Marika Gombitová
| Marika Gombitová | |
|---|---|
 | |
| Základné informácie | |
| Rodné meno | Mária Gombitová |
| Narodenie | 12. september 1956 (67 rokov) Turany nad Ondavou, Česko-Slovensko |
| Bydlisko | Bratislava |
| Pôsobenie | speváčka, skladateľka |
| Žáner | Pop |
| Hrá na nástrojoch | klávesy, gitara, conga |
| Roky pôsob. | 1976 – súčasnosť |
| Vydavateľstvá | Opus |
| Súvisiace články |
Modus |
| Webstránka | marikagombitovaofficial.com |
Marika Gombitová (* 12. september 1956, Turany nad Ondavou) je Slovenska speváčka a skladateľka.[1]
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Začiatky[upraviť | upraviť zdroj]
Marika Gombitová sa narodila v Turanoch nad Ondavou pri Stropkove. Vyrastala v rodine, kde hudba vždy mala svoje čestné miesto. Má sestru a troch bratov, otec hral na husliach, v kostole na organe a krásne spieval. Študovala hru na klavíri v Ľudovej škole umenia v Stropkove, vyhrala aj okresnú súťaž gitaristov, ale najviac milovala spev a svoj veľký vzor Janis Joplin. Spievať začala so svojimi bratmi ako trinásťročná v amatérskej skupine Matador.[1]
Počas štúdia na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Košiciach (absolvovala v roku 1976) spievala v skupine Profily (1972 – 1974) a tiež v košických tanečných orchestroch Júliusa Olajoša a Juraja Szabadoša.
So skupinou Modus[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1976 prijala ponuku Jána Lehotského pripojiť sa k jeho skupine Modus a od 1. júla sa tak stala profesionálnou speváčkou.[2] Sprvu hrala na conga a mala na starosti zbory. Bola ale trpezlivá, vytrvalo na sebe pracovala a čoskoro sa stala hlavnou speváčkou skupiny. V kapele sa okrem dobrých muzikantov zišlo silné spevácke trio Marika Gombitová, Miro Žbirka, Janko Lehotský – mená, ktoré sa čoskoro stali značkou kvality a poznávacím znakom Modusu. Skupine sa navyše podarilo presadiť s výhradne pôvodným repertoárom, do roku 1980 nahrala dva radové albumy a jeden anglický. Kapela Modus absolvovala počas piatich sezón niekoľko stoviek koncertov doma aj v zahraničí (Nemecko, Poľsko, Maďarsko, Juhoslávia, Bulharsko, ZSSR, Vietnam a Laos). V tomto období nahrala aj Marika Gombitová svoje prvé dva radové albumy – Dievča do dažďa (1979) a Môj malý príbeh (1981). Od začiatku kariéry mala šťastie na dobré autorské zázemie. Spolupracovala s poprednými osobnosťami slovenskej hudobnej scény (Ján Lehotský, Pavol Hammel, Marián Varga, Ján Lauko) a zvlášť dlhoročným spojením s básnikom a textárom Kamilom Peterajom vytvorila štýl, prepájajúci rock a pop s šansónom a poéziou.
Samostatnou kapitolou sú úspechy na Bratislavskej lýre, v tom období najvýznamnejšom československom hudobnom festivale. So skupinou Modus sa tu predstavili prvýkrát v roku 1976 v nesúťažnej časti. Rok 1977 už priniesol kapele víťazstvo v podobe zlatej Bratislavskej lýry za pieseň „Úsmev“. V ďalšom ročníku (1978) súťažila Gombitová ako sólistka s piesňou „Študentská láska“ a vyspievala zlato v domácej i medzinárodnej súťaži. V roku 1979 prezentovala baladu „Vyznanie“ a získala striebro. V roku 1980 bola ocenená bronzovou Bratislavskou lýrou za duet s Jánom Lehotským „Tajomstvo hier“.
Talent Mariky Gombitovej veľmi skoro prekročil aj hranice vlasti – jednu z cien získala na Schlagerfestivale v Drážďanoch a vrcholom bolo víťazstvo na medzinárodnom piesňovom festivale Intervízie v poľskom Sopote 1980 (s piesňami „Vyznanie“ a „Chcem sa s tebou deliť“).
