Madame de Pompadour

Madame de Pompadour
francúzska šľachtičná a milenka Ľudovíta XV.
Rod. meno	Jeanne-Antoinette Poisson
Narodenie	29. december 1721 Paríž, Francúzsko
Úmrtie	15. apríl 1764 (42 rokov) Versailles, Francúzsko
Manžel	Charles-Guillaume d'Étiolles
Odkazy
Projekt Guttenberg	Madame de Pompadour (plné texty diel autora)
Commons	Madame de Pompadour
Biografický portál

Jeanne-Antoinette Poisson, markíza de Pompadour, známa ako Madame de Pompadour (* 29. december 1721, Paríž, Francúzsko – † 15. apríl 1764, Versailles) bola milenka francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. a, aj po tom ako s kráľom prestala udržiavať milenecký pomer, zostala jeho blízka priateľka.

Rodičia

Podľa úradných dokumentov bol jej otcom parížsky mešťan, ktorý pochádzal z chudobnej rodiny, ale stal sa z neho zdatný obchodník, zásobovateľ francúzskej armády, François Poisson, a matkou jeho druhá manželka Luisa-Madeleine La Motte (za skutočného otca je ale niektorými historikmi považovaný finančník Charles-François Paul Le Normant de Tournehem, ktorý sa neskôr stal jej poručníkom). Až do svadby sa Luisa-Madeleine živila ako tzv. une femme galante ("spoločníčka" pre muža z vyšších spoločenských kruhov), no jej rodičia sa snažili chrániť česť rodiny a chceli ju čo najrýchlejšie vydať. Manželstvo z nej malo spraviť váženú ženu, ale údajne sa naďalej venovala prostitúcii.

Detstvo

Roku 1721 sa Jeanne-Antoinetta narodila ako prvé dieťa. Vzdelanie získala v kláštore uršulíniek v Poissy, kam ju poslal jej otec, pretože od roku 1727 bol stíhaný ako dlžník a mal obavy o jej budúcnosť. Keď musel emigrovať do Nemecka, jeho žena a deti Jeanne-Antoinetta a mladší Abel Francois, ktorí zostali vo Francúzsku, sa dostali do finančných ťažkostí. Majetok zhabali, Luisa-Madeleine bola nútená prepustiť služobníctvo a presťahovať sa do lacnejšieho bytu. Problémy však netrvali dlho, pomoc jej poskytol Le Normant de Tournehem (údajný otec Jeanne-Antoinetty). Keď sa finančná situácia zlepšila, Jeanne-Antoinetta sa vrátila späť domov. Jej matka požiadala o manželskú rozluku, súd jej vyhovel a dokonca jej vrátil časť zabaveného majetku.

Mladosť

Le Normant de Tournehem sa zrejme postaral o ďalšiu budúcnosť Jeanne-Antoinetty a financoval aj jej súkromnú výučbu. Učila sa spievať, hrať na hudobné nástroje, tancovať, vzdelávala sa v oblasti literatúry, o ktorú sa celý život zaujímala. Dostala vzdelanie, aké mali v tej dobe len dievčatá z aristokratických rodín. Duchaprítomná, vzdelaná a krásna mladá dáma vďaka de Tournehemovi vstúpila do popredných parížskych salónov, kde sa stretávala s najvplyvnejšími osobnosťami kultúry a umenia. Zoznámila sa s umelcami ako boli Voltaire alebo Montesquieu. Ale v očiach aristokratov aj tak zostávala len meštiačkou, pretože jej chýbal manžel – šľachtic (v polovici 18. storočia bol pôvod dôležitejší ako peniaze). V roku 1736 sa vrátil François Poisson z Nemecka a opäť nadviazal s rodinou styky, ale na ďalšie udalosti nemal žiadny vplyv. De Tournehem sa rozhodol vydať Jeanne-Antoinettu za svojho synovca Charlesa-Guillauma d'Étiolles, ktorý síce nebol aristokrat, ale pochádzal z bohatej úradníckej šľachty, Jeanne-Antoinettu miloval a rozmaznával ju. Svadba sa konala 9. marca 1741.

