Malý Kežmarský štít

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Malý Kežmarský štít
vrch
Malý Kežmarský štít - impozantná severná stena, nazývaná aj „slovenský Eiger“
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský
Okres Poprad
Obec Vysoké Tatry
Časť Vysoké Tatry
Pohorie Tatry
Podcelok Východné Tatry
Povodie Poprad
Nadmorská výška 2 514,2 m n. m.
Súradnice 49°12′03″S 20°13′15″V / 49,2007°S 20,2207°V / 49.2007; 20.2207
Orogenéza/vrásnenie alpínske vrásnenie
Najľahší výstup len s horským vodcom
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Poloha v rámci Tatier
Wikimedia Commons: Malý Kežmarský štít
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
Severná stena s vysneženým Nemeckým rebríkom, vpravo skupina Pyšného štítu
Horná časť steny, Vidlové veže a Lomnický štít

Malý Kežmarský štít[1] (2 514,2 m n. m.[2]; poľ. Mały Kiezmarski Szczyt) je vrch v Tatrách na Slovensku. Vypína sa nad Zeleným plesom, nad Tatranskými Matliarmi, približne 15 km severne od Popradu.[3]

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Ešte na začiatku 20. storočia bol Malý Kežmarský štít uvádzaný ako Weberov štít. Toto pomenovanie dostal na počesť Samuela Webera (1835 – 1908), evanjelického farára v Spišskej Belej, člena výboru Uhorského karpatského spolku (Magyarországi Karpátegyesűlet), zapáleného milovníka tatranskej prírody a veľkého popularizátora Tatier. S. Weber sa zaslúžil o budovanie turistických chodníkov v Belianskych Tatrách (o.i. vystúpil aj na vrchol Malého Kežmarského štítu). Terajší názov štítu zovšeobecnel až niekoľko rokov po prvej svetovej vojne.

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Nachádza sa na juhovýchode Tatier, v geomorfologickom podcelku Východné Tatry a časti Vysoké Tatry.[4] Leží v Prešovskom kraji, v okrese Poprad a na katastrálnom území mesta Vysoké Tatry.[1] Najbližšími sídlami sú juhovýchodne situovaná Tatranská Lomnica a Tatranské Matliare, východne ležia Kežmarské Žľaby, Tatranská Kotlina a Lendak, severne Ždiar, severozápadne Tatranská Javorina a južne Nový, Starý a Horný Smokovec a Tatranská Lesná.[5][2] Vrch sa nachádza v Tatranskom národnom parku a hrebeňom vedie hranica národných prírodných rezervácií Studené doliny a Dolina Bielej vody kežmarskej.[3]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Malý Kežmarský štít je markantný samostatný štít v severnom remene Kežmarského štítu vo Vysokých Tatrách. Dávnejšie ho pokladali za nižší severný predvrchol Kežmarského štítu. Jeho 900 metrová severná stena, najvyššia v Tatrách, z neho robí horolezecký pojem prvej kategórie. Z juhovýchodu je ľahko dostupný, zato mohutnou severnou stenou už vedie vyše 100 prvovýstupov, viaceré mali v tatranskom horolezectve prelomový význam. Zimné výstupy sú tou najlepšou prípravou na svetové veľké steny. Popularitu steny zvyšuje aj blízkosť Chaty pri Zelenom plese. V rokoch 2000 až 2002 vzniklo v stene množstvo nových, pomerne ťažkých horolezeckých ciest.

Od Kežmarského štítu ho delí Vyšná Kežmarská štrbina, a od Veľkej Svišťovky, presnejšie od Kežmarskej kopy zasa Nižná Kežmarská štrbina. Stredom severnej steny sa tiahne dlhá lávka - Nemecký rebrík, často využívaná na zostup. V samotnej stene sa nachádza Kežmarská kopa na východe, Ušatá veža na západe a medzi nimi pozdĺž Nemeckého rebríka Szczepańského veža, Pavúkova veža (podľa Pavla Pochylého, legendy slovenského horolezectva) a Bocekova veža.[6]

Južným smerom sa nachádza Huncovský štít (2 352 m n. m.), Lomnický hrb (2 041 m n. m.), Veľká Lomnická veža (2 211 m n. m.), Kežmarský štít (2 556 m n. m.) a Lomnický štít (2 633 m n. m.), západným Pyšný štít (2 621 m n. m.), Baranie rohy (2 526 m n. m.), Čierny štít (2 529 m n. m.) a Kolový štít (2 418 m n. m.), severným Jastrabia veža (2 137 m n. m.), Jahňací štít (2 230 m n. m.), Kozí štít (2 111 m n. m.), Belianska kopa (1 835 m n. m.) a Predné Jatky (2 012 m n. m.) a východným Bujačí vrch (1 947 m n. m.), Veľká Svišťovka (2 038 m n. m.), Stežky (1 530 m n. m.), Malá Svišťovka (1 558 m n. m.) a Vyhliadka (1 202 m n. m.).[2] Na vrchol nevedie značená turistická trasa.[3] Voda zo severných svahov steká do Zeleného plesa a Dolinou Zeleného plesa odteká Zeleným potokom do Kežmarskej Bielej vody, z juhovýchodných odteká Huncovským potokom do Skalnatého potoka a rieky Poprad.[5]

Výhľady[upraviť | upraviť zdroj]

Turisticky voľne neprístupný skalnatý vrchol[5] umožňuje kruhový rozhľad. Pri vhodných podmienkach sú vďaka polohe a značnej výške viditeľné okolité doliny a vrcholy Vysokých a Belianskych Tatier, no tiež Podtatranská kotlina, Spišsko-gemerský kras, Volovské, Slanské a Levočské vrchy, Branisko, Oravské Beskydy a mnohé prihraničné vrchy v Poľsku.[7]

Prístup[upraviť | upraviť zdroj]

Vrch sa nachádza na území národných prírodných rezervácií a Tatranského národného parku, preto prístup naň je možný len s horským vodcom. Severne pri Zelenom plese stojí horská chata, ku ktorej vedie Tatranská magistrála.[3] Vrchol je s horským vodcom dostupný pomerne nenáročným terénom, napr. od Huncovského štítu I, hrebeňom od Sedla pod Svišťovkou II.