R. 1980: automobilová havária a návrat na hudobnú scénu[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1980 si zahrala hlavnú úlohu v dnes už kultovom TV muzikáli Neberte nám princeznú. Dňa. 30. novembra 1980 Marika Gombitová pri návrate z koncertu v Brne, následkom dopravnej nehody utrpela úraz chrbtice, následkom ktorého od siedmeho hrudného stavca nadol ochrnula. Napriek stavu po úraze vystúpila v nasledujúcom roku na Bratislavskej lýre, a v lete 1981 nahrala svoj tretí sólový štúdiový album, Slnečný kalendár.
Aj po nehode pokračovala v koncertovaní, jej dve koncertné turné, Mince na dne fontán a Adresa ja, adresa ty, trvali celkovo päť sezón. Vystupovala s nimi po celom Československu a štyrikrát vypredala pražskú Lucernu. S druhým turné získala hlavnú cenu v celoštátnej súťaži koncertných programov.
Po viac ako 150 sólových koncertoch v období 1983 – 1987 sa sústredila predovšetkým na televízne a charitatívne vystúpenia. Do konca roka 1980 natočila päť desiatok televíznych programov a po nehode ďalších 110.
Ku dvom sólovým albumom, ktoré Marika Gombitová vydala ešte pred úrazom, pridala ďalších sedem a tri z nich vyšli na anglických cover verziách. Podieľala sa aj na ďalších dvoch hudobných albumoch skupiny Modus.
Na dvojalbume Mince na dne fontán z roku 1983 si prvú polovicu skladieb zložila sama a druhú Ján Lehotský. Za tento album získala Zlatý erb vydavateľstva Opus za najlepšiu nahrávku roka.
V roku 1984 jej vyšiel piaty album No. 5, na ktorom je autorkou všetkých piesní. Aranžérsky sa na jeho výrobe podieľali Laco Lučenič a Peter Breiner.
Aj na ďalších albumoch si zložila väčšinu skladieb. Piesne zo šiesteho albumu Voľné miesto v srdci (1986) tvorili základ nového koncertného turné Adresa ja, adresa ty.
Na ďalší úspešný album Ateliér duše (1987), ktorý nahrala s Vašom Patejdlom, zaradila aj duet s Karlom Gottom „Neznámy pár“. Pod názvom Ateliér duše tiež vyšla prvá hudobná videokazeta na slovenskom trhu.
Hudobná kariéra po roku 1989[upraviť | upraviť zdroj]
Ako prvá slovenská speváčka sa Gombitová objavila v rakúskej hitparáde Die Grossen Zehn. Na pozvanie Stevieho Wondera si s ním dvakrát zaspievala počas jeho návštevy Bratislavy. V dňoch Nežnej revolúcie v spolupráci s Andrejom Šebanom nahrávala album Kam idú ľudia? (1990).
Deviaty radový album Zostaň spoločne s Vašom Patejdlom a Gabom Dušíkom nahrala Marika Gombitová v roku 1994 .
V roku 1996 Marika Gombitová získala od Zväzu autorov a interpretov cenu Grand Prix za celoživotný prínos populárnej hudbe.
Aktivity po roku 2000[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 2000 si Marika Gombitová zložila nielen hudbu, ale aj text k piesni „Prosba“. Nasledovali dve duetá s Miroslavom Žbirkom, „Nespáľme to krásne v nás“ (2001) a „Tajnosľubná“ (2005), a tiež pieseň z muzikálu Adam Šangala, „Tak som chcela všetkých milovať“ (2007).
V roku 2014 sa zapojila ako jediná žena medzi dvadsiatimi osobnosťami českej a slovenskej kultúry do charitatívnej akcie na podporu ľudí, bojujúcich s nepriazňou osudu. Od tohto roku sa opäť zúčastňuje aj na ďalších charitatívnych a televíznych projektoch. V roku 2015 Marika Gombitová naspievala titulnú pieseň „Ten príbeh za náš sen stál“ pre rozprávku Sedem zhavranelých bratov.
