Masaker v Kremničke

Masaker v Kremničke predstavuje sériu masových popráv, ktoré od 5. novembra 1944 do 17. marca 1945 uskutočnila nacistická jednotka Einsatzkommando 14 v spolupráci so slovenskými Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy v Kremničke pri Banskej Bystrici. Po týchto vraždách bolo v masových hroboch nájdených celkovo 747 obetí, časť hrobov však doteraz nebola odkrytá.^[1] Vzhľadom na množstvo zavraždených je masaker v Kremničke najväčším doloženým vojnovým zločinom spáchaným na území Slovenska.

Priebeh[upraviť | upraviť zdroj]

Po potlačení Slovenského národného povstania nemeckou armádou a po dobytí Banskej Bystrice 27. októbra 1944 začali nacistické okupačné sily zhromažďovať vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici nielen mnohých zajatých povstaleckých vojakov a partizánov, ale aj civilistov obviňovaných z podpory povstania a rasovo prenasledovaných, pochádzajúcich predovšetkým z Banskej Bystrice a okolia. Na začiatku novembra bola už banskobystrická väznica nadmieru preplnená, keďže v nej bolo zhromaždených vyše 2500 väzňov a ich počet ďalej narastal. Hlavne kvôli tomu, ale aj v súvislosti s tzv. riešením židovskej otázky vydal veliteľ nemeckých bezpečnostných orgánov v Banskej Bystrici SS-Obersturmführer Kurt Deffner, spoločne so zástupcom vlády Slovenského štátu v Banskej Bystrici dr. Jánom Ďurčanským (brat Ferdinanda Ďurčanského) a poverencom Hlinkovej gardy pre pohronskú župu Vojtechom Košovským, rozkaz na ich postupnú likvidáciu. Výkonom tejto akcie bola poverená špeciálna nemecká jednotka Einsatzkommando 14 pod priamym Deffnerovým velením a 5. rota POHG pod velením Jozefa Nemsilu, ktorú tvorilo asi 150 Slovákov pochádzajúcich z rôznych častí Slovenska. Na prípravách vraždenia sa podieľali aj členovia nemeckej Sicherheitspolizei (SIPO), bezpečnostnej služby Sicherheitsdienst (SD) a gestapa. Za miesto popráv bola vybraná malá oblasť južne od obce Kremnička, kde sa nachádzali protitankové zákopy vykopané počas povstania pre obranu Banskej Bystrice.

K prvej masovej poprave tu došlo 5. novembra 1944, keď bola skoro ráno oblasť v okolí Kremničky nacistickými silami uzavretá a miestnym civilistom bol udelený zákaz vychádzania. Za prísnej tajnosti tu začali byť čiernymi autobusmi a nákladnými autami zvážané desiatky väzňov z banskobystrickej väznice. Obete boli najprv nacistami okradnuté o osobný majetok a potom po cca 10 členných skupinách privádzané k okraju protitankových zákopov, kde bola väčšina z nich zastrelená z bezprostrednej blízkosti ranou do tyla. Na vraždách sa priamo podieľali nielen Nemci z Einsatzkommanda 14, ale aj mnohí slovenskí príslušníci POHG, ktorí mali pôvodne len zaisťovať priestor v okolí popráv a ktorí dostávali po každej z týchto akcii na tú dobu nemalú peňažnú výplatu vo výške 300 až 500 korún a mohli si nechať aj osobný majetok zavraždených osôb. Celkovo bolo v tento deň zavraždených 108 ľudí, vrátane žien a detí. O cynickej snahe nacistov oficiálne utajiť tieto zločiny svedčí aj to, že v písomných záznamoch o väzňoch bola v deň ich popravy poznámka o ich prepustení z väznice.

K druhej masovej poprave v podobnej réžii tu došlo 20. novembra. K tretiemu, najväčšiemu masovému vraždeniu došlo 12. decembra, kedy bolo naraz zavraždených asi 300 ľudí. K ďalším veľkým popravám došlo ešte 19. decembra (93 obetí) a 5. januára 1945 (109 obetí). Hoci následne bolo kvôli preplneniu zákopov mŕtvymi telami miesto masových popráv banskobystrických väzňov presunuté hlavne do vápenky v Nemeckej (v súčasnosti Pamätník a pamätné miesto Slovenského národného povstania v Nemeckej), v Kremničke dochádzalo k menším popravám aj neskôr, konkrétne 20. januára, 19. februára, 5. a naposledy 17. marca, tesne pred oslobodením.