Madame d'Étiolles

Vydajom za Charlesa-Guillauma d'Étiolles sa meštianske dievča Jeanne-Antoinetta Poisson stala príslušníčkou nižšej šľachty. So svojím manželom žila na panstve v Étiolles, ktoré ležalo v údolí Seiny. De Tournehem ustanovil svojho synovca a jeho manželku za svojich budúcich dedičov. Deväť mesiacov po svadbe sa manželom narodil syn, ktorý zomrel pár mesiacov po pôrode. Ďalšie dieťa sa narodilo až roku 1744 – dcéra Alexandrina, ktorú jej matka z celého srdca milovala. Mladá novomanželka viedla bohatý spoločenský život. Žila v Étiolles a v Paríži, navštevovala divadlá, chodila na plesy a večierky, hostila významných umelcov a finančníkov. Vo svojom vidieckom sídle v Étiolles vybudovala vlastný salón a divadlo, v ktorom často aj sama účinkovala. Salón sa stal miestom, kde sa stretávali básnici a spisovatelia.

Kráľova milenka

Ľudovít XV.

Do blízkosti kráľa Ľudovíta XV. sa mladá Jeanne-Antoinette d'Étiolles dostala niekoľkokrát (kráľ v blízkosti jej panstva často lovil a pozýval potom šľachtu z blízkeho okolia na krátke stretnutia). Už vtedy kráľa zaujala a podporovali ho v tom ľudia z jeho okolia, najviac asi jeho komorník Binet, ktorý bol príbuzným Jeanne-Antoinetty. Osudovou udalosťou sa stala zrejme až svadba kráľovho syna (začiatok roku 1745), kedy sa počas slávnostného plesu kráľ a Jeanne-Antoinetta spoznali bližšie a už v apríli roku 1745 jej bola v kráľovskom paláci vo Versailles pridelená súkromná komnata.

Každá žena, ktorá sa mala stať súčasťou kráľovského dvora, však musela najskôr podstúpiť formálnu procedúru a stať sa dvornou dámou kráľovnej, alebo niektorej z princezien. Podmienkou bola príslušnosť k vyššej šľachte. De Tournehem vtedy donútil na kráľovo prianie svojho synovca, aby súhlasil s rozlukou manželstva. Charles-Guillaum d'Étiolles bol v šoku, zúril a vyhrážal sa samovraždou, ale nakoniec sa podvolil. Jeanne-Antoinette už nestálo nič v ceste. Kráľ kúpil vtedy uvoľnený titul a meno de Pompadour, a od princa de Conti odkúpil aj zámok Pompadour. Všetko potom daroval svojej milenke Jeanne-Antoinette.

14. septembra 1745 bola Jeanne-Antoinette markíza de Pompadour oficiálne predstavená na kráľovskom dvore. Kráľovná Mária Leszczyńska ju prijala napodiv veľmi vľúdne, ale počas ceremoniálu jej kráľov syn Ľudovít vyplazil jazyk, aby dal najavo svoj odpor k otcovej milenke. Musel sa jej za to samozrejme ospravedlniť, čo bolo pre hrdého dauphina dosť potupné. No nielen on bol pobúrený. Markíza vyvolala v celom Francúzsku obrovský ohlas – šľachta bola jej osobou pohoršená a urazená a aj obyčajný ľud dráždila meštiacka milenka. Jediní, kto boli novou favoritkou nadšení, boli umelci, spisovatelia, básnici a vedci – konečne sa totižto kráľovou dôverníčkou stala bystrá žena, ktorá podporovala umelcov.

Markíza de Pompadour žila odvtedy vo veľkom byte na druhom poschodí paláca Versailles. Naďalej sa venovala svojím obľúbeným činnostiam – spevu, tancu, herectvu a čítaniu, navštevovala divadlá a salóny. Vzdelávala sa tiež v oblasti politiky – chcela vedieť všetko o politickom systéme v krajine a tiež o histórii kráľovského rodu svojho kráľovského milenca. No postarala sa aj o svojich blízkych. Najskôr o svoju chorú matku, o otca, ktorého meno kráľ očistil, zaplatil za neho dlhy a spravil z neho pána de Vandières et de Marigny, a zvlášť o Charlesa-Françoisa Paula Le Normant de Tournehem, ktorý sa na jej príhovor stal správcom kráľovských budov (nástupcom v tejto funkcii sa potom stal jej brat Abel François Poisson – markíz de Marigny). Jeanne-Antoinette mala od začiatku na kráľa veľký vplyv vo vnútropolitických otázkach. Vyhovela dlhoročným priateľom rodiny, ktorými boli obchodníci, bratia Pârisovci, a podarilo sa jej prehovoriť kráľa, aby zbavil funkcie generálneho kontrolóra financií Philiberta Orryho.

