Lyžovanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mathias Zdarsky, tvorca jazdy na lyžiach v alpských podmienkach, v roku 1908

Lyžovanie je zimný šport, ktorý spočíva v pohybe človeka vlastnou silou po snehu na lyžiach, čo je pár dlhých úzkych dosiek, pôvodne drevených, dnes z kompozitných materiálov, pripojených k chodidlám pomocou lyžiarskeho viazania. Ako alternatíva k lyžiam sa používa aj snoubord, čo je jedna širšia doska, ku ktorej sú pripevnené obe chodidlá.

Lyžovanie pôvodne slúžilo na dopravu, v priebehu 20. storočia sa postupne stalo hlavne športovou a rekreačnou aktivitou. Lyžovanie je mnohými odvetviami zastúpené na zimných olympijských hrách.

Ako sa lyžovanie vyvíjalo a lyžiarske techniky sa začali od seba navzájom odlišovať, vznikali súťaže v jednotlivých technikách. Postupne nastalo ich rozdelenie podľa toho, či išlo o behanie na lyžiach, jazdu zo svahu na lyžiach alebo skoky na lyžiach. Základné delenie je na severské a alpské disciplíny. Za severské sa považujú behy a skoky, alpskými sú nazývané zjazdové techniky, ktoré sa delia na slalom, obrovský slalom, superobrovský slalom a zjazd.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Lyžiari v Nórsku - rok 1872

Pravek lyžovania[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik lyží s najväčšou pravdepodobnosťou spadá do obdobia strednej doby kamennej (mezolitu). V záverečnej etape tejto doby nadobudol popri rybolove význam lov zveri, ktorý sa stal základným spôsobom obživy ľudí obývajúcich arktické a subarktické krajiny Euroázie. O veku existencie lyží informujú jednak nákresy a maľby na skalách (ostrov Rödöy) a v jaskyniach z obdobia praveku a tiež aj archeologické vykopávky.

Pôvod slova lyže[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo lyže sa prvýkrát objavuje v jazyku Laponcov a u národov severnej Sibíri. Jediné vysvetlenie je, že pochádza od ich spoločných predkov, ktorí prebývali niekde medzi Altajom a Bajkalským jazerom. Aj prastarý škandinávsky názov „skid“ sa pretransformoval do väčšiny európskych jazykov. Do francúzštiny a angličtiny ako „ski“, do nemčiny „schi“, do taliančiny „sci“. S pôvodným názvom sa stretávame u byzantského historika Prokopiusa, ktorý v diele „Krásna gotika“ hovorí o lyžujúcich Laponcoch, ako o Skridfinoch (lyžujúci Fíni). Najstaršími literárnymi dokladmi o lyžovaní škandinávskych národov sú zmienky obsiahnuté v množstve gréckych a latinských, ale aj čínskych písaných diel najrôznejších autorov. Prvá písomná správa o predchodcovi lyží je zachytená v diele „Výprava Kyrusa“ od Xenofona z roku 444 pred n. l.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

V stredoveku veľa prameňov hovorí o tom, že lyže sa stávajú dôležitým prostriedkom premiestňovania počas vojen. Boli dokonca organizované legálne lyžiarske jednotky už v roku 1521 (kráľ Gustáv Vas - Švédsko) a neskôr aj v Nórsku – 1733 – vzniká prvý predpis o lyžiarskom výcviku. V roku 1767 boli usporiadané prvé vojenské lyžiarske preteky.

Vznik športového lyžovania[upraviť | upraviť zdroj]

Za začiatok športového lyžovania sa pokladajú lyžiarske preteky v Tromsø v Nórsku, ktoré sa konali v roku 1843 a mali charakter novodobých lyžiarskych pretekov. Začiatkom športového lyžovania bolo založenie Lyžiarskeho klubu Nórska (v roku 1861, Trzsil Skitter og Skilöberforening) a lyžiarske preteky v Tromsø. V roku 1877 nasledovalo založenie Kristiana skiclubu. V Kristiánii vznikla aj prvá škola lyžovania – 1880 - 1890. Tento organizoval od roku 1862 pravidelné lyžiarske preteky. Tradíciu si získali lyžiarske preteky v Holmenkolene, ktoré sa od roku 1892 usporadúvajú dodnes. Prvé preteky na Európskom kontinente mimo Škandinávie sa konali v roku 1893 v Čechách (na Kozinci pri Jilemnici) a v Rakúsku. Horlivými propagátormi lyžovania sa stali aj alpinisti, hlavne anglickí, ktorí v roku 1858 založili v Londýne jeden z prvých turistických klubov – Alpine Club.