Obete a následky[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci sa nacisti snažili pred verejnosťou o dôsledné utajovanie vyhladzovacích akcii v Kremničke, nemohli ich utajiť pred miestnymi obyvateľmi a tak sa už krátko po oslobodení začalo s odkrývaním masových hrobov. Celkovo sa v šiestich masových hroboch našlo až 747 obetí, čo robí Kremničku miestom najväčších masových popráv spáchaným na Slovensku počas druhej svetovej vojny. Hoci vo vápenke v Nemeckej horné odhady počtu zavraždených prevyšujú 900, toto číslo nie je možné preukázateľne doložiť. Z obetí v Kremničke bolo až 211 žien a 58 detí vo veku do 14 rokov, pričom najmladšou obeťou bol len 6 týždňový chlapček. Po exhumácii sa zistilo, že väčšina z detských obetí nezomrela kvôli strelným poraneniam, ale kvôli uduseniu, nedá sa teda vylúčiť, že deti nacisti zadusili priamo, alebo sa udusili v hrobe pod telami ostatných obetí. Väčšina dospelých obetí umrela na následky strelných poranení hlavy, prípadne kvôli viacnásobným strelným zraneniam zasahujúcim životne dôležité orgány, mnohé z obetí tiež javili známky ťažkého mučenia.

Najväčšiu časť obetí v Kremničke tvorili obyvatelia židovského pôvodu, ktorých sa našlo v masových hroboch viac ako 450. Okrem nich tu boli zavraždené aj desiatky slovenských civilistov podozrievaných z účasti v SNP alebo v jeho napomáhaní, ako aj mnoho Rómov, povstaleckých vojakov, či partizánov, vrátane mnohých zahraničných, ako aj niekoľko zostrelených príslušníkov anglických i amerických leteckých síl. Medzi obeťami bolo aj niekoľko významných osobností verejného života, ako napr. literárna historička Alžbeta Göllnerová-Gwerková, či lekárka Alžbeta Ferencová, ktorá navyše bola počas popravy vo vysokom stupni tehotenstva. Smrť tu našla aj známa židovská protifašistická bojovníčka Chaviva Reiková.

Hoci snaha nacistov o utajenie zločinu v Kremničke bola neúspešná, krátko po vojne sa postarala aspoň o sťažovanie potrestania mnohých vinníkov masakru. Pre nedostatok dôkazov totiž bolo prerušené stíhanie mnohých členov POHG, prípadne sa ani nezačalo kvôli nemožnosti identifikovania páchateľov. Ak aj nejakí členovia POHG retribučnými súdmi odsúdení boli, tak v drvivej väčšine dostali len neveľké tresty odňatia slobody. Kvôli nedostatku informácií sa v tej dobe malo v prevažnej miere za to, že pri veľkých nacistických masakroch na Slovensku vraždili takmer výlučne Nemci. Až nové skutočnosti viedli v roku 1958 v Banskej Bystrici k začatiu veľkého procesu s viacerými členmi POHG. Počas procesu vyšli najavo mnohé detailné informácie o masakrách v Kremničke a Nemeckej a na jeho konci bolo v apríli 1958 v súvislosti s Kremničkou 11 obvinených členov 5. poľnej roty POHG odsúdených na vysoké tresty odňatia slobody v trvaní od 13 do 25 rokov. Jeden z obžalovaných, zástupca veliteľa J. Nemsilu Ľudovít Laco bol odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný 14. júla 1958. Samotný J. Nemsila utiekol ešte v roku 1950 do Kanady, kde zomrel nepotrestaný v roku 1997. Ešte pred koncom vojny do zahraničia utiekli aj hlavní slovenskí spoluorganizátori zločinu Vojtech Košovský a Ján Ďurčanský.

Pamätník[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci časť z identifikovaných obetí bola svojimi rodinami premiestnená a pochovaná inde, okolo 400 obetí, ktoré nebolo možné identifikovať, alebo sa nenašli žiadni ich živí príbuzní, ostalo pochovaných v Kremničke. Na mieste ich masového hrobu bol v roku 1949 postavený veľký Pamätník obetiam fašizmu (nazývaný aj Pamätník SNP). Jeho autorom bol významný slovenský architekt Dušan Jurkovič, ktorý ho ako svoje posledné dielo navrhol v roku 1947, no jeho odhalenia sa už nedožil. V roku 1963 bol pamätník vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Ku pamätníku bol v roku 1995 pripojený aj pamätník zavraždeným židovským obyvateľom, symbolický svietnik, zvaný Menora. Jeho autorom bol slovensko-izraelský architekt Juraj Arieh Fatran.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ Historická revue, Pavol Šteiner. Pamiatkam na nacistické perzekúcie pri Kremničke hrozí nedôstojný zánik. SME : Historická revue (Bratislava: Petit Press), 2023-12-17. Dostupné online [cit. 2024-01-15].