Michail Ivanovič Glinka
| Michail Ivanovič Glinka | |
| ruský národný skladateľ, člen skupiny Mocná hŕstka | |
 | |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 1. jún 1804 Smolensk, Rusko |
| Úmrtie | 15. február 1857 (52 rokov) Berlín, Nemecko |
| Národnosť |  |
| Hudobný smer | romantizmus |
| Skupina | Mocná hŕstka |
| Odkazy | |
 Michail Ivanovič Glinkamultimediálny obsah na commons | |
Michail Ivanovič Glinka (rus. Михаил Иванович Глинка; * 1. jún 1804, Smolensk, Rusko – † 15. február, 1857, Berlín, Nemecko) bol ruský skladateľ vážnej hudby. Jeden z prvých, ktorý sa stal známy aj vo vlastnej krajine. Je často považovaný za otca ruskej klasickej hudby. Jeho kompozície ovplyvnili mnohých ďalších skladateľov.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Pochádzal zo šľachtickej rodiny poľského pôvodu. Študoval na petrohradskom ústave, kde sa zaujímal o hudbu. Pre svoj zdravotný stav často odchádzal do Talianska. Približne v roku 1830 - 1834 sa zoznámil s Vincenzom Bellinim, Gaetanom Donizettim, Felixom Mendelssohnom - Bartholdym. Po niekoľkomesačných štúdiách u berlínskeho učiteľa Siegfrieda Wilhelma Dehna sa vrátil do Ruska. Chcel sa predovšetkým stať skladateľom opier, preto po návrate do vlasti začal komponovať svoju prvú operu Ivan Susanin (Život za cára). Jeho názory boli usmernené reformnými snahami Christopha Willibalda Glucka, hudobnými drámami Wolfganga Amadea Mozarta a Nemecko - romantickým smerom Carla Maria von Webera. V hudbe bol vzdelaným autodidaktom. Ovládal francúzštinu, taliančinu, španielčinu a nemčinu . K jeho priateľom patril Vladimír Vasilievič Stasov, Alexander Nikolajevič Serov. Cenil si Ludwiga van Beethovena, Johanna Sebastiana Bacha, Georga Friedricha Händla a Hectora Berlioza. V rokoch 1837 - 1839 bol Glinka kapelníkom cárskej speváckej kapely. V roku 1844 navštívil Paríž a v rokoch 1846 - 1847 žil v Španielsku aby tu študoval španielsku ľudovú pieseň. Na sklonku svojho života býval striedavo v Novospasku, Smolensku, Varšave, Petrohrade a v Paríži. Smrť jeho príbuzných (matky a sestry), jeho zlá psychická prispôsobivosť a zdravotný stav mali za následok, že sa Glinka skladateľsky odmlčal. Sám píše:Mnohí ma obviňujú z lenivosti. Nech sa tí páni postavia načas na moje miesto a potom sa presvedčia, že v stálom nervovom rozrušení a s tým prísnym názorom na umenie, akým som sa stále riadil, nejde to písať. Vo februári 1857 náhle zomrel v Berlíne. Zásluhou jeho sestry Ľudmily bol z Berlína prevezený a pochovaný v Petrohrade.
Bol veľkým zjavom, tvorcom ruskej národnej hudby a národnej opery. V opere sa priklonil k talianskemu štýlu bel canto a z nemeckej hudby prevzal pevný kompozičný systém. položil základ pre ruský symfonizmus. Vo svojej tvorbe bol ovplyvnený najprv talianskou hudbou neskôr ruskou ľudovou piesňou najmä jej intonáciou, rytmom, variačným spôsobom práce, charakterom vedenia hlasov a folklórom.
Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]
- Operná tvorba
Glinka zväčša písal hrdinské a rozprávkové opery v ktorých zohľadňoval taliansku operu. Všetky ruské rozprávkové opery majú pôvod V Ruslanovi a Ľudmile, historické v Ivanovi Susaninovi.
- Ivan Susanin
Je prvou hrdinskou národnou operou, pôvodne nazvanou Život za Cára. Písal ju podľa vzoru talianskej opery. Vznikla na podnet Žukovského, na nemecké libreto Rosena. v hlavnej postave Ivana vytvoril typ ruského človeka ako výrazný protiklad k ruskej feudálnej šľachte z cárskeho dvora. Odohráva sa tu príbeh Susanina, ktorý za vlasť obetuje svoj život. Hudobná reč opery čerpá z intonácie a folklórnych prvkov ruskej ľudovej hudby. Skladateľ kladie dôraz na veľké ľudové zborové scény. Týmto dielom položil základ pre vznik ruskej národnej hudby. Premiéra tohto diela našla však pochopenie len u demokraticky zmýšľajucej inteligencie a zaraďuje sa medzi prvé hudobno-dramatické diela, ktoré sa uvádzali aj v západoeurópskych krajinách.
- Ruslan a Ľudmila
Ako predloha pre jeho zrod poslúžil rovnomerný epos Puškina, ktorým vytvoril nový typ ruskej národnej opery s rozprávkovým námetom z obdobia Kyjevskej Rusi. K pravdivého obrazu vtedajšej doby skladateľ siahol po symbolike (Ruslan - životná sila, odvaha, Ľudmila - sloboda, Farlaf a Ratmir - konzervatívne vrstvy spoločnosti). Pre hudobnú reč sú príznačné staré cirkevné tóniny, celotónové stupnice, durové, molové, zväčšené akordy, chromatický kontrapunkt, harmonická chromatika, polyfónia, zvukomaľba a farebná inštrumentácia. Melodické vplyvy starých ruských bylín chrakterizujú ľudové nápevy, spájané s novými harmonickými a rytmickými nápadmi, s vyspelou kompozičnou technikou. Jej premiéra sa stretla s nepochopením (cár námet neprijal, pred koncom predstavenia odišiel).
- Ouvertúry
Základ pre ruský symfonizmus skladateľ položil v orchestrálnej fantázii Kamarinskaja (r. 1848). Z nej vychádzajú aj Alexander Porfirievič Borodin, Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov a ďalší skladatelia 19. storočia. Použil pôvodný ľudový melodický materiál svadobnej piesne. Z ostatných symfonických diel je významná ouvertúra Knieža Cholomskij (r.1840) s troma intermezzami a troma piesňami z tragédie Kukoľnikova. Využil ruské prvky, farebnú inštrumentáciu, ktorej pôvod je u Berlioza i Mayerbera. Počas pobytu v Paríži začal písať symfóniu Taras Buľba, ktorú nedokončil. Po neúspechu opery Ruslan a Ľudmila odcestoval do Španielska. Inšpirovaný zážitkami napísal prvú španielsku ouvertúru Jota Aragonese. V tejto tvorbe pokračoval cestou domov a vo Varšave skomponoval ďalšiu Noc v Madride, ktorú neskôr prepracoval a premenoval na Druhú španielsku ouvertúru. v obidvoch vytvoril obraz španielskeho národa - smelého, vášnivého, hrdého a vykreslil jeho slnečnú, farebnú a romantickú krajinu.
- Komorné a ostatné diela
Patria k nim Sexteto pre sláčikové nástroje a klavír es dur, kvarteto F dur, Trio pathetique pre klarinet, fagot a klavír, klavírne a chrámové skladby.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Michail Ivanovič Glinka