Lyžiarska technika[upraviť | upraviť zdroj]

Dáma na bežkách

Hlavnou oblasťou nového športového lyžovania sa stali Alpy. Celkom nové terénne podmienky si vyžiadali novú techniku jazdy oproti tej, ktorá bola dovtedy propagovaná z Nórska. Na začiatku 20. storočia tvorcom jazdy na lyžiach v alpských podmienkach sa stal Mathias Zdarsky, ktorý využíval nórske lyže, ale len jednu hrubšiu až dvojmetrovú palicu. Revolučný zvrat vo vývoji zjazdovej techniky nastáva v 30-tych rokoch, kedy sa začína presadzovať znožná technika. O túto sa zaslúžili hlavne Rakúšan Anton Seelos a Francúzi E. Allais a P. Gignoux. Publikovaním príručiek „Österreichischer Ski-Lehrplan“, (1957) a „Wedeln“, (1959) od autora Stephana Kruckenhausera, bola odštartovaná nová lyžiarska škola, tzv. Rakúska protirotačná. Vývoj zhruba od 60-tych rokov 20. stor. sa mení najmä vzhľadom na zdokonaľovanie lyžiarského výstroja. V alpských krajinách sa začína presadzovať technika zatáčania prestúpením (Umsteigetechnik). Hlavným pohybovým znakom pri zmenách smeru jazdy je aktívna činnosť dolných končatín a ich nezávislá práca. V súčasnej dobe pozorujeme opäť veľkú zmenu v technike prechodom na carvingové lyže, ktoré svojim tvarom a skrátením umožňujú vykonávať rýchlejšie a kratšie oblúky – technika sa už prejavuje aj na svetovom pohári, najmä v slalome.

Bežecké lyžovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršie zmienky o použití lyží na presun sú zaznamenané v nórskom epose Edda (8. – 10. stor. n. l.) a vo fínskom epose Kalevala. Historicky je doložený prvý presun na lyžiach z roku 1522, kedy švédsky kráľ Gustav I. Vas so svojou armádou, prekonal za jeden deň vzdialenosť 85 km a porazil Dánov. Na počesť tejto udalosti sa od roku 1922 koná Vasov beh. Prvý turistický beh na lyžiach opísal J. Ch. Gutsmuths (1795). V polovici 19. storočia sa začalo meniť lyžovanie na športové. Prvé preteky v behu ma lyžiach sa konali 2. apríla 1843 v nórskom Tromsø, boli to preteky vojakov na päť kilometrov (víťaz dosiahol čas 29 minút). Beh na lyžiach bol zaradený do programu Majstrovstiev sveta a Zimných olympijských hier od roku 1924 (muži 18 a 50 kilometrov). Na Slovensku sa prvé preteky v behu na lyžiach konali v roku 1911 v Tatranskej Polianke.

Skoky na lyžiach[upraviť | upraviť zdroj]

Skokan na lyžiach v roku 1905

Prvé súťaže v skokoch na lyžiach sa začali realizovať v Nórsku, pričom strediskom sa stala Kristiania. Z tejto oblasti pochádza aj prvý záznam o dĺžke skoku 9,5 metra, ktorý dosiahol v roku 1808 nórsky skokan Olaf Rey. Čoskoro sa objavil aj prvý slávny majster v skokoch na lyžiach Averson Sondre Norheim, zakladateľ telemarku a moderného skoku. Okolo roku 1860 dokázal skákať skoky o dĺžke 30 metrov. Sám si vyrábal aj lyže, v mnohom podobné dnešným. Skoky na lyžiach boli prvýkrát zaradené na Majstrovstvá sveta a Zimné olympijské hry od roku 1924 (do roku 1960 sa konali iba na jednom mostíku). Od roku 1935 sa začali organizovať aj preteky v letoch na lyžiach. Prvé preteky v skoku na lyžiach na Slovensku boli uskutočnené v roku 1911 (4. februára) na mostíku nad Gerlachovom, B. Weisss z klubu Beskiden Verein na nich skočil 9,5 metra.

