Louis I. Kahn

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 15:27, 8. jún 2008, ktorú vytvoril Andrej203 (diskusia | príspevky) (wikilinky)
Louis Isadore Kahn
architekt
Louis I. Kahn
Narodenie20. február 1901
Saaremaa, Estónsko
Úmrtie17. marec 1974
New York, USA
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Louis I. Kahn

Louis Isadore Kahn, (rodený, Leiser-Itze Schmuilowsky) (* 20. február 1901, ostrov Saaremaa, Estónsko – † 17. marec 1974, New York, USA ) bol jeden z významných amerických architektov, profesor Univerzity of Yale v New Haven a University of Pennsylvania vo Filadelfii. Predstaviteľ brutalizmu architektúry 20. storočia.

Životopis

Detstvo

Louis Isadore Kahn sa narodil v roku 1901 na ostrove Saaremaa v Estónsku. Pochádzal z troch detí, otec slúžil v >cárskej ruskej armáde a po svojom prepustení pôsobil ako umelecký
remeselník, matka bola harfistka. V roku 1905 rodina emigrovala do USA a usadila sa vo Filadelfii. Pochádzal zo skromných pomerov. Otec kvôli ochoreniu chrbta sa nemohol venovať
svojmu remeslu, preto rodina žila z toho čo zarobila matka ako krajčírka v textilnom priemysle.

Kariéra

Mladý Louis sa prejavoval už v škole ako znamenitý kresliar, ale mal i mimoriadne hudobné nadanie, rozhodol sa pre štúdium architektúry. Keď si privyrobil peniaze začal štúdium na University of Pennsylvania vo Filadelfii a to pod vedením Paula P. Creta (pôvodného profesora Ecole des Beaux Arts v Paríži) v rokoch (1929-1930) a taktiež Zantzingera, Boila a Medara.(1930-1932). Po štúdiu precestoval Európu a potom si otvoril v roku 1937 vlastný ateliér vo Filadelfii. Začiatkom 40. rokoch uzavrel partnerstvo s Georgom Howom a Oscarrom Stonoverom. Jeho ranné práce nie sú príliš známe ani zvlašť hodnotené. V roku 1947 prijal ponuku prednášať na Yaleskej Univerzite v New Haven, kde spoločne s Douglesom Orrom navrhol prístavbu galérie výtvarného umenia (1951-1953). Keď bol po 10 rokoch menovaný profesorom University of Pennsylvania vo Filadelfii, rád sa vrátil do mesta, s ktorým sa cítil vždy zviazaný. V poslednej tretine života Louisa Kahna jeho reputácia radikálne vzrastala a zaradil sa medzi prominentných architektov svojej doby. Zákazky prichádzali z celej Ameriky i z Ázie; zahrňujúce od malých židovských kúpeľov po návrh hlavného mesta Bangladéš. Kahn sa každému dielu venoval s rovnakou starostlivosťou a intenzitou. Inštitúcie, ktoré venovali výuke, alebo výskumu, považoval za výnimočné miesta, pretože sa tam spojovali individuálne i spoločenské aktivity, ktoré mala architektúra reflektovať. Nazýval ich „domy inšpirácií“, čo mu prinieslo v 60. rokoch niekoľko zákazok z tejto oblasti. V roku 1962 dostal zákazku na plán pre hlavné mesto Bangladéša, Dháka, vtedy ešte Východného Pakistanu – dhácku vládnu štvrť Sher-e-Bangla Nagar. Až do roku 1971 vyučoval na University of Pennsilvania vo Filadelfii. Až v posledných rokoch života sa dočkal uznania, ktoré zodpovedali jeho významu architekta, učiteľa a teoretika.V roku 1966 mu Museum of Modern Art v New Yorku usporiadali veľkú výstavu, v roku 1969 sa konala podobá akcia v Zürichu. Dostal zlatú medailu od American Institute of Architects a v roku 1971 od Royal Institute of British Architects (FRIBA).

Posledné momenty

V marci 1974 naposledy odcestoval do Indie, v tých časoch často cestoval do Teheránu, Tel Avivu, Dháky, Paríža, Bruselu a iných miest. Zrejme i to prispelo k veľkému fyzickému vyčerpaniu. Po príchode z Indie podľahol Louis Kahn 17. marca 1974 na newyorskej stanici Pennsylvania Station srdcovému infarktu. Keďže mal pri sebe len číslo do svojej kancelárie, nemohla polícia nikoho cez víkend zastihnúť a tak až po troch dňoch ho jeho žena našla v zozname nezvestných osôb v [New York||New Yorku]] a musela ho identifikovať. Po jeho smrti vyšlo najavo, že na vzdory množstvám projektom, ktoré realizoval po celom svete, bola jeho kancelária zadlžená. Nikdy nemal záujem o výnosnú prácu, vždy sa zaoberal tak dlho, kým nevyhovovala jeho nárokom, bez ohľadu na náklady a termíny. Dlhy boli nakoniec uhradené vďaka tomu, že štát Pennsylvánia nakúpil jeho škice a výkresy.

