Marceline Desbordesová-Valmorová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Marceline Desbordesová-Valmorová
Marceline Desbordes-Valmore.jpg
Portrét Marceline Desbordes-Valmore
Narodenie 20. jún 1786
Douai
Úmrtie 23. júl 1859 (73 rokov)
Paríž Francúzsko
Zamestnanie poetka, herečka
Národnosť francúzska
Žánre poézia
Literárne hnutie prekliati básnici
Manžel Prosper Lanchantin zvaný Valmore
Partner Henri de Latouche
Deti 4
Ovplyvnil

Marceline Desbordesová-Valmorová (franc. Marceline Desbordes-Valmore)(* 20. jún 1786 Douai - † 23. júla 1859 Paríž) bola francúzska herečka a poetka patriaca ku skupine prekliatych básnikov. Získala si prezývku „Notre-Dame-Des-Pleurs“ ako narážku na početné drámy, ktoré poznačili jej život.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Marceline Desbordesová bola dcérou Catherine Lucasovej a Félixa Desbordesa, maliara erbov, ktorý sa stal kabaretiérom v Douai potom, čo jeho profesiu zruinovala Francúzska revolúcia. Koncom roku 1801, po jednom pobyte v Rocheforte a v Bordeaux, sa matka s malou Marceline nalodila na loď do Guadeloupe, aby tam hľadala finančnú podporu staršieho bratanca.

Podniknutá cesta bola skutočnou kalváriou. Dlhá plavba ich oslabila, na Guadeloupe vypukla práve epidémia žltej horúčky, ktorá jej v máji 1803 zobrala matku. Navyše, finančná situácia bratancova sa prudko zhoršila v dôsledku politických zmien na Guadeloupe.

Postava Marceline Desbordes-Valmore na freske v Mestskom divadle v Douai

Herečka[upraviť | upraviť zdroj]

Po návrate ku svojmu otcovi v Douai sa Marceline vo veku 16 rokov stala komediálnou herečkou. Vďaka skladateľovi Grétrymu hrala v divadlách v Douai, Lille, Rouene a Paríži.

Herečkou a speváčkou bola hlavne v divadle „Odéon“ a „l´Opéra-Comique“ v Paríži, tiež v divadle „Théâtre de la Monnaie“ v Bruseli, kde zosobnila v roku 1815 Rosine v hre Barbier zo Sevilly od Beaumarchaisa. V priebehu svojej divadelnej kariéry hrala často roly naiviek. Hrala vo viacerých hrách od Pigault-Lebruna, stretla herca Talma, ktorý ju obdivoval, Marie Dorval a hlavne Mademoiselle Mars, ktorá bola jej priateľkou až do konca života.

Poetka[1][upraviť | upraviť zdroj]

Od 1808 do 1810 mala vášnivý vzťah s hercom a spisovateľom Henrim de Latoucheom, ktorého menovala vo svojich poémach Olivierom. V 1816 stratila syna, ktorého mu porodila. V 1817 sa vydala za herca Prospera Lanchantina, nazývaného Valmore. Stretla ho, keď hrala v Bruseli. Mali spolu štyri deti, z ktorých prežilo dlhšie len jedno, Hyppolyte Valmore. Dcéry Junie a Ines zomreli v útlom veku a Hyacinthe nazývaná Ondine, ktorá písala verše a poviedky zomrela vo veku 31 rokov.

Marceline Desbordesová-Valmorová publikovala v 1819 svoju prvú zbierku básní „Élégies et Romances”, ktorá pritiahla pozornosť a otvorila jej stránky rôznych žurnálov, napríklad „le Journal des dames et des modes”, „l’Observateur des modes” a „la Muse française”. V konečnom dôsledku, jej muž tým nebol nadšený. Zrejme aj z finančného dôvodu, pretože namiesto hrania písala a stratila príjem. Dvojica sa usídlila v Lyone. Marceline pokračovala vo vzťahu s Henrim de Latoucheom, osobne aj písomne. Jej najdôležitejšie diela sú „Élégies et poésies nouvelles“ v 1824, „Pleurs“ v 1833, „Pauvres fleurs“ v 1839 a „Bouquets et prières“ v 1843. V 1832 celkom prestala hrať divadlo a dala sa na písanie.

Všetky jej diela, v ktorých je výrazný lyrizmus, jej vyniesli kráľovskú penziu od Ľudovíta-Filipa Orleánskeho a viacero akademických vyznamenaní. Písala tiež novely a rozprávky pre deti, v próze aj verši. V 1833 uverejnila autobiografický román „L'Atelier d'un peintre“. Opísala v ňom ťažkosti umeleckej existencie žien.

