Malá privatizácia

Malá privatizácia je legislatívny pojem použitý pri transformácii česko-slovenskej ekonomiky z centrálne plánovanej na trhovú ekonomiku v rokoch 1990 – 1993 a znamená privatizáciu, teda riadený odpredaj štátneho majetku súkromníkom predovšetkým menších prevádzkových jednotiek, teda reštaurácií, obchodov v maloobchodnej sieti, prevádzok komunálnych služieb a remeselníckych dielní.

Právny základ transformácie ekonomiky

Zákon č. 427/1990 Zb. z 25.10.1990 O prevode niektorých vecí z vlastníctva štátu do vlastníctva fyzických alebo právnických osôb podľa transformačných zákonov prijímaných vládou ČSFR vzniknutou z volieb z 27. 7. 1990 podľa tzv. šokovej terapie transformácie ekonomiky ministra financií ČSFR Václava Klausa sa vzťahoval na menšie hospodárske jednotky akými boli dielne, reštaurácie, obchody, prevádzkárne služieb i výrobné podniky dovtedy prevádzkované štátom alebo komunálnymi orgánmi (verejnou správou miest a obcí).

Postup malej privatizácie

Do malej privatizácie boli navrhované také prevádzky či malé podniky, ktorých cena sa odhadovala rádovo v stotisícoch Kčs, v priemere 1,5 mil Kčs a bola teda teoreticky dostupná všetkým občanom buď z našetrených úspor alebo pomocou získania bankového úveru, či „prepraním špinavých peňazí“.

Malá privatizácia prebiehala od januára 1991 do decembra 1993. Do súkromného majetku prešlo celkom v ČSFR 24 359 prevádzkových jednotiek v celkovej hodnote viac ako 33 miliárd Kčs. Viac ako 50 percent tvorili obchody z maloobchodnej štátnej siete, 10 percent tvorili reštaurácie a jedálne a cca 20 percent prevádzkárne miestnej výroby a komunálnych služieb. Zvyšok tvorili rôzne iné prevádzkárne, ako napr. ubytovne, malé hotely, zariadenia cestovného ruchu a pod.

Prevod majetku sa uskutočňoval prevažne formou dražby, len asi 3 tisíc prevádzok sa predalo priamo tzv. ekonomickým nájomcom.

Pozadie malej privatizácie

Malá privatizácia mala za cieľ rozprúdiť súkromnopodnikateľskú iniciatívu obyvateľstva a zefektívniť obchod a služby, ktoré boli kritizované počas centrálne plánovanej ekonomiky socializmu.

V skutočnosti predovšetkým zamestnanci takýchto prevádzok nemali skúsenosti, motiváciu a ani finančné prostriedky k tomu, aby si odkúpili vlastné prevádzky od štátu a začali v nich podľa vzoru prvej čs.republiky podnikať. O zamestnaneckých akciových spoločnostiach začali ľavicové politické strany informovať až v polovici 90. rokov (SDĽ) a družstevné podnikanie bolo médiami sprofanované a aj samotné poľnohospodárske družstvá boli legislatívne transformované na podielové družstvá a rozpúšťané. Za takejto situácie sa iniciatívy chopila nová spoločenská skupina , ktorej pôsobenie kalilo celkový priaznivý dojem a tlmilo všeobecné nadšenie z transformácie. Do malej privatizácie vstúpili o. i. skutočné „špinavé peniaze“ (Lidové noviny 2. 10. 1991 citovali výrok generálneho prokurátora Česka o tom, že „začína k nám prúdiť pochybný arabský a taliansky kapitál…, dozrel čas, keď prokuratúra i polícia musia zasiahnuť…“) a minister vnútra Česka žiadal prijatie zákona, ktorý by stanovil povinnosť uvádzať pôvod peňazí, „pretože otvorenie konta je u nás nesmierne jednoduché, nik sa na nič nepýta“. Odporučil overovať vklady nad 1 – 1,5 mil Kčs. Aj keď sa k tomu vláda Česka postavila pozitívne, bolo to zamietnuté federálnym ministrom financií V. Klausom, ktorý vyhlásil, že pojem „špinavé peniaze“ je nedefinovateľný, ich pôvod je nezistiteľný a ich existencia nie je preukázateľná.

