Louise de Vilmorin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Louise Lévêque de Vilmorin
Pseudonym Louise de Vilmorin
Narodenie 6. apríl 1902
Verrières-le-Buisson Francúzsko
Úmrtie 26. december 1969 (67 rokov)
Paríž
Zamestnanie spisovateľka, poetka, scenáristka
Národnosť francúzska
Žánre spoločenský román, novela, báseň
Významné práce Madame de...
Manžel 1. Henry Leigh Hunt, 2. Pavol Pálffy de Erdőd
Deti 3 dcéry
Významné ocenenia Grand prix littéraire de Monaco (1955)

Louise Lévêque de Vilmorin publikujúca pod menom Louise de Vilmorin (* 6. apríl 1902 Verrières-le-Buisson Francúzsko - † 26. december 1969 Paríž) bola francúzska spisovateľka a poetka.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Obec Antony - rodný dom Louise de Vilmorin

Narodila sa v rodinnom zámku vo Verrières-le-Buisson patriacemu dobre známej rodine Vilmorinovcov - botanikov a semenárov. Podľa prameňa na Wikimedia Commons sa narodila tesne vedľa v priľahlej obci Antony v rodinnom dome.

V období medzi 15. až 17. rokom života sa liečila na tuberkulózu kostí, toto ochorenie spôsobilo jej celoživotné mierne krívanie. Inak krásna dievčina sa v roku 1923 zasnúbila so spisovateľom Antoine de Saint-Exupérym, ale vydala sa v roku 1925 za bohatého Američana Henry Leigh Hunta (1886–1972) a usídlila sa v USA. Rozviedla sa v 1938 v Las Vegas. Z tohoto manželstva vzišli tri dcéry Jessie, Alexandra a Éléna.

Kaštieľ Budmerice, v ktorom bývala Louise de Vilmorin od roku 1939 do 1942 a napísala tam román „Le Lit à la colonne.“

Potom, ako sa rozviedla s Huntom, vydala sa v roku 1938 za grófa Pavla Pálffyho de Erdőd (1890–1968). Žila s ním v kaštieli Budmerice na Slovensku. Napísala tu román „Le Lit à la colonnes“ (Posteľ s baldachýnom)[1]. Kniha bola publikovaná v roku 1941. Manželstvo skončilo rozvodom v roku 1943 kvôli obojstrannej nevere. Roky s grófom Pálffym považovala Louise za najkrajšie vo svojom živote.

Zámok Vilmorinovcov, v ktorom sídlila Louise de Vilmorin od 1950

Na začiatku roku 1942 sa stala milenkou Pavla Eszterházyho de Galantha (19011964) a neskôr vyslanca Spojeného kráľovstva Duffa Coopera. Vzťah s Cooperom trval približne od 1943 do roku 1947, kedy tento ukončil misiu veľvyslanca vo Francúzsku. Cooper bol od roku 1942 na území Francúzska ako spojka medzi vládou Spojeného kráľovstva a francúzskym hnutím odporu. V roku 1944 mu bol udelený titul ambasadora.

Od roku 1950, po dedičskom konaní, sa stala spolumajiteľkou zámku Vilmorinovcov a usídlila sa v ňom. Svoju životnú púť skončila pri André Malrauxovi, láske z ranej mladosti, v zámku vo Verrières-le-Buisson[2]. Od roku 1950 v ňom držala salón a hostila prakticky celú umeleckú parížsku elitu.

Prvý román „Sainte-Unefois“ (Posvätný Jedenkrát) publikovala v roku 1934 s podporou André Malrauxa. Nasledovali diela „Fiançailles pour rire“ (Zásnuby na smiech)(1939), „Julietta“ (1951) a „Madame de...“ (1951). Posledné „Madame de“ bolo najvýznamnejším románom z jej dielne a stal sa v rámci francúzskej kultúry veľmi známym.

Vydala aj niekoľko zbierok poézie, z ktorých významnú odozvu mali „Le Sable du Sablier“ (Piesok z presýpacích hodín) (1945) a „L'Alphabet des aveux“ (Abeceda slepých) (1954). Jej fantázia sa prejavila v básnických figúrach, v ktorých sa vyžívala. Rada tvorila holorýmy - gramatický rým, (ktoré písala ako "olorime") a palindrómy. Týchto vytvorila veľké množstvo.

Skladateľ Francis Poulenc ju kládol na rovnakú úroveň s Paulom Éluardom a Maxom Jacobom. Nachádzal v jej básňach „druh citovej impertinencie, libertínstva a labužníctva, čo pokračovalo v melódii, ktorú som vyjadril veľmi mladý v les Biches s Marie Laurencin.“ Poulenc použil Vilmorinovej básne pre trinásť svojich piesňových opusov.

V roku 1955 jej bola udelená cena Grand prix littéraire de Monaco (1955).

V roku 1956 bola členkou poroty prehliadky filmov Medzinárodný filmový festival Cannes 1956.

Vilmorin napísala scenáre a dialógy viacerých filmov - „Le Lit à la colonnes“, „Les Amants“ (1957), „La Française et l'Amour“ (1960) a zjavila sa ako herečka vo filmových kusoch „Amélie ou le Temps d'aimer“ (1961) od Michela Dracha a „Teuf-teuf“ (1963) od Georgesa Folgoasa.

Citát: „En amour, il ne s'agit pas d'aimer mais de préférer“[3]. (V láske nejde o ľúbenie ale o danie prednosti.)

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Romány[upraviť | upraviť zdroj]

  • Sainte-Unefois (1934)
  • La Fin des Villavide (1937)
  • Le Lit à colonnes (1941)
  • Le Retour d'Erica (1948)
  • Julietta (1951)
  • Madame de...[4] (1951)
  • Les Belles Amours (1954)
  • Histoire d'aimer (1955)
  • La Lettre dans un taxi (1958)
  • Migraine (1959)
  • Le Violon de Crémone (1960)
  • L'Heure maliciôse (1967)
  • Le Lutin sauvage (1971) - posmrtne

Poézia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Fiançailles pour rire (1939)
  • Le Sable du sablier (1945)
  • L'Alphabet des aveux (1954), ilustrácie od Jean Hugo
  • Carnets (1970) - posmrtne
  • Poèmes (1970), predhovor od André Malrauxa - posmrtne
  • Solitude, ô mon éléphant (1972) - posthume

Eseje[upraviť | upraviť zdroj]

Film[upraviť | upraviť zdroj]

  • Une fée pas comme les autres (1957) od Jean Tourane - scenár
  • Les Amants (1957) od Louis Malle - dialógy
  • La Française et l'Amour (1960), skeč „L'Adolescence od Jean Delannoy - scenár a dialógy
  • Le Petit Garçon de l'ascenseur (1962) od Pierre Granier-Deferre - dialógy
  • Les esclaves existent toujours (1964) od Maleno et Roberto Malenotti - dialógy
  • Une histoire immortelle (1968) od Orson Welles - scenár

Korešpondencia[upraviť | upraviť zdroj]

Louise de Vilmorin udržiavala zaujímavé písomné kontakty, menovite s Jeanom Cocteauom a Dianou a Duffom Cooperovcami. Časť z nich sa uchováva v „Bibliothèque nationale de France“ (oddelenie rukopisov, vo fondoch Porto-Riche a Valéry), v „Bibliothèque littéraire Jacques-Doucet“, v „Bibliothèque historique de la Ville de Paris“ (fonds Jean Cocteau) a v „Nadácii Bernarda Berensona“ vo villa I Tatti vo Florencii.

Filmové adaptácie diel[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Louise de Vilmorin na francúzskej Wikipédii.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]