský (od r. 1655) a český (od r. 1656) kráľ, rímskonemecký cisár (od r. 1658), z dynastie Habsburgovcov, štvrtý syn cisára a kráľa Ferdinanda III. a jeho prvej manželky Márie Anny Španielskej.

Leopoldova výchova[upraviť | upraviť zdroj]

V nástupníckej línii na trón bol až na druhom mieste (prvým bol jeho starší brat Ferdinand IV.). Leopold ako budúci duchovný mal nasledovať kariéru svojho strýka arcivojvodu Leopolda Wilhelma, ktorý bol biskupom a veľmajstrom Rádu nemeckých rytierov. V lete r. 1654 však Ferdinand IV. náhle zomrel (k samostatnej vláde sa nedostal) a pre Leopolda sa razom otvorila cesta na trón.

Následkom tejto udalosti muselo dôjsť i k zmene zamerania výchovy a štúdia mladého arcivojvodu. Do popredia nastúpili hodiny politiky, histórie, diplomacie a ustúpiť museli teológia, morálka a cirkevná hudba.

Leopoldove korunovácie[upraviť | upraviť zdroj]

Otec mu ešte počas svojho života zaistil uhorský a český trón (Leopoldova uhorská korunovácia sa konala 27. 6. 1655, česká prebehla 14. 9. 1656). Neúspechom však skončila Ferdinandova snaha zaistiť mu korunu rímskeho kráľa a zabezpečiť mu tak nástupníctvo v cisárskej hodnosti. Proti tomu vystúpilo predovšetkým Francúzsko, ktoré malo záujem na zmenšení vplyvu Habsburgovcov v ríši.

Zápas o rímsky trón po smrti Ferdinanda III. bol Leopoldovou prvou samostatnou akciou na európskej politickej scéne. R. 1658 skončil jeho víťazstvom, keď sa zmenilo francúzske odmietavé stanovisko za prísľub neposkytnutia pomoci Španielom v prípade konfliktu s Francúzskom. Súčasne si Francúzsko svojou spoluúčasťou na vytvorení tzv. Rýnskej ligy zabezpečilo vplyv na vnútorné záležitosti Nemecka. 18. 7. bol vo Frankfurte nad Mohanom zvolený rímskonemeckým cisárom a o 13 dní tam bol taktiež korunovaný.

Zahraničnopolitická situácia[upraviť | upraviť zdroj]

Habsburská monarchia sa za vlády Leopolda I. potýkala s množstvom vnútorných i vonkajších problémov. Nebezpečenstvo jej hrozilo z dvoch strán. Na západe od Francúzska, tradičného rivala Habsburgovcov, na východe od Osmanskej ríše. Okrem toho ju zvnútra ešte oslabovala predovšetkým nestabilná situácia v Uhorsku, najmä v jeho západnej a severnej časti, ktoré neboli obsadené Turkami. Tunajšia šľachta niekoľkokrát počas Leopoldovej vlády povstala a spojencov nachádzala v sedmohradských kniežatách a nezriedka tiež v Turkoch.

Leopold nebol rodeným vojvodcom a nikdy neviedol vojská osobne, napriek tomu veľkú časť jeho života venoval riadeniu vojen. Prvá bola so Švédskom, ktorého kráľ Karol X. našiel spojenca v sedmohradskom kniežati Jurajovi II. Rákocim, odbojnom vazalovi uhorskej koruny.

Bola „dedičstvom“ po predchádzajúcom panovníkovi. Leopold so svojim spojencom Poľskom ju ukončil 3. mája 1660 tzv. oliwským mierom.

Boje s Turkami[upraviť | upraviť zdroj]

Nebezpečnejším nepriateľom však boli Turci, ktorí v r. 1663 prenikli do Sedmohradska. Na osobnú výzvu mu snem v Regesburgu poslal pomoc, ku ktorej sa pridalo i Francúzsko a 1.8.1664 generál Raimondo Montecuccoli v bitke pri Mogersdorfe a Svätom Gottharde Turkov prvýkrát porazil. Na to uzavrel s Osmanskou ríšou vo Vasvári, prímerie na dvadsať rokov (Vasvársky mier).