Snažila sa čo najlepšie vychádzať s kráľovnou, ale kráľova rodina ju aj tak nenávidela. Najmä jeho jediný syn, kedykoľvek ju uvidel, sypal na ňu nenávistné tirády, a rovnako aj jeho dcéry s ňou odmietali hovoriť. Len sama Mária Leszczyńska sa s hrdosťou podvolila svojmu pokorujúcemu osudu. Predchodkyne Jeanne-Antoinnetty v kráľovej posteli sa k nej chovali arogantne a dávali jej pri každej príležitosti najavo svoju nadradenosť. Madame Pompadour však preukázala svoju inteligenciu a robila všetko pre to, aby sa kráľovnej zapáčila. Nikdy voči nej nebola pyšná alebo bezočivá a prinútila aj Ľudovíta, aby bol k manželke ohľaduplnejší, láskavejší a viac sa jej venoval. Napriek tomu kráľovná a jej deti markízou pohŕdali a často jej dávali slušnou formou najavo, že nie je nič viac ako cudzoložnica a meštianske dievča. No z jej vplyvu uniknúť nemohli. Práve na podnet markízy de Pompadour a jej spojenca na dvore, Mórica Saského, sa druhou dauphinovou manželkou stala Mária Jozefa Saská.

Postavenie na dvore

Madame de Pompadour, pastel od Maurice Quentin de La Tour (1755)

Otvorene podporovala osvietenstvo a finančne napomáhala vydaniu slávnej Encyklopédie, aj keď sa tým vystavila hrozbe, že upadne do kráľovej nemilosti, ktorý mal k tomuto projektu veľkú nedôveru. Nielen finančnú pomoc ponúkala aj svojim priateľom z radov umelcov - medzi jej favoritov patril Voltaire alebo aj Jean-Jacques Rousseau. Vďaka jej štedrosti a vplyvu bola vybudovaná École Militaire, vojenská akadémia na Martovom poli, z ktorej potom vzišla pre Napoleona najlepšie riadená a vycvičená armáda v Európe. Markíza takisto presvedčila kráľa, aby investoval do neveľmi úspešnej porcelánky vo Vincennes (neskôr sa presťahovala do Sèvres), z ktorej sa časom stala svetoznáma dielňa na výrobu vysokokvalitného značkového porcelánu. Spolu s kráľom naviedla dvoranov a šľachtu, aby nový porcelán nakupovali len zo Sèvres. Pamiatkou na ňu dodnes zostáva názov sýtej svetloružovej farby na porcelán, ktorá je známa ako rose Pompadour.

Za svojho života získala aj značný majetok. Okrem panstva a zámku Pompadour jej kráľ venoval aj zámok Crécy v Normandii - na úpravu jeho vzhľadu použila vlastné peniaze a neskoršie ho zverila svojmu otcovi. V roku 1748 kúpila v Paríži Elyzejský palác, ktorý prerobila a v súčasnosti je sídlom francúzskeho prezidenta. Jej najobľúbenejším zámkom bol Bellevue, ktorý nechala postaviť neďaleko Meudonu v údolí Seiny. V roku 1760 si kúpila svoje posledné sídlo Ménars na brehu rieky Loiry. Väčšinu života ale aj tak prežila vo Versailles.

Jeanne-Antoinette našla sebarealizáciu v úpravách a prestavbách mnohých jej zámkov. S rekonštrukciami začala za pomoci najlepších umelcov, ktorých poznala už ako madame d´Etoiles, a tak vytvorili nový, ľahší, hravý štýl - rokoko, ktorý nahradil ťažkopádny barok.