Osobný život

Zatiaľ čo Kahnov architektonický odkaz je nekompromisným hľadaním pravdivého a jasného, jeho osobný život bol plný tajomstva a zmätku. Kahn mal vzťah s tromi rôznymi ženami. V roku 1930 sa oženil s Esther Israeli. V roku 1945 začal spolupracovať a vzťah s Ann Tyng, s ktorou vypracoval rôzne modely konštrukcií so sériových štrukturálnych prvkov, ktoré našli uplatnenie v pláne pre študentské internáty vo Filadelfii. Kahnov syn s Harriet Pattison, Nathaniel Kahn natočil Oskarom nominovaný biografický dokumentárny film Môj Architekt („My Architect: A Son's Journey“). Odhaľuje neuveriteľnú krásu monumentálnych stavieb svojho otca a vťahuje nás tak hlboko do svojej rozvrátenej rodiny, v ktorej nám odhaľuje svet predsudkov, intríg a povier, ktoré prenasledujú rodičov a ich deti.

Tvorivé východiská

Už v roku 1943 pochyboval Louis Kahn o vhodnosti oceľových konštrukcií pre monumentálnu architektúru vzhľadom k ich malej hmotnosti. V roku 1950 prišiel na americkú akadémiu v Ríme a odcestoval do Grécka a Egypta. Význam jeho klasického štúdia a poznatkov z ciest sa plne prejavil, keď zavrhol oceľ a sklo medzinárodného slohu a dal prednosť ťažším materiálom v projektoch masívnych murovaných stien, pripomínajúcich stavby antického Ríma a Le Corbusierove, Aaltove a Wrightove diela. Jeho projekty obsahujú analógie s Rímom, ako osové kompozície a klenuté oblúky na pilieroch.Snažil sa pochopiť podstatu architektonického diela, ktorú nazýval „formou“, a tvrdil, že projekt vzniká ako z inšpirácie, tak z pochopenia „formy“. Rozlišoval rovnako časti stavby a ich vybavenie a nazýval priestory „obsluhované“ a „obslužné“ zložky, čo sa odrážalo v jeho komplexných pôdorysoch, usporiadaných okolo ústredného priestoru. Kahn priestor takmer personifikuje, jeho psychologizujúce a symbolizujúce vnímanie priestoru vychádza z analýzy účelu v jeho prvotnom význame z pôvodnej „inštitúcie“. Taká inštitúcia je napr. škola, ktorá ma podľa neho má svoj začiatok v diskusií učeného človeka poslucháčmi pod stromom. Kahn preto prehlasuje: „Inštitúcie sú domy inšpirácie. Školy, knižnice, laboratória, telocvične. Architekt posudzuje najprv inšpiráciu, kým môže prijať diktát žiadaného priestoru. Pýta sa sám seba, aká je povaha jedného priestoru, čím sa odlišuje od druhého. Keď cíti rozdiel, je v styku s jeho formou. Forma inšpiruje návrh.“, alebo inak „Dom je abstraktne charakterizovaný priestorov vhodných k bývaniu. Dom je forma a v zmysle zázraku by mala existovať bez tvaru a bez rozmerov.- Jeden dom je na podmienkach závislé znázorňovanie týchto priestorov. To je navrhovanie. Podľa mňa závisí veľkosť architekta skôr na jeho schopnostiach uskutočniť to, čo je domom, než na jeho návrh určitého domu, čo je proces podmienený okolnosťami.“ Kahn teda rozlišuje „dom o sebe“ či „dom ako taký“, proste ideu domu od toho či iného <br /konkrétneho domu. Z Kahnových výrokov vyplýva rozdiel medzi pojmami „forma“ a „návrh“. To čomu hovorí „forma“ by sme nazvali <br /celkovú koncepciu, pod „návrhom“ označuje rozpracovanie, alebo variantu danej koncepcie. Architekt musí mať určitú ideu, aby dospel k „forme“ budovy, a potom až môže pristúpiť k „návrhu“, akejsi konkretizácií „formy“. Kahnova téza vyznie tak absurdne: „forma vyvoláva funkciu“, v každom prípade je to vedome popretie Sullivanoveho výroku „forma sleduje funkciu“, a práve táto téza bola donedávna všeobecne prijímaná východiskám novodobých architektonických snáh.

Prínos do architektúry

Kahnová tvorba sa zlučuje z poznatkami a zároveň inšpiráciami z histórie, so skúsenosťami a požiadavkami súčasnej [architektúra|architektúry]]. Jeho stavby sú voči zovňajšku uzavreté, priestory a objemy jasne vymedzené. Sú v duchu súčasnej tvorby, jednoduché a nenáročné, svojími spravidla plnými stenami tlmočí dnešnú averziu k „sklenenej“ architektúre. V kompozícií sledoval dualitu spojovacej cesty a pracovného miesta, verejnosti a intimity. Jeho stavby pôsobia monumentálne a miestami až pochmúrne, ich výraz je akýsi trpký. Avšak každej zo svojich stavieb dodal nezameniteľnú identitu.

