Ludwig van Beethoven

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ludwig van Beethoven
Beethoven.jpg
Základné informácie
Narodenie 16. december 1770
Bonn, Kolínske arcibiskupstvo
Úmrtie 26. marec 1827 (56 rokov)
Viedeň, Rakúske cisárstvo
Národnosť Nemecko
Obdobie tvorby 1778 – 1826
Hudobný smer klasicizmus
Dielo
Počet diel viac než 300 (138 pod opusovými číslami)
Ťažiskové žánre symfónia, koncert, klavírna hudba, komorná hudba
Doplnkové informácie
Podpis Ludwig van Beethoven - podpis
Webstránka http://www.lvbeethoven.com/

Ludwig van Beethoven (* pravdepodobne 16. december 1770, Bonn; pokrstený 17. december 1770, Bonn – † 26. marec 1827, Viedeň) bol nemecký skladateľ viedenskej klasiky flámskeho pôvodu a jeden z najvýznamnejších skladateľov v dejinách hudby.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Beethoven pochádza z chudobnej rodiny, ktorej predkovia (roľníci a remeselníci) pochádzali z flámskeho Mechelenu. Slovíčko „van“ v jeho mene nedokazuje jeho šľachtický pôvod, ale naznačuje odkiaľ pochádza jeho rodina (v preklade približne „z repového dvora“). Beethovenov starý otec, ktorý sa volal tiež Ludwig van Beethoven, bol zamestnaný ako hudobník u kolínskeho arcibiskupa (kniežaťa), kde mal na starosti orchester. V roku 1740 sa mu narodil syn Johann, z ktorého sa stal neskôr spevák. Dňa 16. (alebo 17.) decembra 1770 prišiel na svet v Bonngasse 18 syn, ktorý bol pokrstený 17. decembra a dostal meno Ludwig po starom otcovi.

Otcovi Ludwiga van Beethovena imponoval mladý Wolfgang Amadeus Mozart, ktorý sa už ako šesťročný preslávil ako skladateľ. S cieľom vychovať z neho podobné zázračné dieťa učil otec syna hru na husliach a klavíri. Tento prísný postoj otca narušoval vývoj chlapca, ktorého budili o polnoci z dôvodu cvičenia na klavíri. V škole bol často unavený a nemohol sa sústrediť.

Jeho život nebol ľahký, otec bol alkoholik, matka bola často chorá a zo šiestich súrodencov prežili len dvaja.

Veľmi skoro slúžil Ludwig van Beethoven ako druhý dvorný organista u panovníka, začo dostával pravidelný plat. Ako trinásťročný hral na čembale a viole v kniežacom orchestri a komponoval komornú hudbu.

Štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Sonáta pre kladivkový klavir

Aby rozšíril svoje vzdelanie, cestuje Ludwig van Beethoven v roku 1787 do Viedne, aby sa stal žiakom Wolfganga Amadea Mozarta. Ďalší skladatelia, medzi inými Joseph Haydn, vytvorili vtedy z hlavného mesta rakúskeho arcivojvodstva hudobné centrum Európy.

Štúdium u Mozarta sa ale nerealizovalo. Jednak bol Mozart očividne zamestnaný prácou na vlastných dielach a mal aj iné starosti, kvôli čomu neprejavil záujem. Aj Beethoven sa už po dvoch týždňoch musel vrátiť domov, pretože jeho matka ťažko ochorela a krátko po návrate Beethovena do Bonnu zomrela.

V roku 1789 začal Beethoven štúdium na univerzite v Bonne; rýchlo sa dostal do kontaktu s myšlienkami Francúzskej revolúcie. Jeho nadšenie pre revolučné myšlienky sa prejavilo v jeho neskorších dielach, ktorých témou sa stala sloboda a ľudskosť, zvlášť v jeho jedinej opere Fidelio.

Ludwig van Beethoven vo veku 22-rokov podnikol druhú štúdijnú cestu do Viedne, z ktorej sa roku 1792 už nevrátil do Bonnu. Mozart už zomrel, ale Joseph Haydn a Antonio Salieri dávali Beethovenovi hodiny kompozície.