Zbierala sochy, obrazy a rôzne kuriozity, vybudovala si rozsiahlu knižnicu, venovala sa charitatívnej činnosti, podporovala cirkev a na svojich panstvách organizovala sobáše dievčat, ktorým dávala veno, aby sa mohli vydať. Na zámkoch organizovala divadelné predstavenia, opery a balet. V rokoch 1747 – 1750 organizovala tiež množstvo divadelných predstavení v malom divadle vo Versailles (určené boli len pre štrnásť divákov, ktorých vyberal sám kráľ). Markíza si často zahrala niektorú z hlavných úloh. Aktívne sa venovala výtvarnému umeniu. Maľovala, vyrábala šperky, venovala sa kovorytectvu a vyrezávaniu do dreva. V záhradách svojich zámkov a palácov organizovala slávnosti a zábavy pre rozptýlenie kráľa.

Politika markízy Pompadour

François Boucher: Madame Pompadour (1759)

Postupne sa čoraz viac začala miešať do politiky. Kráľ nenamietal, milenka ho rozptyľovala večierkami a slávnosťami, takže mu vôbec neostal čas pre politiku. Čoskoro mala v rukách takmer neobmedzenú moc - za kráľa myslela i jednala. Vládu nad krajinou odovzdal svojej rade, ktorú ovládala. A preto, kto chcel niečo dosiahnuť, musel sa podlizovať markíze, zatiaľ čo kráľovná bola pre všetkých len bezvýznamná starnúca matróna.

Markízin vplyv na francúzsku zahraničnú politiku využil český šľachtic v diplomatických službách Márie Terézie, knieža Kaunitz. Pochopil, že má do činenia s bystrou, jasne uvažujúcou ženou a to chcel využiť v prospech Rakúska. Chceli sa spojiť s Francúzmi proti nenávidenému Prusku. Nečakane, Ľudovít XV. nesúhlasil s jej predstavami. Ale keď mal zvažovať svoje sympatie, predsa len sa priklonil k Rakúšanom. 1. mája 1756 bola vo Versailles podpísaná medzi Rakúskom a Francúzskom zmluva o neutralite a vzájomnej obrane. Tým dosiahla vážnosť markízy svoj vrchol a Mária Terézia neskrývala svoju vďačnosť.

Markíza sa však dlho netešila zo svojich zdanlivých zásluh. 26. augusta 1756 vpadli Prusi bez vypovedania vojny do Saska, spojeného s Rakúskom a hneď nasledujúcu jar prenikli do Čiech. Začala tzv. Sedemročná vojna (1756 – 1763) , v ktorej sa prejavili tienisté stránky spojenectva s Rakúskom. Na čelo armády sa postavili neschopní vojvodcovia, privilegovaní markízou de Pompadour, ktorí prepásli najpriaznivejšie príležitosti pre rozhodujúcu bitku. Francúzska šľachta síce videla v tom čase vojnu ako príjemné spestrenie monotónneho života, ale vojaci nemali chuť položiť život kvôli rozmarom kráľovej milenky, a tak sa stalo, že už 5. novembra 1757 utrpelo Francúzsko zničujúcu porážku v Rossbachu. Francúzsko však muselo čeliť aj ďalšiemu nepriateľovi - Anglicku v kolóniách a svetových moriach. Napriek pomoci Španielov sa nemohli vyrovnať anglickému loďstvu a nepomohli ani narýchlo budované lode. Vo februári 1763 sa skončilo krviprelievanie uzavretím dvoch mierových dohôd. Mier z Hubertsburgu obnovil v Európe stav z roku 1756 a podľa Parížskeho mieru sa muselo Francúzsko zmieriť s ťažkými stratami na mori: stratili takmer všetky kolónie v Severnej Amerike a Indii a významné oporné body v Afrike.

Najviac tým utrpel prostý ľud. V očiach ľudu nebol kráľ apatický a nerozhodný ničomník, vinu za všetky vojnové neúspechy a finančnú krízu,, ktorá vznikla z vedenia vojny, brali len ako prečin madame Pompadour, čo ju veľmi trápilo. Až taký vplyv na vtedajšie politické udalosti skutočne nemala a nenávisť bežných Francúzov voči nej bola prehnaná. Stala sa najnenávidenejšou osobou Francúzska. Na jej kočiar zúrivý dav neraz zaútočil kameňmi a blatom. Musela sa zmieriť aj s urážkami a pamfletmi.