Slalom[upraviť | upraviť zdroj]

V archívnych záznamoch sa so slalomom stretneme po prvýkrát v Nórsku, a to v dokumente napísanom okolo roku 1850 pod menom „slalaam“ („sla“= svah, „laam“= lyžiarska stopa). K zatáčaniu na svahu bolo potrebné viazanie. Prvé viazanie skonštruoval v polovici 19. storočia S. Norheim. V začiatkoch tejto lyžiarskej disciplíny pretekári obchádzali prírodné prekážky na kopci. Hodnotil sa štýl jazdy. Až neskôr sa začal merať čas. Prvý oficiálny záznam o pretekoch v slalome sa zachoval z 19. marca 1905 z Muckenkogelu. Prvé preteky v slalome zodpovedajúce dnešným predstavám usporiadal M. Zdársky v roku 1905 v Lilienfelde. Prvá oficiálna zmienka o slalome na Slovensku, ako športovej lyžiarskej disciplíny pochádza z pretekov pod názvom Veľká zjazdová cena Československa. Uskutočnil sa v rámci dvojkombinácie (zjazd, slalom) vo Veľkej studenej doline v roku 1930. Prvýkrát bol slalom zaradený na Majstrovstvá sveta v roku 1931 a na Zimné olympijské hry v roku 1936.

Zjazd[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé záznamy o zjazde sú z nórskej oblasti Telemarken. Nešlo tu o nič iné, len o priamu jazdu zo svahu, pokiaľ možno bez pádu. Na rozdiel od klasického lyžovania, ktoré sa rozvíjalo predovšetkým v Škandinávii, zjazdové lyžovanie sa rozvíjalo v alpských krajinách. Do Rakúska ho priniesli nórski študenti okolo roku 1880. Na začiatku 20. storočia vydal M. Zdársky prvé pravidlá pre zjazdárske preteky. V roku 1903 sa uskutočnili prvé klubové a v roku 1904 prvé verejné preteky v zjazde v Arlbergu. Zjazd ako pretekársku disciplínu so stabilnými pravidlami prvý raz uviedli v roku 1928 v St. Antone (Rakúsko). Prvé oficiálne preteky v zjazde na území Slovenska sa uskutočnili v roku 1933 (30. decembra) zo Sliezskeho domu do Tatranskej Polianky. Prvýkrát bol zjazd zaradený na Majstrovstvá sveta v roku 1931 v Mürrene a na Zimných olympijských hrách v roku 1936 Garmisch-Partenkirchene.

Lyžovanie na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatky lyžovania do vzniku Československej republiky[upraviť | upraviť zdroj]

