Ludwig Andreas Feuerbach

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ludwig Andreas Feuerbach
Ludwig Andreas Feuerbach
nemecký filozof

Narodenie 28. júl 1804
Landshut, Nemecko
Úmrtie 13. september 1872 (68 rokov)
Rechenberg pri Norimbergu, Nemecko
Pomník L.A.Feuerbacha v Nürnbergu

Ludwig Andreas Feuerbach (* 28. júl 1804, Landshut – † 13. september 1872, Rechenberg pri Norimbergu) bol nemecký filozof, mladohegelovec, jeden z iniciátorov antropologizmu.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Kriticky nadviazal na Hegela, najmä na filozofiu. Jeho kritika smerovala k vedeckému spôsobu filozofického dôkazu absolútna:

  • skutočný dôkaz je len predstieraním dôkazu. Jedinou realitou o ktorej máme a môžeme mať pravdivé poznanie je zmyslový vzťah človeka k predmetom vlastných žiadostí.
  • realita jednotlivého zmyslového bytia je pre nás pravdou, zdrojom pravdivého poznania

Hľadal pravdivý ideál slobodného a aktívneho človeka, zbaveného sebaodcudzenia; toto hľadisko je spojené s odmietnutím Hegelovej filozofie. Dôraz dáva prírode a človeku, človeka vyhlasuje za predmetno – zmyslovú bytosť, ktorej existencia je podmienkou objektívnej existujúcej prírody.

Problém odcudzenia[upraviť | upraviť zdroj]

