Mínomet

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Americký 60mm rotný mínomet M224 pri streľbe
Míny pre 81mm mínomet
Schéma ľahkého pechotného mínometu
Francúzsky 81mm pevnostný mínomet v objekte Maginotovej línie v Alpách

Mínomet je veľmi ľahká delostrelecká zbraň s hladkým vývrtom hlavne, určená ako podporná a sprievodná zbraň pechoty. Mínomet je určený na nepriamu streľbu vrchnou skupinou uhlov (45° – 85°). Je vhodný na ničenie techniky, živej sily a poľných opevnení v otvorenom i v hornatom a neprehľadnom teréne, či na odvrátených svahoch výšin.

Hlaveň mínometu nerobí záklz a zbraň nemá brzdovratné zariadenie, impulz výstrelu je prenášaný do terénu masívnym ložišťom, o ktoré sa opiera hlaveň zbrane v guľovom kĺbe.

Prevážna väčšina prenosných a prevozných mínometov sa nabíja ústím hlavne (do kalibru cca 120 – 140 mm), mínomety väčšieho kalibru a tiež samohybné, automatické a pevnostné mínomety sa nabíjajú zozadu, alebo je hlaveň delená (obvykle zlamovacia).

Dostrel mínometov v zásade neprekračuje 8 – 10 km, rýchlosť mín môže byť až 600 m/s, obvykle však neprekračuje 350 m/s. Rýchlosť streľby môže dosahovať až 15 rán za minútu.

V súčasnom ponímaní je mínomet zbraň, vyznačujúca sa vysokou rýchlosťou streľby (v porovnaní s inými delostreleckými zbraňami porovnateľného kalibru), dostatočne vysokou presnosťou streľby, ktorá sa v súčasnej dobe použitím navádzanej a samonavádzanej munície bude ďalej výrazne zvyšovať. K jeho ďalším výhodným vlastnostiam patrí predovšetkým nízka hmotnosť a s tým spojená vysoká pohyblivosť a rýchla príprava k použitiu. K taktickým výhodám patrí aj možnosť paľby z celkom skrytého palebného postavenia (hlbokého okopu), spoza prekážok a zároveň proti podobným cieľom, ktoré nie sú priamo vidieť alebo sú ukryté za prekážkami.

Veľkou výhodou mínometu je tiež mimoriadne jednoduchá a nenáročná konštrukcia a bezporuchová funkcia za akéhokoľvek počasia a obzvlášť možnosť viesť paľbu v členitom teréne, lesoch alebo zastavaných oblastiach, vďaka charakteristickej balistickej dráhe mín. Neslobodno zabudnúť ani na mimoriadne výhodnú cenu a jednoduchú výrobu zbrane i munície. Hmotnosť mínometu aj jeho cena je obvykle len 1/10 – 1/20 ceny dela rovnakého kalibru.

Základné časti mínometu[upraviť | upraviť zdroj]

Mínomet sa skladá z týchto hlavných častí:

  • hlaveň
  • ložište – robustná oporná doska, spravidla kruhového alebo obdĺžnikového tvaru, ktorá prenáša impulz výstrelu do terénu
  • stojan – obvykle dvojnožka
  • námerové a odmerové riadidlá a mieridlá
  • podvozok (iba v prípade ťažkých mínometov)

Hlaveň mínometu je podopretá v prednej časti stojanom a svojou zadnou časťou hlavne sa opiera sa ložište (pokiaľ možno, kolmo – ložište sa spravidla umiestňuje šikmo do plytkého výkopu). Stojan umožňuje hrubé nastavenie odmeru a námeru, nesie riadidlá, ktorými sa odmer a námer nastavujú presne. Hlaveň mínometu pri výstrele nekoná záklz, sily od výstrelu sú prenášané z hlavne priamo na ložište a do terénu. Špeciálne konštruované samohybné a automatické mínomety však majú brzdovratné zariadenia podobne ako normálne delá.

Malé sily pôsobiace na zbraň umožňujú výhodnú konštrukciu ľahkých samohybných mínometov (v porovnaní s inými delostreleckými zbraňami). Takéto zbrane majú niekoľko výhod – malú vlastnú hmotnosť, čo umožňuje ich montáž na kolesové a ľahké pásové podvozky a ich jednoduchú prepravu predovšetkým vzduchom, účinok mín v cieli je vysoký, vyšší ako účinok iných delostreleckých zbraní rovnakej hmotnosti, zabudovanie mínometu do obrneného vozidla mu dáva vysokú pohyblivosť v teréne, vozidlo uvezie veľkú zásobu munície, systém automatického nabíjania dáva zbrani vysokú rýchlosť paľby.

