Lyrika v starovekom Grécku

Lyrika v Starovekom Grécku sa začala presadzovať na prelome 8. a 7. storočia pred Kr. a postupne zatlačila epickú literatúru na okraj záujmu. Lyrická tvorba sa na rozdiel od epickej vyjadrovala k aktuálnym udalostiam. Lyrika ako taká sa vyvinula z ľudovej a hymnickej poézie. Za najstaršie odvetvie býva označovaný nomos (nápev), ktorý koncom 8. storočia pred Kr. začal rozvíjať Olympos z Frýgie. Za vrchol tohto žánru sa považujú diela Echembrota.

Tento druh poézie bol spievaný alebo recitovaný v sprievode vtedajších hudobných nástrojov – najčastejšie lýry, poprípade píšťaly. Často bol do tvorby zakomponovaný aj tanec. Na konci 7. storočia pred Kr. sa hudba a tanec z lyrickej tvorby začína oddeľovať a postupne sa z nej úplne vytráca. Za posledného významného básnika, ktorý skladal pre recitáciu s hudbou, je považovaný Archilochos. Lyrika tohto obdobia sa dá deliť niekoľkými spôsobmi. Najčastejšie býva delená na elegickú (vážnu), jambickú (vyjadrujúcu sa spravidla kriticky k spoločenským udalostiam) a melickú (subjektívnu). Podla spôsobu prednesu sa lyrika môže deliť na zborovú a monodickú (prednášanú jedným interpretom).

Spočiatku bol spôsob recitácie doprevádzaný hudbou veľmi obľúbený a nazýval sa Parakatalogé. Parakatalogé sa delil na:

• Kitharodiá – doprevádzané strunovými hudobnými nástrojmi
• Aulodiá – v sprievode dychových hudobných nástrojov

Oba tieto sprievody mohli byť jednohlasné (monodiá) alebo viac-hlasné (choros). Básnik nebol len autorom textu, ale aj hudby a v prípade tanečného predstavenia aj choreograf.

Dôležité je delenie lyriky podľa nárečí, pretože v jednotlivých oblastiach boli populárne rôzne druhy lyrickej poézie. Napríklad v dórskom nárečí prevažuje zborová lyrika, v iónskom zase elégia a jamb, ktorého najvýznamnejším predstaviteľom je Anakréon. Významný je taktiež vplyv aiolskej oblasti reprezentovanej Alkaiom a Sapfó z Lesbosu.

Základné prúdy v gréckej lyrike

Elégia

Vo svojich počiatkoch mala elégia dosť trúchlivý charakter (tzv. elégia thrénodická), ktorý neskôr prešiel do mnohých druhov, preto v gréckej literatúre existujú elégie vojenské, politické, mravoučné, či filozofické. Postupne odosobňovanie v tomto žánri viedlo k vzniku erotických elégií. Toto samozrejme posunulo jej trúchlivý charakter, ktorý sa menil podľa daného typu elégie. Pravdepodobne prvým významnejším autorom elégií bol Kallínos z Efezu, autorom elégií bol taktiež Solon. Ďalším vývojom sa z elégie vyvinul epigram (t. j. oslavný, náhrobný nápis); v tejto oblasti sa preslávil Simonydes z Keu.

Jambická poézia

Ide o pôvodne iónsku poéziu, ktorá mala satirický charakter a vznikla z popevkov na náboženských slávnostiach spojených s bohyňou Demeter. Do poézie tento štýl zaviedol Archilochos z Paru

Melická poézia

Melická (spievaná) poézia sa od jambov a elégie značne líši, pretože musí dodržovať iný druh rytmu. Väčšina týchto piesní spadá do milostnej lyriky, ale môžeme nájsť politické či opilecké básne tohto typu. Tento druh poézie pravdepodobne vznikol na ostrove Lesbos. Najznámejšími predstaviteľmi sú Alkaios a Sapfo, na tvorbu ktorých nadväzujú takmer všetci ďalší básnici tvoriaci v tomto štýle. Za vrchol tejto tvorby sa považujú diela Pindara z Klazomen v Boiotii.

Zborová lyrika

V zborovej lyrike sa dajú rozlíšiť dva hlavné prúdy a to je svetská a náboženská. Táto časť lyriky bola používaná v mnohých oblastiach života. Spevy spojené s kultom Apolóna sa nazývali Paian, ďalej sa zborová lyrika využívala v sprievodných spevoch (prosodion), tanečných spevoch (hyporchéma), dievčenských spevoch (partheneion),smútočných spevoch (thrénos), hodovných spevoch (skolion) a v piesňach spojených s kultom Dionýza (dithirambos). Skladali sa aj pre kulty iných bohov, či pre svadby.

Zborová lyrika vznikla v polovici 7. storočia, a svoj najväčší rozmach dosiahla v Sparte.

Epiníkie

Epiníkie sa sústreďovali na oslavu víťazov športových hier (Olympia, Istmos, Téby, Nemea). V tomto štýle sa najviac vyznamenal Pindaros z Klazomen, ktorého tvorba spadá už do klasického obdobia. Dĺžka týchto spevov sa pohybovala od 40 až do 200 veršov. Pindaros v svojich dielach opisuje víťazstvo prostredníctvom mytologických scén a tým dáva svojmu dielu nadčasový charakter. Taktiež neoslavuje samotných atlétov ale vyzdvihuje spôsob života, ktorý ich k triumfu doviedol. Vo svojich oslavných spevoch nakoniec dochádza k akémusi povzneseniu športovca po víťazstve na olympijských hrách, ktoré z neho robí bytosť porovnateľnú s bohmi. Pindaros je mnohými považovaný za vôbec najlepšieho lyrika Grécka.