Lyžiari pri Popradskom plese vo Vysokých Tatrách v roku 1922

Podľa historicky dochovaných záznamov sa prvé lyže na území dnešného Slovenska objavili v roku 1865. Lekárnik Cordidesz vrátil z emigrácie z Anglicka cez Nórsko domov do Smokovca a priniesol si so sebou aj lyže. Prvým oficiálnym užívateľom lyží bol Mikuláš Szontagh, ktorý použil lyže s jednou palicou (1873). Prvý realizoval na lyžiach výstupy do Slavkovskej doliny a uskutočnil aj výstup na Slavkovský štít. Zo študijnej cesty po Nórsku si grafik Olgay Mateirko (v roku 1891) priviezol lyže s dvoma palicami, ktoré využíval v Levoči. Vo vojenských posádkach pod Vysokými Tatrami (Kežmarok, Levoča) sa uplatnili zásluhou kapitána K. Lerscha (1876). Medzi priekopníkov lyžovania môžeme zaradiť aj E. Berzevicza, ktorý využíval lyže pri svojich zimných cestách v oblasti Tatranských Matliarov. Od roku 1882 využíval lyže na svojich majetkoch gróf A. Andrássy z Humenného v oblasti Vihorlatu. V Liptovskom Mikuláši sa zásluhou K. Stodolu v 1888 používali lyže na Nicovom kopci. Prvým výrobcom lyží na Slovensku sa stal J. Strižka z L. Sv. Mikuláša, ktorý ich zhotovoval podľa nórskeho vzoru od roku 1887. V roku 1895 vybavila horárov správa majetku kniežaťa Hohenlohe služobnými lyžami dovezenými z Nórska. Prvé preteky v behu na lyžiach sa uskutočnili 27. februára 1899 na trase ŠtrbaŠtrbské PlesoVeľký Slavkov. Začiatkom 20. storočia sa Vysoké Tatry začínajú stávať strediskom lyžovania. Riaditeľ Grand hotela v Starom Smokovci Dezider Reichard angažoval po vzore lyžiarskeho strediska v Davose nórskeho cvičiteľa H. Hansena, ktorý tu v rokoch 1904-1905 vyučoval jazdu na lyžiach. Medzi tých, ktorí sa zaslúžili o rozvoj slovenského lyžovania, patrí aj Michal Guhr, lekár pôsobiaci v Tatranskej Polianke. Tento milovník prírody, turistiky a lyžovania sa s lyžami zoznámil počas študijného pobytu v Davose (v roku 1908). V roku 1910 usporiadal prvý lyžiarsky kurz podľa Zdárskeho školy. Jeho osobitný vzťah ku skokom na lyžiach sa prejavil pri budovaní skokanských mostíkov. Najprv to bol snehový mostík (1911) a o rok neskôr to bol drevený mostík vybudovaný nad Tatranskou Poliankou. Skokani na tomto mostíku dosahovali dĺžku skokov okolo 25 metrov. Prvé medzinárodné preteky v skokoch v Tatranskej Polianke sa konali 4.-5. februára 1911. Na preteky bolo stanovené pomerne vysoké štartovné, podľa kategórií od dvoch do štyroch korún. Najlepší skokani dosiahli dĺžku skokov okolo 9,5 metra. Okolo roku 1910 sa prví lyžiari objavujú aj v oblasti Kremnice, Banskej Bystrice, Žiliny, Spišskej Novej Vsi a Liptovského Mikuláša. V dňoch 4. a 5. februára 1911 sa uskutočnili v Tatranskej Polianke prvé medzinárodné preteky v behu a skoku na lyžiach, ako súčasť majstrovstiev Maďarska. V Kremnici už v roku 1912 usporiadali prvý lyžiarsky kurz, ktorý viedol G. Bilgeri. Ku kvalitatívnej zmene v rozvoji lyžovania dochádza zásluhou založenia Lyžiarskej sekcie pri Uhorskom karpatskom spolku v roku 1913.

Lyžovanie medzi rokmi 1918 až 1938[upraviť | upraviť zdroj]

Lyžiarske topánky. Na takých sa lyžovalo aj po druhej svetovej vojne
Lyžiarske viazanie z polovice 20.storočia

Po skončení prvej svetovej vojny sa lyžovanie na Slovensku šírilo hlavne vplyvom českej inteligencie, ktorá prišla na Slovensko po odchode maďarských štátnych zamestnancov. Prvý turistický krúžok na Slovensku vznikol v Liptovskom Mikuláši v roku 1918 pod názvom „Tatranský turistický spolok“. V roku 1919 sa zlúčil s Klubom českých turistov a založili celoštátnu organizáciu Klub československých turistov. V týchto rokoch sa začalo aj s kurzami pre učiteľov stredných škôl. Prvý sa uskutočnil v Kremnici a po jeho absolvovaní sa začali rozbiehať lyžiarske kurzy na stredných školách v Kremnici a Kežmarku. Veľký vplyv na rozvoj lyžovania na Slovensku malo usporiadanie prvých Majstrovstiev Československej republiky v roku 1920 na Štrbskom Plese. V roku 1923 vzniká v Košiciach Klub tatranských lyžiarov. S odbočkou v Spišskej Novej Vsi. Postupne boli založené ďalšie tri kluby: Ski klub Bratislava (1925), Športový klub Vysoké Tatry (1926) a na základoch lyžiarskeho oddielu Ymca, Ski klub Banská Bystrica (1929). Športový klub Vysoké Tatry sa zaslúžil o založenie centrálnej organizácie slovenského lyžovania – Slovenskej lyžiarskej župy zväzu lyžiarov republiky Česko-Slovenskej, so sídlom v Starom Smokovci. Veľkým propagátorom lyžovania boli preteky Československej obce sokolskej, uskutočnené v roku 1932 aj na Štrbskom Plese. Veľký vplyv na rozšírenie pretekárskeho lyžovania na Slovensku malo usporiadanie Majstrovstiev sveta v klasických disciplínach ešte pod názvom Preteky FIS v roku 1935 v Tatranskej Lomnici. V roku 1937 usporiadal ŠK Vysoké Tatry prvé preteky v Ždiari pod názvom " Goralský Ždiar". Prvý prienik slovenského lyžovania na olympijskej pôde urobil L. Mihalák, ktorý štartoval na ZOH 1936. V behu na 18 km obsadil 10. miesto a v štafete 4 x 10 km 5. miesto.