Prvé koncertné turné mimo Viedne podniká roku 1796. Cestuje do Prahy, Bratislavy a Berlína. Skladateľskej činnosti sa venoval už v Bonne, ale svoje skladby čísloval až od troch klavírnych trií, ktoré boli vytlačené vo Viedni roku 1795.

Beethoven ako klavírny virtuóz[upraviť | upraviť zdroj]

Beethoven sa rýchlo preslávil so svojou komornou hudbou, ktorú označovali ako úplne novú a modernú. Ďalej sa preslávil aj ako klavírny virtuóz a majster improvizácie. Raz sa mu stalo, že klavír bol rozladený o jeden poltón. Keďže nebolo času na ladenie klavíra, zahral svoj c-durový koncert (Prvý klavírny koncert op. 15) bez okolkov v cis-dure.

Vo veku 29 rokov začal skladať Beethoven 1. symfóniu, ktorú dokončil začiatkom ďalšieho roku. Premiéra dňa 2. apríla 1799 mala veľký úspech.

Otoskleróza[upraviť | upraviť zdroj]

Vo veku 30 rokov sa u Beethovena prejavili prvé známky otosklerózy, jeho stav sa neustále zhoršoval. Na vyrovnanie straty sluchu nechal do klavíra zabudovať až štyri struny. V roku 1819 Beethoven úplne ohluchol, nemohol vystupovať ako hráč na klavíri, ani ako dirigent orchestra.

Počas kúpeľného pobytu, z ktorého načerpal optimizmus, napísal priateľovi „Chcem osudu siahnuť do papule, celkom ma zdolať sa mu určite nepodarí“ a zložil 2. symfóniu, ktorá vśak nemala veľký úspech. Po zhoršení sluchovej poruchy, spojenej s trýznivým ušným šumom, napísal v zúfalom stave v roku 1802Heiligenstadtský testament“ (Heiligenstadt je dnes mestská časť severozápadnej Viedne), v ktorom odhaľuje svoje najvnútornejšie pocity v tomto období života.

Počas Beethovenovho života sa nevedelo prečo ohluchol. On sám požiadal, aby bola po smrti urobená pitva, ktorá by ukázala, čo bolo príčinou hluchoty. Avšak nič nenašli. Dnes sú na svete dôkazy prečo bol Beethoven hluchý a prečo bol taký náladový, zlostný až nepríčetný. V jeho vlasoch (prameni), ktoré mu po smrti na pamiatku odstrihol jeho priateľ vedci dnešnej doby našli až 102 násobok optimálnej hodnoty olova, čo zapríčinilo všetky jeho problémy.

Eroica a Fidelio[upraviť | upraviť zdroj]

V 3. symfónii našiel Beethoven svoju podobu veľkej symfónie. Pôvodne mala názov „Sinfonia grande, intitolata Bonaparte“ (Veľká symfónia, titulovaná Bonaparte) podľa Napoleona, ale keď sa dozvedel, že 18. mája 1804 sa nechal korunovať cisárskou korunou, vymazal vo veľkej zúrivosti jeho meno z titulnej strany. Nový nadpis bol „Heroická symfónia, zložená na oslavu pamiatky veľkého muža“, dnes je známa pod talianskym titulom Eroica. Premiéru mala v auguste 1804 vo viedenskom paláci kniežaťa Lobkowicza, jemu patrí aj venovanie.

V roku 1805 mala premiéru Beethovenova jediná opera Fidelio. Bola viackrát prepracovaná, tak ako aj iné diela, pôvodný názov bol „Leonóra“.

V prvom desaťročí 19. storočia sa stal Beethoven jedným z najpopulárnejšich hudobníkov Európy. Žil v novej rakúskej cisárskej ríši (vznik 1804), hnevalo ho, že Gioacchino Rossini so svojími operami bol ešte populárnejší. Jeho symfónie napísané v revolučnom duchu sa stali trvalou súčasťou repertoára orchestrálnych koncertov.

