Machorasty

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Machorasty
Haeckel Muscinae.jpg
"Machy" z Haeckelovho Kunstformen der Natur, 1904
Vedecká klasifikácia
Doména Eukaryoty
Ríša (regnum) Rastliny Plantae,Vegetabilia
Podríša (subregnum) Zelené Viridiplantae, Chlorobionta
Vývojová línia Streptophytae
Vývojová vetva machorasty Bryophytae
Vedecký názov
Bryophytae

Machorasty (Bryophytae) sú vývojová vetva výtrusných rastlín. Sú to autotrofné, mnohobunkové a najvyššie organizované stielkaté rastliny. Spoločným znakom machorastov je antitetická rodozmena, čiže striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie. Prevažnú časť vegetatívneho života sú v gametofyte.

Ich telo tvorí stielka, ktorá môže byť lupeňovitá alebo diferencovaná na pakorienky (rizoidy), pabyľku (kauloid) a palístky (fyloidy). Machorasty sú väčšinou suchozemské, niektoré druhy sa však druhotne vrátili do vody. Súš osídlili približne pred 300 miliónmi rokov, väčšina fosílnych nálezov pochádza z treťohôr. Bunková stena je tvorená celulózou, ako zásobná látka im slúži škrob. Delia sa na tri oddelenia, v starších systémoch považované za triedy: pečeňovky (Hepaticae), rožteky (Anthocerotae) a machy (Musci). Machorastov je známych asi 25 000 druhov. Veda zaoberajúca sa machorastmi sa nazýva bryológia.

Vodu získavajú prevažne z atmosféry, len veľmi málo zo substrátu. Dokážu prijať množstvo vody, ktoré sa rovná až 2,5-násobku ich hmotnosti. Niektoré druhy naproti tomu znášajú aj vyschnutie. Svetelné nároky machorastov sú vo všeobecnosti nižšie ako u cievnatých rastlín.

Stavba tela[upraviť | upraviť zdroj]

Stielka machorastov je v rámci jedného druhu veľmi odlišná na základe toho, či ide o pohlavnú generáciu - gametofyt, alebo o nepohlavnú - sporofyt. Úlohou sporofytu je priniesť výtrusy (spóry), ktorými sa rastlina nepohlavne rozmnožuje. Gametofyt zase vytvára pohlavné bunky - gaméty, ktoré slúžia na pohlavné rozmnožovanie.

Gametofyt[upraviť | upraviť zdroj]

Gametofyt machorastov je tvorený prvoklíkom, zelenou stielkou schopnou fotosyntézy. Často býva vláknitá a podobá sa na vláknité zelené riasy, od ktorých sa však líši šikmými priehradkami. Prvoklík býva najčastejšie vláknitý, môže byť ale aj ružicovitý a lupeňovitý. Z prvoklíku vyrastá tzv. gametofor, ktorý môže byť rozlíšený na pakorienky, pabyľku a palístky. Palístky sú analogické s listami cievnatých rastlín, nie sú to však ich vývojoví predchodcovia.

Gametofyt s kvapôčkami vody, ktorá je nevyhnutná pre oplodnenie

Na gametofore sa vytvárajú pohlavné orgány - gametangiá. Samčie pohlavné orgány sa nazývajú plemeníčky (anterídiá) a tvoria sa v nich spermatozoidy. Samičie pohlavné orgány sú zárodočníky (archegóniá) a nesú vajcovú bunku - oosféru. Gametangiá sú obvykle chránené obalovými palístkami, ktoré majú odlišné sfarbenie. K oplodneniu môže dôjsť len vo vodnom prostredí, u druhov rastúcich na súši napríklad počas dažďa alebo rosy.

Sporofyt[upraviť | upraviť zdroj]

Sporofyt vzniká z oplodnenej vajcovej bunky. Je tvorený nohou (bulbus), ktorá zabezpečuje spojenie medzi gametofytom a sporofytom. Môže ju chrániť pošvička (vaginula), čo je zvyšok steny zárodočníka. Noha niekedy chýba. Ďalšou časťou tela je stopka (seta), ktorá tiež niekedy chýba. Stopka nesie výtrusnicu (sporangium, téka), ktorá nesie výtrusy. Výtrusy sa tvoria z výtrusorodého pletiva (arecheospóru) redukčným delením. U pečeňoviek sú vo výtrusnici prítomné aj elatéry alebo pseudoelatéry, čo sú štruktúry podieľajúce sa na rozhadzovaní výtrusov.

Rozmnožovanie môže byť aj vegetatívne, napr. úlomkami stielok.

Porovnanie s inými organizmami[upraviť | upraviť zdroj]

Od nižších rastlín sa machorasty odlišujú stavbou stielky, v ktorej sú už prítomné pletivá (napr. asimilačné). Majú aj veľmi primitívne vodivé pletivá. U rias sa navyše nevyskytujú sterilné obaly gametangií. Chloroplasty machorastov majú stavbu typickú pre chloroplasty vyšších rastlín. Ich fotosyntetickými farbivami sú chlorofyl a, chlorofyl b, karotény a xantofyly. Nemajú už fykobilíny, ktoré sa vyskytujú u červených rias a siníc.

Väčšina machorastov už má prieduchy, u niektorých pečeňoviek, troch rodov rožtekov a niektorých primitívnych machov však chýbajú.[1] Pri druhoch, ktoré ich majú, sú prítomné väčšinou na sporofyte, len výnimočne na gametofyte.[2]

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Rašelinisko je ekosystémom, v ktorých sú machorasty (konkrétne rod rašeliník - Sphagnum) dôležitou zložkou

Machorasty dokážu stabilizovať substráty a pripraviť ich na osídlenie napr. cievnatými rastlinami. Indikujú ložiská kovov alebo stanoviská s vysokým obsahom dusíka, sú schopné indikovať aj znečistenie vody alebo ovzdušia. V niektorých biotopoch (rašeliniská) tvoria hlavnú zložku biomasy. Vďaka pomerne krátkemu životnému cyklu majú možnosť rýchlejšie reagovať na zmeny vonkajších podmienok, sú teda prispôsobivejšie ako väčšina ďalších suchozemských rastlín.

Systém[upraviť | upraviť zdroj]

Machorasty spolu s cievnatými rastlinami patria medzi zelené rastliny (Viridophyta). V rámci zelených rastlín sa zaraďujú medzi vyššie rastliny v širšom zmysle, pretože zo zygoty sa vyvíja embryo vyživované materskou rastlinou a tiež ďalšie znaky ich približujú k typickým predstaviteľom vyšších rastlín. V starších systémoch boli zaraďované k cievnatým rastlinám, kde sa už dnes nezaraďujú. Hoci majú cievne zväzky, čo je dôležitý znak cievnych rastlín, tieto zväzky nie sú lignifikované. Ich prieduchy nie sú uzavierateľné.

Machorasty sa rozdeľujú na tri základné taxóny: rožteky, pečeňovky a machy, ktoré boli v starších systémoch považované za triedy. V súčasnosti tvoria už samostatné oddelenia. Rožteky a machy sú monofyletické skupiny, u pečeňoviek je ich monofyletickosť sporná a podľa niektorých autorov ide o parafyletickú skupinu.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  1. RENZAGLIA, K S, Duff RJT, D L Nickrent, D J Garbary Vegetative and reproductive innovations of early land plants: implications for a unified phylogeny [online]. 2000-06-29. S. 769-793. Dostupné online. DOI:10.1098/rstb.2000.0615
  2. WILLMER, Colin Michael; FRICKER, Mark. Stomata [online]. Springer. Dostupné online. ISBN 0412574306.