Vo svojej práci „Podstata kresťanstva“ je ústredným motívom, že nie Boh tvorí človeka na svoj obraz Feuerbach vychádzal z Hegelovej kategórie odcudzenia, ako prvý používa túto kategóriu na to, aby vyjadril pomer človeka, z jeho vlastným duchovným výtvorom, ktorým sa stali pre neho vonkajšou mocou, v jeho chápaní sa koncept odcudzenia mal stať nástrojom duchovného úsilia, smerujúceho k novoobjavenou stratenej jednoty človeka so seba samým.
S kritikou náboženstva – vyznieva pojem „obrazu“. Využíva ho preto, lebo v náboženských názoroch sa podľa neho prevráteným spôsobom vyjadruje podstata človeka a tým aj neadekvátne podmienky jeho existencie. V náboženstve si človek odcudzuje svoju skutočnú podstatu, aby ju preniesol na Boha ako iluzórnu podstatu.
Predmetnú Podstatu človeka Feuerbach chápe : ako predmet človeka, ktorý zjavuje zmyslové predmety, ľudskou podstatou, podnety človeka nie sú zmyslové predstavy, nevyčerpajú sa len zmyslovosťou, pretože ľudskú podstatu reprezentujú aj ľudské duchovné predmety a v ich rámci aj predstava o Bohu. Človek môže pochopiť svoju podstatu len zo skutočných reálnych predmetov, zatiaľ, čo zmyslové predmety sú mimo vlastných náboženských predmetov ako svojrázny artefakt ...potrieb nachádzajúcich sa vnútri človeka a javia sa ako odcudzená sila, ktorá stojí nad ním. Táto sila sa pripisuje Bohu alebo božstvám, je práve vlastnou silou človeka, silou ľudského rodu. Človek je neustále vo vzťahu k veciam, ktoré však zvonkajšťujú jeho vlastnú podstatu, v procese zvonkajšťovania dochádza k sebaodcudzovaniu keď sa človek premieta do pojmu Boha, človek objektivizuje svoju bytosť a robí sa predmetom záujmu tejto zobjektivizovaním na subjekt, osobu premenenej bytosti, preto je náboženstvo neuvedomelým sebauvedomením človeka, v náboženstve je človek predmetu jeho vlastná podstata, odcudzenie človeka a premena na absolútno, ktoré vládne nad človekom.
Náboženstvo nevzniká náhodne: je prirodzeným produktom individuálnej psychológie človeka, vnútri človeka, v našom vedomí sa nachádzajú objekty náboženských citov a viery, tento objekt nie je v človeku rodený, náboženstvo nie je ani produktom ľudskej túžby po ich poznaní, je výsledkom ľudských zážitkov a pocitov. Náboženstvo je výtvor ľudskej prirodzenosti, v ktorej je prítomný strach ako obava o budúcnosť, ale aj úsilie o človeka a šťastie. Nesúhlasí s teóriou vzniku náboženstva, v prvotných dejinách náboženstva sa človek rozdvojuje v sebe samom a hlavne voči sebe svoj protiklad od Boha. „Prvobytný“ človek hľadá životné východisko uspokojenia svojich predmetno-zmyslových potrieb. Základ náboženstva vytvára pocit závislosti človeka na vonkajšej prírode, tento pocit sa mu stáva univerzálnym pojmom na označenie a vysvetlenie psychologicko-subjektívneho dôvodu vzniku a existencie náboženstva, pocit závislosti mu umožňuje vysvetliť vznik náboženstva a negatívnych, pozitívnych príčin s afektov radosti, vďačnosti úcty.
Náboženstvo sa zaoberalo gnozeologickou podstatou, že keď sa pojmy a idey s racionálnym obsahom neskúmajú vo vzťahu k predmetu, javu, zákonu, predmet skutočnosti a nehľadá sa ich pôvod práve v nej, ale sú zbožsťovované (hipostazované) stávajú sa pre človeka jedinou realitou, ktorá sama seba potvrdzuje, čím sa vytvoril predpoklad pre vznik a existenciu náboženstva.
Uvažovanie o otázkach priestoru a času – poukazujú na uskutočnenie pravej ľudskej podstaty, prebieha v praktickej realizácii lásky človeka k človeku – to je najvyššia praktická zásada (obrat vo svetových dejinách – postulát – človek človeku bohom) Láska sa chápe ako náboženstvo srdca a náboženstvo ako citový vzťah človeka k človeku, ktorý sa do Feuerbachovej doby nesprávne hľadal vo fantastickom odzrkadlení skutočnosti, je treba nájsť bezprostredne v láske medzi ty a ja.
Prichádza k záveru, že náboženstvo je nevyhnutné nakoľko je reflexným obrazom aj emocionálnou tvorbou toho, čo ľuďom najviac chýba v živote, keďže náboženský názor pomáha prekonaniu problémov reálneho života, stali sa a sú nevyhnutnou súčasťou života bez ktorého by boli ľudia ešte nešťastnejší než sú – z týchto dôvodov má náboženstvo lásky významnú podstatu v spoločnosti - nové ponímanie človeka v nemeckej filozofii: vnímanie človeka ako zmyslovú bytosť. Len zmysly a nie myslenie samo o sebe nám sprístupňuje predmet v pravdivom zmysle. Človek si neprináša na svet nič iné než hlad a smäd t. j. prázdnotu s pocitom prázdnosti, túto prázdnotu pochopí ako pud po naplnení.
Feuerbachova nová filozofia = filozofia budúcnosti, ktorá prihliada na bytie a skúma ho ako jestvuje pre nás nielen ako mysliace, ale ako skutočne existujúce bytie.
Bytie ako skutočne reálny objekt je nám dané v zmyslovom nazeraní, pociťovaní a láske. Svetu je možné priamo porozumieť, zmyslovým kontaktom, a nie čistým myslením, ktoré by sa od začiatku zásadne od tohto izolovalo. Bytie sa otvára tam, kde sa človek angažuje ako telesná bytosť celým svojím telom, tým sa otvára pre človeka aj možnosť, že telo vo svojej totalite je mojím ja, mojou podstatou, preto môžu existovať pocity, akými sú pocit hladu, bolesti, lásky – vytvára človeku priamy kontakt k tajomstvu bytia -zmyslový kontakt človeka zo svetom, v ktorom sa angažoval celou svojou bytosťou nazýva Feuerbach „praxou“, poznanie, ktoré človek získa v láske vášni, bolesti, nazýva „nazeraním“.
Nazeranie chápe veci, poznáva veci v širokom zmysle a myslenie v užšom zmysle -pojmy šťastia, lásky, boli v otázke etiky – človek bytostne túži po šťastí a túto túžbu nazval „egoizmom“ – láska k životu, ktorú považoval za kritériom morálky.
Chápanie egoizmu – v zmysle rozumového, univerzálneho egoizmu, ide mu o správne ľudsky motivovaný a pochopený záujem každého jednotlivého človeka. Egoizmus nepokladá za protiklad altruizmu – tvoria antropologickú jednotu „Bez egoizmu nemáš hlavu, bez altruizmu nemáš srdce.“ Cieľom Feuerbachovej etiky, je emancipácia ľudí od nesprávnych predstáv o pozemskom živote, pri navrátení plného významu reálnym radostiam a starostiam ľudského života a ich šťastie. Človek tu nie je pre morálku, ale morálka pre človeka, človek je kritériom mravnosti a nie naopak, mravnosť kritériom.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.