Symfónie č. 5 c-mol, č. 6 F-dur a č. 7 A-dur[upraviť | upraviť zdroj]

5. symfónia bola v minulosti nazývaná „Osudová“, symfónia vznikla v ťažkej fáze života skladateľa (k štyrom slávnym úvodným tónom Beethoven vraj povedal: „Takto búcha osud na bránu“, no medzičasom sa dokázalo, že to bol neskorší opis). Dňa 22. decembra 1808 bola premiéra spolu s 6. symfóniou (Pastorálna), so štvrtým klavírnym koncertom a časťami omše C-dur. Pastorálna symfónia nie je v pôvodnom zmysle programová hudba, ako sa často nesprávne označuje, ale podľa vyjadrenia Beethovena „Viac citové vyjadrenie ako maľba“. Tým symfónia zostáva na pôde klasiky a nie je prípravou alebo miľnikom k symfonickým básniam romantiky. Franz Liszt, ktorý zložil prvé symfonické básne, sa odvolával pri vzniku nového žánru skôr na operné predohry (ouvertúry) Beethovena, menovite Coriolan alebo Kráľ Štefan.

Dňa 8. decembra 1813 bola premiéra 7. symfónie a mala obrovský úspech. Richard Wagner ju o 30 rokov neskôr chválil ako „apoteózu tanca“.

Počas viedenského kongresu zistil Beethoven, že toto stretnutie panovníkov Európy vedie len k ďalšiemu útlaku. Vážil si humanistické a duševné hodnoty človeka. V mladosti bol nadšený Schillerom, neskôr sa viac obracal ku Goethemu, s ktorým viedol korešpondenciu. Zhudobnil viacero diel Goetheho, môžme menovať hudbu k dráme Egmont.

Hluchota a 9. symfónia[upraviť | upraviť zdroj]

Missa solemnis, originálny rukopis

Po smrti brata Karla, ktorý zomrel na suchoty v roku 1815 a po súdnom rozhodnutí 8. apríla 1820 si zobral Beethoven jeho syna Karla k sebe. Skoro však vysvitlo, že vzťah Beethovena k synovcovi nie je dobrý. Beethoven vyvinul na mladého muža so svojimi vysokými a aj prehnanými morálnymi požiadavkami taký vysoký tlak, že sa Karl pokúsil 6. augusta 1826 o samovraždu. Síce sa nepodarila, ale pre skladateľa to bola veľká záťaž, veď pokus o samovraždu bol vtedy trestný.

Napriek (alebo možno práve kvôli) týmto veľkým súkromným problémom zložil Beethoven v tomto čase svoje najdôležitejšie diela, okrem iného omšu Missa solemnis (mala premiéru 7. apríla 1824 v Petrohrade), ktorá vo svojej veľkosti a kráse nič neprezrádza o dezolátnom okolí umelca.

O rok neskôr ukončil 9. symfóniu. Posledný odsek s chórovým finále na Schillerovu „Óda na radosť“ veľmi prispel k popularite tohto diela. Prvé tri odseky s ich grandióznou architektúrou, inštrumentalizáciou a spracovaním témy boli smerodajné pre symfonikov romantiky až po Gustava Mahlera. Premiéra 9. symfónie spolu s časťami omše Missa solemnis bola 8. mája 1824. Beethoven chcel, keďže nemohol viesť sám toto predstavenie, podporiť dirigenta udávaním tempa, orchester mal pokyn, aby si to nevšímal.

Beethoven zomrel v roku 1827 vo Viedni na následky chronickej otravy olovom, ktoré pochádzalo pravdepodobne z pančovaného vína. Na pohrebe sa zúčastnilo okolo dvadsaťtisíc ľudí. Armáda musela zabezpečiť poriadok. Je pochovaný na viedenskom cintoríne Zentralfriedhof.

Vzťah k Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Beethoven mal blízke vzťahy aj k Slovensku, najmä odvtedy, čo sa bližšie spriatelil v roku 1800 s rodinou grófa Brunsvika a navštevoval ho v jeho kaštieli v Dolnej Krupej. Koncertoval aj v Bratislave či Hlohovci.

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

Beethovenova busta v Hlohovci
Beethovenov hrob na Centrálnom cintoríne (Zentralfriedhof) vo Viedni

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]