Mannerheimova línia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Mannerheimova línia je názov pre systém opevnení, ktorý v 20. a 30. rokoch vybudovalo Fínsko naprieč Karelskou šijou, aby prehradilo najľahšiu prístupovú cestu v prípade útoku ZSSR. Meno dostala po maršalovi Mannerheimovi, ktorý najskôr stavbu línie navrhol a neskôr ako predseda Rady obrany riadil jej budovanie. Napriek povestiam a propagandistickým tvrdeniam Červenej armády išlo prevažne o ľahké opevnenia, rozosiate príliš riedko, než aby ich bolo možné považovať za skutočne silno opevnenú líniu. Ťažké opevnenia sa v nej prakticky nevyskytovali, pretože podmáčaný terén neumožňoval ich stavbu. Hoci práve terén, v mnohých jej častiach neprehľadný a zle priechodný, jej dodával väčšiu obrannú hodnotu.

Mannerheimova línia sa tiahla od Fínskeho zálivu po Ladožské jazero.

Základné fakty[upraviť | upraviť zdroj]

Línia pozostávala z izolovaných predsunutých a zdržiavacích postov (zvyčajne išlo len o spevnené poľné opevnenia a drevené zruby), hlavnej línie a rezervnej línie. Bunkre a pevnôstky boli veľmi dobre maskované a vstavané do terénu, niekedy ale bolo možné odhadnúť polohu podľa štandardnej schémy doplnkových opevnení (napr. protipechotné zátarasy). Pevnostiam chýbali špeciálne typy pevnostných zbraní (dôsledok škrtov v rozpočte armády), čo znižovalo ich efektivitu.

Hlavná línia[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavná línia o dĺžke 135 km siahala od Fínskeho zálivu (kde sa napájala na systém pobrežnej obrany tvorený mínovými poľami a pobrežnými delostreleckými batériami) cez jazero Kuolema, dedinu Summa, jazero Muolaa k rieke Vuoksi a jazeru Suvanto a ďalej na sever k rieke Taipale a Ladožskému jazeru, kde jej ľavé krídlo chránili tri pobrežné batérie pri dedine Taipale. Sila línie sa menila v závislosti na type terénu a význame daného úseku opevnenia. Za najcitlivejšiu bola považovaná oblasť tzv. Viipurskej brány medzi jazerom Kuolema a riekou Vuoksi, kde rozľahlé zemiakové polia a hustá sieť komunikácii vytvárala najlepšie predpoklady pre vedenie modernej pohyblivej vojny. Tu boli vybudované najťažšie pevnosti i veľká časť bunkrov. Betónové pevnôstky boli doplnené protipechotnými a protitankovými zátarasmi, drevenými zrubmi a spevneným poľným opevnením.

Naproti tomu najsevernejšia časť línie, umiestnená prevažne v hlbokých lesoch a močiaroch okolo rieky Taipale, bola tvorená iba drevenými zrubmi a nehlbokými zákopmi. Spoliehalo sa na prirodzenú silu obrany spočívajúcu v teréne a zlej prístupnosti oblasti.

Rezervná línia[upraviť | upraviť zdroj]

Rezervná línia sa nachádzala za dôležitejšou stredojužnou časťou Mannerheimovej línie. Odpájala sa v oblasti Vuosalmi a Vuoksi a pokračovala k rieke Tali, mestu Viipuri (Vyborg) a nadväzovala na pobrežnú obranu Viipurského zálivu. Bola však podstatne slabšia a nekryla na rozdiel od hlavnej línie kľúčové pobrežné batérie na východnom brehu Viipurského zálivu, bez ktorých podpory bola obrana západného brehu zálivu príliš slabá, čo Červená armáda využila v marci 1940.

Boje o líniu v zimnej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Keď 30. novembra 1939 Červená armáda zaútočila na Fínsko, nebola Mannerheimova línia ešte dokončená. Hoci aj nedokončená dokázala v spojení so statočným a urputným odporom fínskej armády zastaviť na dva a pol mesiaca postup početne silnejšieho a lepšie vyzbrojeného nepriateľa. V krvavých bitkách v oblastiach Taipale, Vuoksi, Summy a jazera Muolaa stratila Červená armáda minimálne 150 000 mužov. Hlavná línia padla vo svojej stredojužnej časti 14. februára 1940, keď maršal Mannerheim uznal, že uzatvorenie kľúčových prielomov v oblasti Summa a Muolaa už nie je možné, a prikázal ústup na rezervnú líniu. Tá až do konca vojny nepadla (došlo len k menším prielomom, ktoré Fíni nedokázali uzavrieť a Červená armáda ich nevyužila). Namiesto toho ale rezervnú líniu obišla útokom cez zamrznutý Viipurský záliv. Fínske sily dokázali jej útok spomaliť, hoci ku koncu vojny už bolo zjavné, že ak budú boje pokračovať, bude nevyhnutné rezervnú líniu vyprázdniť.

Legendy o Mannerheimovej línii[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietska propaganda v snahe zmierniť hanbu, ktorú jej Zimná vojna priniesla, vykreslila Mannerheimovu líniu ako „najsilnejšiu pevnosť Európy“. Jej konečné prelomenie mal byť obrovský triumf, akého mala byť schopná len tá „najväčšia a najsilnejšia armáda Európy“. V správach ruskej propagandy sa hovorilo o 1000 betónových pevností (v skutočnosti 160 betónových objektov, z toho 90 v hlavnej línii a 15 v opevnení mesta Viipuri), z ktorých desiatky mali 5-8 poschodí (najväčšie pevnosti mali poschodia dve). Toto sú samozrejme verzie iba pre verejnosť, ktorá sa navyše okrem územia ZSSR príliš neujala.

V tajných materiáloch (najmä potom v súhrnnej správe o Zimnej vojne, ktorú pre Stalina a najvyššie velenie vypracoval veliteľ delostrelectva Voronov), sa sila línie hodnotí omnoho triezvejšie, rovnako ako príčiny neúspechov Červenej armády.

Zaujímavosť[upraviť | upraviť zdroj]

Množstvo betónu použitého na vybudovanie Mannerheimovej línie (14 520 m³) je iba o trochu menšie než množstvo použité na postavenie helsinskej opery (15 500 m³).

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]