Tvorba

Galéria bola prvá moderná budova , ktorá vznikla v areály univerzity a vzbudila medzinárodný rozruch. Jej radikálnosť je bezpochybne prínosom, čím aj upútala mnohých brutalistov (smer brutalizmus).

Malá stavba kúpeli v Tretone pozostáva z piatich štvorcových polí, z ktorých štyri sú prekryté a prostredné z hora otvorené. Konštrukciu tvoria duté piliere z neomietnutých tvárnic, v ktorých sú umiestnené sprchy, toalety a iné priestory. V tomto objekte prvýkrát autor použil princíp priestorov hlavných „obsluhovaných“ a vedľajších „obslužných“, vyčlenených na obvodoch a rohoch.

Kahn uvažoval nad dopravou na základe vzorcov dopravy v čom vychádza z riečnej dopravy. Podľa neho : „ Diaľnice sú rieky, rieky ohraničujú oblasť, majú prístavy, ktoré sú verejné ( parkoviska - veže), z nich sa rozvetvuje systém kanálov, ktoré predstavujú ulice a z nich idú slepé uličky. Doky sú ako vstupné haly k budovám.“ Navrhuje vymedziť centrum, respektíve jeho časti sústavou veľkých poschodových parkovísk vo forme valcových budov s pripojenými vežovitými administratívnymi budovami. I tu ma naňho vplyv záujem o históriu, Rím so svojimi akvaduktami a juhofrancúzske stredoveké mesto Carcassonne. K realizácii tohto druhu nedošlo.

Na stavbe jasne dominujú masívne tehlové veže jej obvodu. Keďže sú k laboratóriám pripojené uprostred ,sú laboratória osvetlene iba nárožnými oknami a predstupujúcimi vežami odsunuté do úzadia. Budova je rozdelená do siedmych hranolových hmôt, skĺbených spojovacími krídlami. Laboratória sú priestranné a nepredeľované priečkami. Nechápe priestor len estetický, alebo funkčne , ale aj psychický.

Súbor budov vznikol stretnutím senzibility Kahna zo zámermi Jonasa Salka, ktorý si prial v Kalifornii vytvoriť výskumné centrum, ktoré by bolo zároveň pracovným spoločenstvom. Budovy majú zahrňovať vlastné laboratórne budovy, trochu ďalej stojace obytné stavby a spoločenské stredisko. Komplex tvoria dve súbežné kulisy priečelí, ktoré sú tvorené vežami laboratórií , ohraničujú dvor. Tenký vodný pás funguje ako symetrická os komplexu a abstraktne ho spojuje s oceánom, pri ktorom je komplex situovaný.

Symetrický pôdorys tlmočí zámer poňatia jednotlivých miestnosti knižníc, učební a spoločenských miestnosti ako uzavreté priestorové jednotky okolo zhromažďovacieho priestoru.

Študentský internát, často prirovnávaný so škótskym hradom, kde je veľká hala obklopená malými priestormi umiestnenými v silných stenách.

Svojim návrhom reagoval na klimatické podmienky – slnko, dážď, vietor – otvorenými dvormi, hlbokými predsieňami a zastrešenými cestami, ktoré poskytovali ochranu pred slnkom a zároveň umožňovali prísun vzduchu a svetla do interiéru. Podarilo sa mu architektúrou vyjadriť pocit duchovnú kvalitu inštitúcie výuky a učenia, ale taktiež kľudu.

Urbanistické riešenie konceptu vládnych štvrti v Dháke, v ktorom parlamentnú budovu s mešitou ako stred celého komplexu umiestnil na jazero. Podľa neho obe budovy mali transcendentálny charakter.

Knižnica bola pre Kahna miesto, ktoré ma podnecovať k čítaniu a k štúdiu, preto musí obsahovať výklenky kde sa dá nerušene čítať. Navrhol ju v klasickom tvarovaní s otvorenými rohmi, v strede s štvorcovou halou zaklenutou betónovým krížom, ktorý vedie svetlo smerom dole, v stenách haly sú otvory, ktoré ponúkajú pohľad na police s knihami.

Jednoduché tvary inšpirované architektúrou rímskej klasiky, ktoré zodpovedajú monumentalite stavby.

Budove dal racinálny výraz a mederné tvary, ktoré v ňom vyvolávajú ducha minulosti.

Iné projekty

Bibliografia

  • Hollingsworth M.: Architektura 20. Století, Columbus 1993, s. 122 – 125
  • Haas F.: Architektura 20. Století, Státní pedagogické nakladatelství Praha 1978, s. 536 – 545
  • Prinaová F.: Demartiniová E., 1000 let architektúry, Slovart Praha 2006, s. 340
  • Ungresová L.: O Architektech, Životy, Díla, Teórie, Slovart Praha 2006, s. 255 – 274
  • Giurgola R., Mehta J.: Louis I. Kahn, Verlag für Architektur Arte mis Zürich und München 1975
  • Gössel P.: Leuthäuserová G., Architektura 20. Století, Taschen 2003, s. 257 – 258, 419 – 420
  • Frampton K.: Moderní Architektúra, Kritické dějiny, Academia 2004, s. 278 – 287
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Louis_I._Kahn&oldid=1629227“