Lyžovanie počas prvého slovenského štátu[upraviť | upraviť zdroj]

Po vyhlásení autonómie Slovenska (6. októbra 1938) sa významnou udalosťou pre úspešný rozvoj lyžovania na Slovensku stalo založenie Klubu slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) 15. januára 1939. KSTL združoval okrem turistov a lyžiarov aj horolezcov, vodákov a jaskyniarov. Majstrovstvá Slovenska v lyžovaní sa uskutočnil v januári 1939 na Donovaloch (klasické disciplíny) a 1. mája na Ďumbieri (alpské disciplíny) za účasti 80 pretekárov. Do roku 1944 sa uskutočnilo celkovo päť Majstrovstiev Slovenskej republiky. V roku 1941 vznikol oddiel Armádnych pretekárov so sídlom v Bratislave. Do tohto oddielu boli sústreďovaní najlepší lyžiari – bežci, skokani a zjazdári. Počet registrovaných pretekárov sa od roku 1938, keď bol stav 139, za dva roky zvýšil na 900. Podstatne vzrástol aj počet cvičiteľov a rozhodcov, nezabúdalo sa ani na lyžiarske zariadenia (napr. v roku 1943 bolo evidovaných 23 skokanských mostíkov). Vypuknutie druhej svetovej vojny 1. septembra 1939 veľmi obmedzilo počet lyžiarskych podujatí doma, ale hlavne v zahraničí. K najvýznamnejším medzinárodným pretekom, na ktorých sa zúčastnili aj slovenskí lyžiari patril v roku 1940 „Týždeň zimných športov“ v nemeckom Garmish-Partenkirchene. Slovensko reprezentovalo 7-členné družstvo v zložení L. Mihalák, K. Bruk, J. Šoltýs, S. Cagašík, T. Králik, J. Daňo a Š. Slivka. V dňoch 1. až 10. februára 1941 FIS zorganizovala neoficiálne Majstrovstvá sveta v Cortine d’Ampezzo v Taliansku. Slovensko reprezentovali K. Bruk, S. Cagašík, L. Mihalák, J. Šoltýs, E. Nemeszeghy, T. Králik, Š. Slivka a M. Daňo. Najlepšie sa umiestnil T. Králik na 19. mieste v alpskej kombinácii. Z medzinárodných podujatí organizovaných v rokoch 1939-1944 sa najlepšie presadil Štefan Slivka, ktorý na majstrovstvách Chorvátska v roku 1944 vyhral skok prostý a preteky združené. Po zimnej sezóne 1941-1942 lyžiarsky športový život ochabol, väčšina lyžiarov musela odovzdať lyže pre potreby armády. Posledná lyžiarska sezóna už bola poznačená blížiacimi sa vojnovými udalosťami. Do odboja proti fašizmu sa zapojilo mnoho pretekárov – lyžiarov, ako napríklad: Kovalčík, Lehocký, Pavelica, Rusko, Viazanica. Mnohí položili v bojoch aj svoj život (Bezrovk, Morávek, Raško, Bilík a ďalší).