Až v roku 1996 prehlásil ďalší renomovaný politik českej politickej scény J. Zieleniec, že bez tzv. špinavých peňazí by nebolo možné privatizovať.

Iný názor tvrdí, že bez úspor (ak sa nezmienime o tzv. špinavých peniazoch) použitých v malej privatizácii by nebolo možné odčerpať z ekonomiky časť inflačných peňazí z oných asi 300 mld Kčs, deponovaných legálne vo finančných ústavoch.

Nedomyslený mechanizmus dražby pripravil štátnu pokladnicu o mnoho miliónov Kčs. Počas prvých dní sa majetkové podstaty dražených prevádzok vydražili spravidla za cenu vyššiu než bol úradný odhad. Okamžite však do hry vstúpili najrôznejšie gangy podnikavcov, ktorí buď za úplatu alebo pod vyhrážkami prinútili serióznych záujemcov, aby "neprihadzovali" v licitáciách a umožnili tak vydražiť majetok prevádzky za veľmi prijateľnú cenu. To nadobudlo taký rozsah, že sa rýchlo muselo pristúpiť k tzv. holandskej dražbe, ktorej princíp spočíval na tom, že nikto na základnú vyvolávaciu cenu nepristúpil a preto sa cena znižovala.

Potreba rýchlych a viditeľných výsledkov transformácie ekonomiky viedla ich tvorcov k tomu, aby začali privatizovať veľmi jednoduchou metódou, ktorá je známa ako malá privatizácia. Jej charakteristickým znakom bolo, že vydražitelia dostávali majetok „čistý“, bez záväzkov. Záväzky sa podľa zákona vysporiadavali až v rámci likvidácie podniku, ktorý v dôsledku privatizácie zanikol. Malá privatizácia sa teda hodila na všetky tie prípady, keď bolo možné podnik postupne „rozobrať“ a predať a keď zostatkové záväzky neboli tak vysoké, aby ohrozovali výnos z dražieb. Tým, že "malá privatizácia" odkrojovala z aktív podniku (Reštaurácie a jedálne – podniky RaJ, boli organizované na báze krajských podnikov, obdobne ako mnohé obchodné prevádzky a samoobsluhy štátneho podniku Zdroj na Slovensku, či Pramen v Česku), pričom ponechávala záväzky nedotknutými, zhoršovala týmto štátnym podnikom štruktúru pasív. Zostávali zásoby, sklady, neuhradené investičné náklady, zamestnanci.

Efekty malej privatizácie

• Transformoval sa štátny majetok na súkromný v hodnote viac ako 33 miliárd Kčs v priebehu 36 mesiacov
• Začala sa vytvárať maloobchodná infraštruktúra otvorená dovozom spotrebného tovaru z celého sveta
• Naštartoval sa trh cestovného ruchu, stravovania na verejnosti a služieb
• Veľká časť prevádzok transformovaných počas malej privatizácie však pre neznalosť podnikania či ekonomického manažmentu skončila buď úpadkom, nesplácaním úverov a uzatvorením, resp. predajom zahraničným osobám po roku 1993,
• Otvoril sa tak bez konkurenčného boja trh veľkým obchodným reťazcom, ktoré vstupovali na trh maloobchodu, veľkoobchodu prakticky akoby na „zelenú lúku“
• V malej privatizácii získali veľký majetok aj organizované zločinecké skupiny (napr. privatizácia bratislavského hotela Junior Eduardom Diničom)
• Rozvinul sa trh remeselníckych služieb a živnostenského podnikania v oblasti komunálnych služieb

Literatúra

• Měchýř, Jan (1999), Velký převrat nebo revoluce sametová, Československý spisovatel, Praha: Progetto, ISBN 80-86366-00-6  (pozri časť Transformace-pravé jméno revoluce)
• Husák, Petr (1997), Budování kapitalismu v Čechách, Praha: Volvox Globator