V septembri 2016 vystúpila ako hosť na turné Road to Abbey Road Mira Žbirku. V októbri 2016 sa konal v Bratislave jej narodeninový koncert nazvaný Marika Gombitová & priatelia a vyšla kniha Úlomky spomienok, ktorá prvou oficiálnou autobiografiou, na ktorej vzniku sa Marika osobne aj podieľala. V decembri v roku 2017 Marika Gombitová potešila svojich fanúšikov v Prahe vianočným koncertom nazvaným Sen Mariky Gombitovej.
Význam v slovenskej populárnej hudbe a ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]
Marika Gombitová naspievala celkom 237 piesní a je podpísaná ako autorka hudby 66 skladieb. Dodnes sa Marike Gombitovej predalo viac než milión hudobných nosičov. V exkluzívnej ankete 100 najlepších slovenských albumov je zo všetkých interpretov zastúpená najvyšším počtom titulov – deviatimi albumami. Marika Gombitová viackrát bodovala v anketách popularity – Zlatý slávik (3x striebro, 2x bronz), Slovenský slávik (2x zlato), Slávik (5x striebro, 2x bronz), OTO (zlato, 2x striebro, bronz, Sieň slávy).
Marika Gombitová sa stala sa hudobnou ikonou, získala mnohé ocenenia ako Speváčka storočia alebo Žena 21. storočia. Jej pieseň „Vyznanie“ zvíťazila v ankete Hit storočia a je asi najemotívnejšou skladbou v histórii slovenského popu. Marika Gombitová je živým príkladom, že pieseň sa nemusí len odspievať, ale dá sa aj prežiť. Je nazývaná „nekorunovanou kráľovnou slovenskej populárnej hudby“ a právom patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej kultúry.
V roku 2018 prevzala Marika Gombitová z rúk prezidenta Andreja Kisku Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti populárnej hudby. V tom istom roku sa stala aj prvou ženou, ktorá získala Veľkú cenu SOZA za celoživotné dielo. V roku 2019 Marika Gombitová získala Cenu Prešovského samosprávneho kraja.
Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]
- Sólová diskografia
- 1979 – Dievča do dažďa
- 1981 – Môj malý príbeh
- 1982 – Slnečný kalendár
- 1983 – Mince na dne fontán
- 1984 – Marika №5
- 1986 – Voľné miesto v srdci
- 1987 – Ateliér duše
- 1990 – Kam idú ľudia?
- 1994 – Zostaň
- Sólová diskografia (anglicky)
- EP
- So skupinou Modus
- 1979 – Modus
- 1980 – Modus (anglická verzia)
- 1980 – Balíček snov
- 1981 – 99 zápaliek
- 1983 – Záhradná kaviareň
- So skupinou Collegium musicum
- Muzikál
- 1978 – Smoliari – naspievala ústrednú postavu, ktorú hrala Alena Michalidesová
- 1981 – Neberte nám princeznú – hrala hlavnú postavu Katku
- Kompilácie
- 1985 – Moje najmilšie
- 1993 – Polnočné otázky (16 naj 1984 – 1993)
- 1998 – The Best of the Best
- 2005 – Gold
- 2007 – Vyznanie
- 2010 – Duetá
- 2021 – Zem menom láska
- Single
- 1977 – „Úsmev“/ „Deň ako z pohľadnice“
- 1977 – „Boľavé námestie“/ „Ty vieš, mama
- 1978 – „Študentská láska“ (orchester G. Broma)/ „Podnájom“
- 1978 – „Študentská láska“ (skupina Vivat)/ „Podnájom“
- 1979 – „Vyznanie“/ „Malý veľký vlak“
- 1980 – „Kufor a šál“/ „Nostalgia“
- 1980 – „Domy na zbúranie“/ „Vieš byť zlá“
- 1980 – „Svet stromov“/ „Tajomstvo hier“
- 1981 – „Klaun z domu č. 6“/ „V slepých uličkách“
- 1981 – „Cirkusový kôň“/ „Deň letí“
- 1981 – „Chcem sa s tebou deliť“/ „Výmeny“