Posledné roky

Madame de Pompadour

Cena, ktorú zaplatila Jeanne-Antoinetta za svoj vzostup, bola vysoká. Po celých devätnásť rokov, keď žila markíza de Pompadour vo Versailles, sa musela stretávať s množstvom intríg. Mnohí dvorania jej nikdy neodpustili jej nízky spoločenský pôvod a vplyv, ktorý mala na kráľa. Pohŕdanie pociťovala aj zo strany kráľovej rodiny. Udržať si postavenie prvej favoritky bolo obzvlášť namáhavé pre ženu krehkého zdravia ako bola ona. Ich milenecký pomer skončil zrejme niekedy okolo roku 1750, vtedy ju kráľ verejne označil za „chladnú“. V tom období trpela častými gynekologickými zdravotnými problémami, čo ich mileneckému vzťahu takisto neprospelo.

Kráľ začal vyhľadávať milostné dobrodružstvá s inými dámami. V najbližšej dobe jej hrozila strata postavenia, ktorú na dvore už dávno čakali. No aj tu markíza preukázala svoju rozvážnosť. Nebránila mu v tom, naopak, nechala mu postaviť útulný domček, kde sa mohol nerušene oddávať radovánkam. Sama mu vyberala dievčatá z ľudu, prosté, mladé krásne dievčatá a prirodzene panny. Vedela, že v ich náručí sa Ľudovít vyčerpá a nehrozí žiadna konkurencia, ktorá by ju mohla vyhodiť zo sedla. Dievčatá museli spĺňať všetky prísne kritéria. Potom boli prizvaní lekári, ktorí dievčatá podrobili prísnej kontrole, aby sa predišlo akémukoľvek nakazeniu chorobou. Ak všetko dopadlo dobre, bola dohodnutá ročná apanáž. Keď dámy doslúžili, bolo o ne dobre postarané. Ľudovít XV. pochopil, ako veľmi markízu potrebuje. Ešte častejšie ako predtým ju žiadal o radu v štátnych záležitostiach a bral ju na zasadanie svojich ministrov.

V roku 1754 sa dožila hneď niekoľkých tragických udalostí. 15.júna zomrela jej milovaná dcéra Alexandrine-Jeanne vo veku 10 rokov a o desať dní neskôr aj otec François Poisson. Po dcérinej a otcovej smrti sa jej zdravotný stav zhoršil, trpela búšením srdca, závratmi a ani psychicky na tom nebola najlepšie. Začala sa viac venovať náboženskému životu, postila sa, na svojom sídle v Crécy založila nemocnicu a lekáreň. Napísala aj pápežovi, že jej cudzoložné styky s kráľom prestali, a žiadala ho, aby mohla prijímať Sviatosť Oltárnu. Pápež jej však nevyhovel.

5. januára 1756 bol na kráľa Ľudovíta XV. spáchaný atentát, keď sa ho pokúsil dýkou zabiť Robert-François Damiens. Kráľ bol zranený, ale útok prežil. Kráľov syn sa rozhodol využiť túto situáciu a vyhnať markízu z Versailles. Prostredníctvom strážcu pečate a ministra námorníctva Machaulta d´Arnouville odkázal dauphin markíze, aby opustila Versailles. Situáciu zachránil až sám kráľ, ktorý asi týždeň po atentáte zišiel zo svojich komnát k markíze a ospravedlnil sa jej za to, že po ňu po celý čas nenechal poslať, aby mohla byť počas liečenia s ním. Machaultovi d´Arnouville sa markíza pomstila tak, že donútila kráľa, aby ho zbavil všetkých funkcií. V decembri 1763 pozvala do Elyzejského paláca Leopolda Mozarta a jeho osemročného geniálneho syna Wolfganga Amadea Mozarta.

Predčasná smrť

Portrét dokončený posmrtne, od jej obľúbeného portrétistu Françoisa-Huberta Drouaisa

Duševná záťaž, ktorú musela znášať, sa zničujúcim spôsobom prejavila na jej beztak krehkom zdraví. V roku 1763 mala 42 rokov, ale vyzerala omnoho staršie. Schudla, jej pleť zožltla a ani hrubá vrstva líčidla už nedokázala prekryť tmavé kruhy pod očami a hlboké vrásky okolo úst. Oslabovala sa i častými potratmi. Pretože na rozdiel od svojich predchodcov Ľudovít XV. keď videl, že jeho milenka je v druhom stave, dostala síce zaopatrenie, ale musela okamžite odísť. A tak vzrastal obchod s pochybnými prípravkami a krvavými zákrokmi, ktoré často končili i keď nie smrťou, aspoň veľkou ujmou na zdraví.