Rok 1683 priniesol dramatické vyvrcholenie stáročného zápasu Habsburgovcov s Turkami. Obrovská turecká armáda vtrhla do Rakúska. Viedeň obľahlo státisícové vojsko. Cisárske vojsko posilnili jednotky z Bavorska, Švábska a Saska, ale hlavnú pomoc priviedol poľský kráľ Ján III. Sobieski. 12. septembra zaútočil na čele spojených vojsk a Turkov na hlavu porazil. Toto víťazstvo znamenalo začiatok úspešnej ofenzívy kresťanských vojsk, ktoré potom v 80-tych a 90-tych rokoch 17. storočia postupne vytláčali Turkov z Uhorska. Po bitke pri Zente (r. 1697), kde zaznamenal svoje prvé veľké víťazstvo Eugen Savojský, bol r. 1699 uzavretý karlovacký mier, ktorým habsburskej monarchii pripadlo územie Sedmohradska, Chorvátsko a Slavónia. Víťazný boj s Osmanskou ríšou patrí k vrcholným úspechom Leopoldovej vlády.

Konflikty s Francúzskom[upraviť | upraviť zdroj]

Na západe, kde sa monarchia zrážala s rozpínavosťou Francúzska, zaznamenal cisár menej úspechov. Monarchia po boku Nizozemska, Španielska, Lotrinska a niektorých nemeckých štátov sa zapojila do vojny proti Francúzsku a jeho spojencovi Švédsku v 70-tych rokoch 17. storočia. Mier uzavretý r. 1679 v Nijmegene vyznel v prospech Francúzska a znamenal pre neho územné zisky na úkor rakúskych Habsburgovcov. Až ďalší konflikt v 90-tych rokoch a následný mier z Rijswijku (r. 1697) vrátil Leopoldovi I. jeho územné straty z predchádzajúcej vojny. K ďalšiemu veľkému konfliktu s Francúzskom prišlo na sklonku Leopoldovej vlády po smrti posledného španielskeho Habsburga Karola II. vo vojne o španielske dedičstvo; jej výsledku sa však Leopold I. už nedožil.

Napriek niektorým čiastkovým neúspechom Leopoldovej vlády vstúpila habsburská monarchia za jeho panovania medzi skutočné európske veľmoci.

Leopold a situácia v Uhorsku[upraviť | upraviť zdroj]

Po vnútropolitickej stránke bolo jeho vládnutie obdobím rastúceho centralizmu a uplatňovania absolutistickej formy vlády, čo v Uhorsku viedlo k mnohým nepokojom a výraznému vzrastu protireformácie. V záujme jej upevnenia podriaďoval uhorské hospodárstvo priemyselne vyspelejším rakúskym krajinám (rudné bane na Slovensku prenajímal viedenským a zahraničným podnikateľom), konfiškoval majetky uhorskej šľachty, v krajine udržiaval veľký počet cisárskeho vojska, prostredníctvom jezuitov presadzoval násilnú rekatolizáciu.

Jeho hospodárske reformy smerovali k zvýšeniu daneschopnosti obyvateľstva. Absolutistická forma vlády Leopolda I. sa stala podnetom ďalších protihabsburských stavovských povstaní (Wesselényiho sprisahanie), povstanie Imricha Tököliho, povstanie Františka II. Rákociho, ktoré kruto zasiahli územie Slovenska.

V roku 1692 vydal dekrét, ktorým zrovnoprávnil sociálne postavenie gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho duchovenstva.

Hodnotenie Leopoldovej éry[upraviť | upraviť zdroj]