Z moderných konštrukcií, ktoré vznikli v posledných desaťročiach stojí za zmienku systém AMOS, ktorý používa dvojhľavňový automatický mínomet kalibru 120 mm a bol skonštruovaný pre použitie v obrnených vozidlách i na ľahkých hliadkových lodiach. Inou zaujímavou konštrukciou sú ruské zbrane Nona a Vena, kalibru 120 mm, ktoré sú schopné i priamej paľby spodnou skupinou uhlov a môžu strieľať mnoho typov delostreleckých mín, nielen ruského pôvodu.

Munícia[upraviť | upraviť zdroj]

Delostrelecké míny majú charakteristický kvapkovitý tvar. V zadnej časti je na telo mína pripevnený trubkový dierovaný stabilizátor s niekoľkými krídlami. Výmetná náplň je premenlivá a skladá sa zo základnej náplne (vyzerá ako náboj do brokovnice a vkladá sa do trúbky stabilizátoru) a čiastkových náplní, ktoré majú tvar podkovičky a umiestňujú sa na trubkový stabilizátor. Zmenou počtu čiastkových náplní sa mení počiatočná rýchlosť míny a tým aj dostrel. Čiastkové náplne môžu mať aj tvar vrecúška, ktoré sa upevní okolo stabilizátoru.

Delostrelecké míny môžu byť výbušné – trieštivé, trhavé, trieštivo-trhavé, ale i zápalné, dymové, osvetlovacie (obsahujú jednu alebo viac svetlíc s padáčikom), chemické i špeciálne – jadrové.

Delostrelecká mína je vo všeobecnosti lacnejšia než náboj pre iné delostrelecké zbrane rovnakého kalibru a to z niekoľkých dôvodov.

  • Pri výstrele je mína namáhaná menej ako delostrelecký granát, to umožňuje úsporu hmotnosti materiálu tela a použitie lacnejších materiálov na jeho výrobu, v porovnaní s delostreleckým granátom.
  • Zbraň samotná má relatívne vyšší rozptyl, takže požiadavky na presnosť munície sú nižšie. Požadovaná presnosť výroby je potom nižšia a povolené výrobné tolerancie väčšie, takže výroba môže prebiehať na jednoduchšom výrobnom zariadení a s menej kvalifikovaným personálom.
  • Nábojnica sa nepoužíva vôbec, alebo je výrazne menšia ako nábojnica pre delo rovnakého kalibru.

Z histórie[upraviť | upraviť zdroj]

Predchodcom mínometu bol mažiar a granátomet. Prvé mínomety (v modernom ponímaní) sa objavili počas rusko-japonskej vojny v roku 1904 – 1905 pri obrane Port-Arthuru.

Prvý rozvoj mínometov prebehol počas prvej svetovej vojny. Strmá dráha míny bola veľmi výhodná pri použití proti živej sile v zákopoch na západnom i východnom fronte. Veľký rozvoj zaznamenali mínomety aj počas druhej svetovej vojny. Výborne sa dali použiť na ničenie palebných ohnísk nepriateľa počas útoku vlastných vojsk, streľbou ponad vlastné vojská, rovnako ako pri odrážaní útoku nepriateľa a to aj v neprehľadnom teréne a v mestách.

V súčasnosti je vo výzbroji armád niekoľko desiatok rôznych typov mínometov. Kaliber súčasných mínometov sa pohybuje od 60 do 160 mm, pričom najrozšírenejší kaliber je 81, 82 a 120 mm. Ľahké typy mínometov kalibru približne 60 mm často nemajú podstavec a ložište, len rozšírený zadok hlavne do tvaru taniera, pri streľbe sa opierajú o zem a podopierajú rukou obsluhy.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

K najmenším mínometom patril sovietsky „mínomet – poľná lopatka“ kalibru 37 mm z roku 1937, ktorý vystreľoval míny s hmotnosťou asi 0,5 kg na vzdialenosť 300 m.

K najväčším mínometom patria sovietske samohybné mínomety Oka kalibru 420 mm a Kondensator 2P kalibru 406 mm, určené na streľbu špeciálnou (rozumej atómovou) muníciou. Boli skonštruované krátko po druhej svetovej vojne a čoskoro boli zastarané – nahradili ich taktické rakety.

V súčasnosti je najväčším používaným mínometom ruský (sovietsky) samohybný mínomet 2S4 Tulipán, kalibru 240 mm. Mína váži 130 kg, má dostrel 10 km a rýchlosť paľby je 1 rana za minútu. Môže používať aj špeciálnu muníciu a delostreleckú mínu s presným laserovým navedením Smelčak.

Mínomet s absolútne najväčším kalibrom hlavne je americké zariadenie Little David kalibru 914 mm (32 palcov). Slúžil počas druhej svetovej vojny na testovanie leteckých bômb.

Poznámka[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenská (aj česká a ruská) odborná terminológia rozlišuje zbrane mínomet a mažiar (česky minomet a hmoždíř, rusky миномёт a мортира), na rozdiel od anglickej, ktorá pre obe zbrane výraz mortar

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]