- 1982 – „Srdcia dievčat“/ „Slnečný kalendár“
- 1983 – „Aký som“/ „Záhradná kaviareň“
- 1986 – „Nenápadná“/ „Mami, mami“
- 1990 – „Tváre pred zrkadlom“/ „Ave Maria“
- 1994 – „Paradiso“/ „Peklo milencov“ (promo)
- 2000 – „Prosba“ (promo)
- 2001 – „Nespáľme to krásne v nás“ (promo)
- 2005 – „Tajnosľubná“ (promo)
- 2007 – „Tak som chcela všetkých milovať“ (promo)
- 2015 – „Ten príbeh za náš sen stál“
Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]
- 1977 – zlatá Bratislavská lýra (s Modusom)
- 1978 – zlatá Bratislavská lýra (v domácej aj medzinárodnej súťaži)
- 1978 – Cena Štátneho výboru pre rozhlas pri Rade ministrov NDR
- 1979 – strieborná Bratislavská lýra
- 1979 – bronzový Zlatý slávik
- 1980 – bronzová Bratislavská lýra (s Jánom Lehotským)
- 1980 – strieborný Zlatý slavík
- 1980 – Zlatá hlavná cena na Medzinárodnom festivale Intervízie v Sopote, Poľsko
- 1981 – bronzový Zlatý slavík
- 1982 – strieborný Zlatý slavík
- 1983 – strieborný Zlatý slavík
- 1983 – Pamätná medaila Slovkoncertu
- 1984 – Zlatý erb Opusu za album Mince na dne fontán
- 1986 – hlavná cena Ministerstva kultúry a cena divákov za koncertný program
- 1989 – Zlatá medaila za celoživotný prínos k rozvoju kultúry na Slovensku
- 1995 – Zlatá nota
- 1996 – Veľká cena Zväzu autorov a interpretov '95 za celoživotný prínos populárnej hudbe
- 1997 – zlatý Slovenský Slávik
- 1998 – zlatý Slovenský Slávik
- 1998 – strieborný Slávik
- 1998 – čestné členstvo V-klubu '98
- 1999 – bronzový Slávik
- 2000 – Speváčka storočia
- 2000 – strieborný Slávik
- 2000 – OTO v kategórii Speváčka – 3. miesto
- 2001 – OTO v kategórii Speváčka – 1. miesto
- 2001 – strieborný Slávik
- 2002 – strieborný Slávik
- 2005 – strieborný Slávik
- 2005 – OTO v kategórii Speváčka – 2. miesto
- 2006 – bronzový Slávik
- 2007 – Hit storočia za pieseň Vyznanie
- 2007 – Čestné občianstvo obce Turany nad Ondavou
- 2008 – Žena 21. storočia
- 2010 – bronzový Český Slavík – Slavíci bez hranic
- 2013 – Cena festivalu Andyho Warhola za šírenie slovenskej kultúry v zahraničí
- 2014 – Čestné občianstvo mesta Stropkov
- 2015 – Anketa OTO 2014 – 2. miesto v kategórii Speváčka, uvedenie do Siene slávy
- 2015 – Anketa Slovenka roka – mimoriadne ocenenie za celoživotný prínos pre Slovensko
- 2017 – Cena za šírenie dobrého mena a propagáciu obce Turany nad Ondavou
- 2018 - Pribinov kríž I. triedy.[3] za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti populárnej hudby
- 2018 - Veľká cena SOZA za celoživotné dielo
- 2019 - Cena Prešovského samosprávneho kraja
- 2023 - Cena Muzikálového festivalu Jozefa Bednárika - Prvá československá muzikálová princezná
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Biografia [online]. marikagombitovaofficial.com, [cit. 2016-02-17]. Dostupné online. Archivované 2016-02-25 z originálu.
- ↑ KRÁL, Juraj. Marika Gombitová oslávi päťdesiatku. Pravda (Bratislava: Perex), 2006-09-11. Dostupné online [cit. 2016-02-17]. ISSN 1336-197X.
- ↑ KONÍK, Juraj; REHÁK, Oliver. Kiska vyznamenal Gombitovú, Kubišovú, Kronera, ľudí Novembra aj tých, čo museli zo Slovenska odísť. Denník N (Bratislava: N Press), 2018-01-01. Dostupné online [cit. 2018-01-01]. ISSN 1339-844X.