Horolezectvo[upraviť | upraviť zdroj]

Pravdepodobne príležitosť vystúpiť na vrchol štítu si neodoprel Dávid Fröhlich, ktorý v roku 1615 pravdepodobne vystúpil na Kežmarský štít. Dňa 21. augusta 1899 na štít vystúpili Spišiaci Adolf Gábriel, Fridrich Koromzay, Adolf Nikházy a Samuel Weber. Na vrchol vystúpili z Vyšnej Kežmarskej štrbiny. Dňa 18. augusta 1912 vystúpili na štít Gyula Komarnicki a Julius Andreas Hefty[8] Vyliezli v hornej časti steny (nástup Nemeckým rebríkom) ťažkú cestu (IV – V). V roku 1929 bratia Szczepańskí vyliezli cestu[9], ktorá vedie šikmo vľavo (IV). Prvovýstup celou stenou spravil W. Stanislawski v roku 1932 (spodok VI, hore IV-V), pravda na dvakrát, s inými spolulezcami dolnú a hornú polovicu. V päťdesiatych rokoch bol považovaný za hlavný zimný problém u nás. Celú Stanislawského cestu, tzv. Weberovku[10], vyliezli v roku 1953 A. Puškáš a K. Cerman.[11]. V dňoch 17. – 18. septembra 1963 direttissimu vytvorili Ján Ďurana, Ján Hauschke a Pavel Pochylý a Jiří Unger-Zrůst na Pavúkovú vežu (7-). Od ideálnej roviny sa však odklonili, lebo museli zľava obliezať žlté previsy. V roku 1967 Pavol Pochylý zopakoval svoj pokus. Za sedem dní 13. – 19. marca za pomoci podporných družstiev - expedičným spôsobom vyliezol s Jiřím Ungerom-Zrůstom cestu aj cez žlté previsy. Táto superdiretissima, jedna z najťažších ciest bola klasifikovaná ako 6A3-A4. Táto cesta neodolala ani v zime. V dňoch 10. – 13. januára 1971 ju alpským spôsobom preliezli Ivan Fiala, Ladislav Hodál a Ondrej Pochylý. Niekoľko nových ciest, medzi nimi s pomocou stúpacích želiez (mačiek) a čakanov (drytoolig - lezenie po suchej skale), vzniklo na prelome 20. a 21. storočia. Najťažšia z nich je cesta Matrix, klasifikovaná M6+ A2 na Ušatú stráž, ktorú vyliezli v dňoch 9. – 11. marca 2002 českí horolezci Dušan Janák a Pavel Vrtík.[8][11]. K najťažším cestám patria „Tulák z nížin“ (8+) bratov Coubalovcov a Superdirettissima ešte z roku 1973 Kysilková-Svobodová – Pochylý P. - Rybička – Šmíd (vtedy VI A4, dnes 9-/9). Za jeden deň túto cestu prvýkrát preliezol dňa 4. marca 2000 vtedy ešte mladík, vychádzajúci talent Jozef Kopold. Najväčším znalcom steny je popradčan Pavol Jackovič, ktorý vyliezol všetkých 106 známych ciest a napísal o nich podrobného sprievodcu.

Známi horolezci, ktorí zahynuli na Malom Kežmarskom štíte[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b Názvy vrchov, dolín, priesmykov a sediel [online]. Bratislava: Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, [cit. 2024-02-22]. Dostupné online. Archivované 2023-12-08 z originálu.
  2. ↑ a b c Vysoké Tatry. Turistická mapa. 1 : 50 000. 14. vydanie. Harmanec: VKÚ, a. s., 2023.
  3. ↑ a b c d Mapový portál HIKING.SK [online]. Denník N, [cit. 2024-02-22]. Dostupné online.
  4. ↑ KOČICKÝ, Dušan; IVANIČ, Boris. Geomorfologické členenie Slovenska [online]. Bratislava: Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, 2011, [cit. 2024-02-22]. Dostupné online.
  5. ↑ a b c Mapy.cz [online]. sk.mapy.cz, [cit. 2024-02-22]. Dostupné online.
  6. ↑ BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
  7. ↑ Peakfinder [online]. peakfinder.org, [cit. 2024-02-22]. Dostupné online.
  8. ↑ a b BOHUŠ, Ivan. Tatranské štíty a ľudia. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2012. ISBN 978-80-969017-9-1. S. 159.
  9. ↑ TUREK, Jakub. Szczepaňští na Kežmarský štít [online]. 15.2.2005. Dostupné online. (po česky)
  10. ↑ Vysoké Tatry - Kežmarský štít Malý Centrum - 2513 m / 29. Weberovka (VI) . [online]. tatry.nfo.sk, [cit. 2013-01-21]. Dostupné online. Archivované 2020-07-01 z originálu.
  11. ↑ a b ĎURANA, Ján. RETRO: Superdiretissima na Malý Kežmarský štít [online]. 16.3.2013. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Malý_Kežmarský_štít&oldid=7814394“