Lyžovanie na Slovensku po roku 1945[upraviť | upraviť zdroj]

V zime 1946 sa konali prvé lyžiarske majstrovstvá Československej republiky v Banskej Bystrici. Z Banskej Bystrice si odniesol majstrovský titul jediný slovenský pretekár E. Nemeszeghy v združených pretekoch. Úspešná bola aj štafeta v behu na 4х10 km v zložení Budzák, Kovalčík, Šoltéz a Hudáček, ktorá obsadila tretie miesto. V r. 1964 sa zúčastnil na olympiáde v Innsbrucku Anton Šoltýs, kde v obrovskom slalome obsadil 48 miesto. Najdynamickejší rozvoj lyžovania na Slovensku začal hlavne po Majstrovstvách sveta v klasických disciplínach, ktoré sa uskutočnili vo Vysokých Tatrách v roku 1970. Do povedomia sveta sa dostali aj ďalšie podujatia najmä: Veľká cena Demänovských jaskýň, Veľká cena Slovenska, Tatranský pohár, Skiinterkritérium vo Vrátnej a ďalšie. Nová etapa histórie nášho lyžovania sa začala písať od roku 1993, kedy vznikla rozdelením Českej a Slovenskej federatívnej republiky Slovenská republika. Ďalší významní športovci, lyžiarski zjazdári, ktorí uspeli na medzinárodných podujatiach boli Anna Droppová, sestry Kuzmanové, sestry Medzihradské. Najvýznamnejšie výsledky dosiahla však Jana Šoltýsová – Gantnerová, ktorá sa umiestnila v prvej desiatke zjazdu na OH. . Na svetových svahoch sa presadili Peter Jurko a bratia Bírešovci. Prvé vystúpenie našich lyžiarov sa uskutočnilo v roku 1994 na Zimných olympijských hrách v Lillehammeri. Pomerne úspešné boli naše bežkyne v štafete na 4x5 km, ktoré obsadili v zložení Balážová, Bukvajová, Kutlíková a Havrančíková siedme miesto. Do zjazdových bojov úspešne zasiahla Lucia Medzihradská, ktorá obsadila trináste miesto v kombinácii. Skokani zaostali ďaleko za nádejami, ktoré sa do nich vkladali. Najlepšie obstál Švagerko na mostíku K-90, kde obsadil 25. miesto. Na Zimných olympijských hrách v roku 2014 v Soči slovenský reprezentant v alpskom lyžovaní Adam Žampa vybojoval svoj životný výsledok obsadil 5. miesto v superkombinácii. V súčasnej dobe pozorujeme opäť veľkú zmenu v technike prechodom na carvingové lyže, ktoré svojim tvarom a skrátením umožňujú vykonávať rýchlejšie a kratšie oblúky.[1][2][3][4][5][6][7][8][9][10][11][12]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BOSÁK, E. et al. 1969. Stručný přehled vývoje sportovních odvětví v Československu I. Praha: Olympia, 1969. s. 216-222.
  2. FREMAL, K. 1998. Z dejín lyžovania v Banskej Bystrici a okolí do roku 1945. Banská Bystrica: KOPRINT, 1998. 100 s. ISBN 80-967842-0-X
  3. HELLEBRANDT, V.1990. Zjazdové lyžovanie. Bratislava: Šport, 1990. s.7 - 13. ISBN 80-7096-079-5
  4. JEŽEK, P. et al. 1971. Stručný přehled vývoje sportovních odvětví v Československu III. Praha: Olympia, 1971. s. 39-46.
  5. KULHÁNEK, D. et al. 1987. Malá encyklopedie lyžování. Praha: Olympia Bratislava; Šport, 1987. 483 s.
  6. MARTIŠ, F.1989. Beh na lyžiach. Bratislava: Šport, 1989. s. 7 - 11. ISBN 80-7096-014-0
  7. MÖHWALD, Z. et al.1969. Stručný přehled vývoje sportovních odvětví v Československu II. Praha : Olympia 1969. s. 124 -129
  8. OLIVOVÁ, V.1989.Odvěké kouzlo sportu. Praha: Olympia, 1989. s. 41 - 51.
  9. PERÚTKA, J. et al.1980. Malá encyklopédia telesnej výchovy a športu. Bratislava: Šport - Obzor, 1980. s. 422 - 435.
  10. ZÁLEŠÁK, M. et al. 1989. Teória a didaktika lyžovania. Bratislava: SPN,1989. s. 9 - 20 ISBN 80-08 0016-3
  11. ŽÍDEK, J. et al. 1994. Lyžovanie. Učebné texty, Bratislava: FTVŠ UK,1994. s. 3 - 18.
  12. TEREZČÁK, J.1997. Dejiny lyžovania na Slovensku 1860 – 1944. Poprad:Slza, 1997. 360 s. ISBN 80- 88680- 15-8

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]