29. februára 1764 ju na zámku Choisy postihla ťažká migréna. Dostala vysokú horúčku a zápal pľúc. V marci sa jej stav zlepšil a preto sa 7. apríla vrátila do Versailles a v chladnom a vlhkom počasí dostala ďalšie záchvaty kašľa. 13. apríla ju naposledy navštívil kráľ Ľudovít XV. O dva dni neskôr na Kvetnú nedeľu 15. apríla 1764 sa už pred smrťou neubránila. Ako vždy i v poslednej hodine preukázala obdivuhodné sebaovládanie. Trochu namaľovaná prijala naposledy návštevy, nadiktovala svoj závet a rozlúčila sa s priateľmi. Po udelení posledného pomazania zomrela vo veku 42 rokov (podľa toho, že čoraz častejšie pľula krv, sa predpokladá, že umrela na tuberkulózu). Pretože vo Versailles mohli zomrieť len osoby z kráľovského rodu, muselo byť telo mŕtvej markízy prevezené do jej domu v Paríži.

Kráľa jej smrť bolestne zasiahla a niekoľko dní sa ani nepokúsil vykonávať svoje úradné povinnosti. Dva dni po smrti markízy - 17.4 prebehol v kostole Matky Božej vo Versailles pohrebný obrad, ktorý bol na kráľov rozkaz vykonaný s poctami, ktoré prináležia vojvodkyni. Po obrade pohrebný sprievod odprevadil markízu na poslednej ceste do parížskeho kláštora kapucínok na námestí Vendôme, kde bola pochovaná do hrobky, v ktorej už ležala jej dcéra a matka. Táto hrobka bola neskôr za Veľkej francúzskej revolúcie značne poškodená a v modernej dobe úplne zničená. Pozostatky markízy de Pompadour dnes ležia niekde pod rue de la Paix.

Zhrnutie

Jeanne-Antoinette Poisson, vydatá madame d´Etoiles, markíza de Pompadour sa nezmazateľne zapísala do histórie nielen ako milenka kráľa, ale aj ako politička európskeho formátu, mecenáška umení, ktorá určovala epochu i ako intrigánka a nehanebná vykorisťovateľka ľudu, ktorá úplne ožobráčila francúzsky národ. Bola človekom s vynikajúcimi prednosťami a priepastnými neresťami, ženou stelesňujúcou všetky dobré i zlé stránky ľudskej prirodzenosti.

Uviedla do pohybu mnohé veci, prispela ku zvýšeniu úrovne divadla vo Francúzsku, pomohla encyklopedistom k presadeniu, inšpirovala celý umelecký smer, vošla do dejín ako zakladateľka vojenskej školy École militaire. Založila porcelánku v Sèvres a ryteckú dielňu vo Vincennes. Svojím vplyvom na kráľa dosiahla, že sa preklenulo storočné nepriateľstvo s Habsburgovcami a priaznivo si naklonila Máriu Teréziu. Prispela však tiež k ožobráčeniu Francúzska. Jej vinou stratili obrovské územia v kolóniách v prospech Anglicka. Ľud hladoval a preklínal nádheru zámkov, krásu obrazov, jemnosť porcelánov a uhladené slová básnikov - nesmrteľné dielo markízy pre neskoršie časy.

Životný štýl užiť si dnešok a nemyslieť na zajtrajšok dosiahol počas jej pôsobenia vrchol. Heslo „Za nás to ešte vydrží a po nás potopa“ bolo najcynickejším vyjadrením neutešeného stavu financií, ekonomiky a morálky na francúzskom dvore. Trest, ktorý mal prísť, však zastihol až ďalšiu generáciu.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Madame de Pompadour

Externé odkazy

• Jeanne-Antoinette de Pompadour

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Madame de Pompadour na anglickej Wikipédii a Madame de Pompadour na poľskej Wikipédii.