Marcus Cornelius Fronto

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Marcus Cornelius Fronto (*100, Cirta v Numídii – po 170), bol rímsky gramatik, rečník a právnik.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Fronto s veľkou pravdepodobnosťou patril k rodine prisťahovalcov z Itálie, ktorí tvorili významnú menšinu v Cirte, hlavnom meste starovekej Numídie. Sám sa označoval ako Líbyjec pochádzajúci z rodu líbyjských kočovníkov[1].

Do Ríma prišiel za vlády cisára Hadriána a veľmi skoro si získal povesť vynikajúceho rečníka a právnika. Fronto dokázal nazhromaždiť veľký majetok, z ktorého nechal postaviť niekoľko pamätníkov a mimo iné zakúpil i preslávené Maecenatove záhrady. Cisár Antoninus Pius ho vybral za učiteľa svojich dvoch adoptívnych synov – Marca Aurelia a Lucia Vera. Roku 142 dosiahol na dva mesiace Cornelius Fronto konzulát, ale odmietol úrad prokonzula v provincií Asia z dôvodu chatrného zdravia. Posledné roky prežil veľký rečník v zatrpknutosti nad stratou všetkých detí s výnimkou jedinej dcéry.

Frontonovo rečnícke umenie bolo už za jeho života predmetom všeobecného obdivu, takže sa mu dokonca dostalo meno druhý Cicero. Jeho nasledovníci neskôr vytvorili školu nesúcu jeho meno (Frontoniani). Frontonov prístup k rečníctvu charakterizuje niekoľko jednoduchých zásad – vyhľadávať štýl, ktorý by pôsobil novo a originálne, ale pritom sa vyhýbať modernizmom. Prameňom tejto čistej slovnej zásoby sa preňho stávajú klasici predaugustovského obdobia, pričom neodmieta ani prienik cudzích výrazov do latinčiny (grécizmy) ani vplyvy ľudového jazyka. Fronto je teda popredným zástancom archaizujúcich tendencií, ktoré sa prejavujú v rečníctve v 2. storočí. Z tohto dôvodu do istej mieri odmietal Cicerona, napríklad jeho rozsiahle vetné periódy, aj keď vysoko hodnotil jeho epistulárny štýl.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Do roku 1815 boli s Frontonom spájané, a to mylne, iba dve dochované gramatické pojednania – De nominum verborumque differentiis (O rozdieloch medzi menami a slovesami) a Exempla elocutionum (Príklady výrokov, autorom je v skutočnosti Arusianus Messius). Práve roku 1815 objavil budúci kardinál Angelo Mai v Ambroziánskej knižnici v Miláne palimpsest, na ktorom sa dochovali zlomky Frontonovej korešpondencie s jeho cisárskymi zverencami aj ich odpovede. O štyri roku neskôr Mai objavil niekoľko ďalších listov textu vo Vatikáne. Palimpsesty pôvodne patrili ku knižnici kláštora sv. Kolumbána v Bobbiu a boli použité na opis zápisnice z Prvého chalkedónskeho koncilu.

Texty z Milána boli vydané už roku 1815 v Ríme. Vatikánske texty k nim boli pridané roku 1823 spolu so záverom Frontonovej reči Gratiarum actio pro Carthaginiensibus z iného rukopisu. Až roku 1956 Bernhard Bischoff objavil tretí rukopis obsahujúci zlomky Frontonovej korešpondencie s Verom (jej časti boli známe už z milánskeho palimpsestu). S dohadom, že by autorom tohto rukopisu, ktorý vyšiel už roku 1750, mohol byť Fronto, prišiel v tejto dobe vydavateľ Dom Tassin.

Zlomky z Frontonovho diela do istej miery filológov sklamali. Nezhodovali sa s predstavou o veľkom rečníkovi dosahujúcom kvalít Cicerona. Vo Frontonových listoch svojim dvom žiakom z cisárskeho dvora ako aj s ich otcom Antoninom Piom navyše možno badať určitý vývoj, ku ktorému v rétorike došlo. Zdá sa, že Fronto obmedzoval dosah rečníctva na púhu literatúru, nepoužíva ho ako prostriedok moralizácie, filozofie alebo štátnictva. Ide o dôsledok pozvoľného upadania rečníctva, ktorého najstarší význam – získať si poslucháča a presvedčiť ho o pravdivosti svojho názoru – sa vytratil s republikánskymi hodnotami. Počas cisárstva sa rečníctvo, čoby zdroj politickej opozície, muselo spokojiť s estetickou deklamáciou a sťahovalo sa z oblastí, v ktorých dosiaľ zohrávalo významnú rolu. U Frontona sa stáva rečníctvo umením, krasorečnením, ale nemá viac za úlohu poučiť, povzbudiť ani presvedčiť.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. A.Birley, The African Emperor, 1999, p43

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Conte, G.B. Dějiny římské literatury. Praha: KLP, 2003.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]