Mauritánska železnica

	Mauritánska železnica
	; Mapa trate s detailom Šúmského tunelu
Základné informácie
Prevádzkovateľ	Société Nationale Industrielle et Minière
Dĺžka	704 km
Parametre trate
Rozchod	1435 mm
Počet koľají	1
Napájacia sústava	neelektrifikovaná
Min. radius	1 000 m
Max. sklon	5 ‰
Priebeh trate

Mauritánska železnica je jedinou železničnou traťou v Mauritánii. Jedná sa o jednokoľajnú trať normálneho rozchodu s dĺžkou 704 km. Spája povrchové bane na železnú rudu v oblasti Zouérat s prístavom Nuadhibú. Je prevádzkovaná Société Nationale Industrielle et minière (Štátny priemyselný a banský podnik).

Výstavba[upraviť | upraviť zdroj]

Trať bola vybudovaná z iniciatívy francúzskej koloniálnej správy Francúzskej západnej Afriky, ktorú vyvolali objavy bohatých nálezísk železnej rudy v okolí horského masívu Kidjo Idždil. Prípravné práce na výstavbu, ktoré sa začali v r. 1940, prerušila druhá svetová vojna, boli obnovené v r. 1952. Stavbu financovala akciová spoločnosť Société Anonyme des Mines de Fer de Mauritanie (MIFERMA), ktorá prijala formálne rozhodnutie o začatí výstavby 21. marca 1960. Prvý kilometer bol slávnostne uvedený do prevádzky 5. marca 1961 a stavba bola dokončená 25. marca 1963. Slávnostné zahájenie prevádzky na celej trati sa uskutočnilo až 16. júna 1963 za účasti mauritánskeho prezidenta, hoci kolaudácia prebehla 21. apríla a prvý vlak prešiel po tratí už 1. júna.

V r. 1974 bola trať znárodnená ako súčasť majetku spoločnosti MIFERMA a jej správa prešla pod štátny podnik Société Nationale Industrielle et minière. V rokoch 1976 až 78 sa trať stala cieľom útokov a sabotáží ozbrojencov fronty Polisario.

V najbližších rokoch sa plánuje modernizácia trate, aby sa zvýšila jej využiteľnosť^[1] a tiež vybudovanie novej vlečky do povrchovej bane Guelb al-Aouj.

Tunel Šum[upraviť | upraviť zdroj]

Trasa bola projektovaná tak, aby viedla mauritánskym územím pozdĺž hranice so Západnou Saharou. Trať vedie od Atlantického oceánu východným smerom až k zlomu hranice v blízkosti mesta Šum a tam sa stáča na sever. V tomto zlome bola trasa pôvodne projektovaná v úpätí horského útesu, ktorý však leží už na území Západnej Sahary, vtedy spravovanej Španielskom. Francúzi a Španieli nenašli dohodu, ktorá by umožnila exteritoriálne vedenie železnice, preto musel byť vybudovaný útesom tunel, ktorý leží na mauritánskej strane hranice. Tunel, ktorý vedie v značnom spáde žulovým masívom, je 1893 m dlhý a bol nazvaný pamätníkom európskej hlúposti v Afrike.

Keď v r. 1976 južná časť Západnej Sahary pripadla na krátku dobu Mauritánii, bol v r. 1978 vybudovaný obchvat tunela v dĺžke 5 km, ktorý vedie relatívne rovinatou púšťou. Od toho roku nie je tunel v prevádzke.

Popis[upraviť | upraviť zdroj]

Na trati sú 2 stanice (mimo vlečiek k baniam a prístavu) a 7 zastávok, ktoré sú vo vzdialenostiach približne 60 km. Trať nemá automatické zabezpečenie, riadenie prevádzky je zaisťované vysielačkami. Najmenší polomer oblúka je 1000 m, najväčší pozdĺžny sklon je 5‰. Priemerná rýchlosť vlakov je 38 km/h.^[2] Ročne sa po trati prepraví asi 14 miliónov ton nákladu a jej ročný výkon je 16,6 miliardy tonokilometrov.

Prevádzka[upraviť | upraviť zdroj]

Vlaky[upraviť | upraviť zdroj]

Na trati je prevádzkovaná predovšetkým nákladná doprava železnej rudy. Nákladné vlaky, ktoré patria k najdlhším na svete, sú dlhé až 2,5 km a skladajú sa z 200 až 210 vozňov s nákladom 84 ton na každom z nich, pri nápravovom zaťažení brutto 26 t. Nákladné vlaky, doplnené služobnými vagónmi sú prevádzkované denne (3 v každom smere) a sú ťahané 3 až 4 dieselelektrickými lokomotívami General Motors EMD SD40 s výkonom po 2430 kW.

Niektoré vlaky sú kvôli preprave automobilov prevádzkované ako zmiešané a sú doplnené sprievodnými osobnými vozňami (I. a II. triedy). Raz až dvakrát ročne sú zo Šumu do Zouaretu vypravované tzv. púštne vlaky; ide o osobné vlaky pre turistov, ktoré sú ťahané staršími dieselovými rušňami CC Alsthom.

Údržba[upraviť | upraviť zdroj]

Prevádzka na tejto extrémnej trati vyžaduje značnú údržbu, ktorá je zabezpečovaná špeciálnymi pracovnými čatami. Ich základne sú od seba vzdialené cca 150 km a ich hlavnou úlohou je odstraňovanie naviateho piesku, čo sa robí predovšetkým ručne lopatami. Okrem toho je správa trate vybavená špeciálnym vlakom, ktorý trať pravidelne prechádza a zametá piesok z koľají, a ďalej automatickou podbíjačkou.