Leopold I. Habsburský bol rozporuplný ako doba, v ktorej žil a panoval polstoročie. Ako štátnik a politik bol iste zodpovedný napr. aj za tzv. Prešovské jatky. Bol však pod stálym tlakom Osmanskej ríše, potreboval spoľahlivé zázemie na zastavenie tureckej rozpínavosti do strednej, severnej a západnej Európy. Napokon sa pričinil o víťazstvo nad Turkami (r. 1683) a o obnovenie územnej celistvosti Uhorského kráľovstva. Napriek niektorým čiastkovým neúspechom Leopoldovej vlády vstúpila habsburská monarchia za jeho panovania medzi skutočné európske veľmoci. Leopold I. Habsburský bol druhým najdlhšie vládnucim panovníkom v Čechách a v Uhorsku (vládol 48 rokov). Po svojej smrti bol pochovaný pod skvostným barokovým náhrobkom v habsburskej kapucínskej krypte vo Viedni.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Portrét Leopolda I. v divadelnom kostýme
  • Na obdobie panovania Leopolda I. máme v Bratislave pamiatku. Je ňou mariánsky stĺp na rozhraní dnešného Hlavného a Františkánskeho námestia pred jezuitským kostolom. Stĺp, na vrchole ktorého je umiestnená socha Panny Márie, bol postavený v r. 1675 ako pomník na Leopoldovo víťazstvo v r. 1670 – 1671, kedy tvrdo zakročil proti sprisahancom z radov uhorských rebelov a protestantov usilujúcich sa dosadiť na uhorský trón vlastného panovníka. Po potlačení sprisahania nastali ostré represie, počas ktorých boli hlavní vzbúrenci popravení alebo predaní do otroctva na galeje. Na mieste, kde dnes stojí stĺp, bol v roku 1671 popravený jeden z čelných predstaviteľov odboja, moravský protestantský kazateľ Mikuláš Drábik.
  • Leopold bol známy ako kultivovaný človek a veľký milovník umenia, najmä hudby (dokonca hudobné diela sám komponoval). Často usporadúval dvorné divadelné a baletné predstavenia, ktorých sa i osobne ako protagonista zúčastňoval. Jeho dvorná kapela bola vychýrená a patrila k najlepším na svete. Údajne ho ročne stála 50 000 zlatých. Medzi ľudom sa šírili reči, že keby všetky úrady vo Viedni boli v takom stave ako kapela, Viedeň by bola rajom na zemi a útulkom spravodlivosti.
  • Leopold dbal i o rozvoj vzdelania. Postaral sa o založenie univerzít v Innsbrucku, Olomouci a Vratislavi.
  • Za jeho vlády začala výstavba barokovej Viedne – novostavba zámku Schönbrunn a tzv. Leopodovské krídlo viedenského Hofburgu. Súhlasil so založením Viedenského diária a neskôr so založením novín Wiener Zeitung. V roku 1704 začal s výstavbou línie opevnení okolo mesta.

Rodinné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Leopold I. bol celkovo tri razy ženatý a jeho manželkám sa narodilo spolu 16 detí. Jeho prvou manželkou sa 12. decembra 1666 vo Viedni stala jeho neter, španielska infantka Margaréta Terézia (* 1651 – † 1673), dcéra španielskeho kráľa Filipa IV. a Leopoldovej staršej sestry Márie Anny. Narodili sa jej štyri deti:

Druhé manželstvo uzavrel Leopold I. dňa 5. októbra 1673 v Grazi s Klaudiou Felicitas Tirolskou (* 1653 – † 1676), dcérou arcivojvodu Ferdinanda Karola a Anny Medicejskej, s ktorou mal dve dcéry:

Sobáš Leopolda I. a jeho tretej manželky Eleonóry Magdalény Falcko-Neuburskej

Treťou manželkou Leopolda I. sa 14. decembra 1676 v Passau stala Eleonóra Magdaléna Falcko-Neuburská (* 1655 – † 1720), dcéra falckého kurfirsta Filipa Viliama a grófky Alžbety Amálie Hesensko-Darmstadtskej. Z tohto manželstva sa narodilo desať detí:

Rodokmeň Leopolda I.[upraviť | upraviť zdroj]

Rodokmeň Leopolda I. Habsburského do tretieho pokolenia
Leopold I. Habsburský Otec:
Ferdinand III. Habsburský
Starý otec:
Ferdinand II. Habsburský
Prastarý otec:
Karol Štajerský
Prastará matka:
Mária Anna Bavorská
Stará matka:
Mária Anna Bavorská
Prastarý otec:
Viliam V.
Prastará matka:
Renáta Lotrinská
Matka:
Mária Anna Španielska
Starý otec:
Filip III.
Prastarý otec:
Filip II.
Prastará matka:
Anna Habsburská
Stará matka:
Margaréta Habsburská
Prastarý otec:
Karol Štajerský
Prastará matka:
Mária Anna Bavorská

Panovnícke pomery[upraviť | upraviť zdroj]


Leopold I. (Svätá rímska ríša)
Vladárske tituly
Predchodca
Ferdinand III. Habsburský
Cisár Svätej rímskej ríše
16581705
Nástupca
Jozef I. Habsburský


Leopold I. (Svätá rímska ríša)
Vladárske tituly
Predchodca
Ferdinand III. Habsburský
Český kráľ
16561705
Nástupca
Jozef I. Habsburský


Leopold I. (Svätá rímska ríša)
Vladárske tituly
Predchodca
Ferdinand III. Habsburský
Uhorský kráľ
16551705
Nástupca
Jozef I. Habsburský

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]