Posledná etapa[upraviť | upraviť zdroj]

Marceline Desbordesová-Valmorová umrela v Paríži v jej poslednom bydlisku na rue de Rivoli č. 59, 23. júla 1859. Prežila temer všetky svoje deti, brata a viacero priateľov. Je pochovaná na cintoríne v Montmartre (26. oddiel).

Dielo a kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Nedostatok vzdelania si Marceline kompenzovala súkromným štúdiom. Začala písať avantgardnú novú poéziu plnú spontánnosti a citov. Používala už dávnejšie nepoužívané jedenásťstopové rýmy. Komentovali ju a obdivovali Honoré de Balzac, Paul Verlaine, Charles Baudelaire a Sainte-Beuve. Jej avantgardnú novú poéziu Verlaine zaradil do skupiny prekliatych básnikov[2]. Ovplyvňovala tak ďalší vývoj poézie aj v 20. storočí.

Zoznam diel[upraviť | upraviť zdroj]

  • Chansonnier des grâces, 1817
  • Élégies et romances, 1819
  • Elégies et Poésies nouvelles, 1825
  • Album du jeune âge, 1829
  • Poésies, 1830
  • Les Pleurs, 1833
  • L'atelier d'un peintre, roman, 1833
  • Pauvres Fleurs, 1839
  • Bouquets et prières, 1843
  • Poésies posthumes, 1860
  • Œuvres poétiques de Marceline Desbordes-Valmore, édition complète établie et commentée par M. Bertrand, Presses Universitaires de Grenoble, 2 vol., 1973
  • Vingt-deux lettres - correspondance -, préface de Jean Le Mauve, éditeur : l'Arbre, 1986
  • Les petits flamands - roman -, présentation de Marc Bertrand, éditeur : Librairie Droz, collection « Textes Littéraires Français », 1991
  • Domenica - roman -, présentation de Marc Bertrand, éditeur : Librairie Droz, collection « Textes Littéraires Français », 1992
  • L'Atelier d'un peintre - roman -, texte établi par Georges Dottin, postface de Marc Bertrand, éditeur : Miroirs Éditions, 1992
  • Contes, présentation de Marc Bertrand, éditeur : Presses Universitaires de Lyon, 1996
  • Huit femmes - nouvelles -, présentation de Marc Bertrand, éditeur : Librairie Droz, collection « Textes Littéraires Français », 1999
  • Les veillées des Antilles - roman -, présentation d'Aimée Boutin, éditeur : l'Harmattan, collection « Autrement mêmes », 2006
  • Œuvre poétique intégrale de Marceline Desbordes-Valmore - réédition révisée et complétée avec des inédits -,avant-propos de Marc Bertrand,éditions:Jacques André, Éditeur/CEI,1 vol.,2007
  • Les Yeux pleins d'églises, avant-propos de Jean Ristat, préface de Claude Schopp, Editions La Bibliothèque, 2010

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Sainte-Beuve, Portraits contemporains, t. II, Paris, 1846, et Causeries du lundi, t. XIV, Paris, 1862, et Nouveaux Lundis, t. XII.
  • Lucien Descaves, La Vie douloureuse de Marceline Desbordes-Valmore, Paris. 1898. Réédité par les Éditions d'art et de littérature, 1910.
  • Stefan Zweig, Marceline Desbordes-Valmore, Paris, 1924.
  • Jacques Boulenger, Marceline Desbordes-Valmore, sa vie et son secret, Paris, 1927.
  • Manuel Garcia Sesma, Le Secret de Marceline Desbordes-Valmore Paris, 1945.
  • Madeleine Fargeaud, « Autour de Balzac et de Marceline Desbordes-Valmore » in Revue des sciences humaines, avril—juin 1956.
  • Éliane Jasenas, Marceline Desbordes-Valmore devant la critique, éditions Minard, 1962.
  • Jeanine Moulin, Marceline Des-bordes-Valmore, Seghers, coll. « Poètes d'aujourd'hui », 1955.
  • Georges-Emmanuel Clancier, Marceline Desbordes-Valmore ou le génie inconnu, Seghers, coll. « Panorama de la poésie française » 1983.
  • Robert Sabatier, « Marceline Desbordes-Valmore » in La poésie française du 19. siècle, t. I, Albin-Michel, 1977.
  • Francis Ambrière, Le siècle des Valmore, Marceline Desbordes-Valmore et les siens, t. 1 : 1786-1840, t. 2 : 1840-1892, Seuil, 1987.
  • Marc Bertrand, Une femme à l'écoute de son temps, réédition, Jacques André Éditeur, 2009

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Básnici pařížské bohémy 1830-1848,Odeon, 1984,jaroslav Fryčer, strana. 329
  2. Paul Verlaine: Prekliati básnici, vydav. Tatran (vydavateľstvo), rok 1971, slovenský preklad, doslov a vysvetlivky Vladimír Reisel, 1. vydanie,128 strán, náklad 7500 výtlačkov, str. 53-85

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]