Michail Nikolajevič Tuchačevskij

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Michail Nikolajevič Tuchačevskij
Michail Nikolajevič Tuchačevskij
sovietsky vojvodca

Narodenie 16. február 1893
Smolensk - (Smolenská oblasť), Rusko
Úmrtie 12. jún 1937 (44 rokov)
Moskva, Sovietsky zväz

Michail Nikolajevič Tuchačevskij (Rusky: Михаи́л Никола́евич Тухаче́вский, poľsky: Michał Tuchaczewski) (* 16. február 1893 – † 12. jún 1937) bol ruský a neskôr sovietsky armádny dôstojník a veliteľ. Bol pokrokový teoretik, autor reforiem a architekt Červenej armády na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia. Je považovaný za jedného z najschopnejších veliteľov Červenej armády v predvojnovom období. Svojimi schopnosťami ďaleko predbehol svojich neskorších nástupcov riadiacich vývoj a reformy Červenej armády, maršala Vorošilova a Kulika. Stal sa jednou z najznámejších obetí Stalinovej Veľkej čistky v 30. rokoch.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a raná kariéra v armáde[upraviť | upraviť zdroj]

Tuchačevskij sa narodil v Smolensku na západ od Moskvy v rodine aristokratov poľského pôvodu. V roku 1914 dokončil štúdium na vysokej škole a pripojil sa k strážnemu regimentu. V priebehu prvej svetovej vojny získal niekoľko vyznamenaní za odvahu v boji. V februári 1915 sa dostal do nemeckého zajatia. Štyrikrát pri tom utiekol z tábora, potom ho ako nepolepšiteľného zavreli do ingolstadtskej pevnosti, kde sa mimo iného stretol s Charlesom de Gaullom. Jeho piaty útek bol úspešný, do Ruska sa vrátil cez Švajčiarsko, Francúzsko, Veľkú Britániu a Švédsko v roku 1917. Po boľševickej revolúcii sa pripojil k boľševikom. Stal sa dôstojníkom Červenej armády a vďaka svojim vojenským schopnostiam rýchlo postupoval na stupnici vojenských hodností.

Počas ruskej občianskej vojny bol zodpovedný za obranu Moskvy. Koncom júna 1918 sa stal veliteľom 1. armády, ktorá viedla boje aj s československými légiami a s Ľudovou armádou v Povolží, kde sa pod útokmi nepriateľa prakticky rozpadala. Tuchačevskij obnovil disciplínu (aj za cenu takých opatrení, ako popravy nižších dôstojníkov). V septembri roku 1918 sa mu podarilo dobyť Simbirsk, rodné mesto V.I. Lenina, čím sa stal „hviezdou“. Boľševická propaganda to využila a bol označený za vynikajúceho vojvodcu. Svoje víťazstvá dosahoval však veľmi bezohľadnými metódami, za veľkého počtu mŕtvych, a útočil, len keď si bol istý víťazstvom[chýba zdroj]. L. D. Trockij mu zveril do rúk velenie 5. armády. Viedol kampaň, ktorej cieľom bolo dobytie Sibíri z rúk admirála A. V. Kolčaka, potom sa podieľal na bojoch proti generálovi A. I. Denikinovi na Kryme.

Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Tuchačevskij velil Červenej armáde počas rusko-poľskej vojny v rokoch 1919-1921. Prebil sa až k Varšave, kde však boli jeho vojská pri bitke o Varšavu zničené poľskými jednotkami vedenými maršalom Piłsudským. Počas tejto vojny sa prvýkrát dostal do sporu so Stalinom. Najskôr čelili rozporom o jednotky, pretože Stalin velil útoku na Ľvov a svoje úlohy zvládal iba s ťažkosťami. Odoberal preto na základe svojej politickej funkcie jednotky Tuchačevského skupine útočiacej na Varšavu. Po bitke sa navzájom obviňovali zo zavinenia neúspechu vo vojne, prehra v bitke o Varšavu sa ukázala byť rozhodujúcou. Tuchačevskij bol kritizovaný za to, že nemal dostatočnú kontrolu nad svojimi jednotkami a že pripustil obkľúčenie a zničenie svojho zoskupenia. Sám potom namietal, že si nemohol z politických dôvodov vybrať vhodných veliteľov svojich divízií a poukazoval na to, že Stalin svojvoľne a bez jeho vedomia odobral jeho ľavému krídlu Buďonného jazdeckú armádu a kriticky ho oslabil (prielom na tejto časti bojiska potom rozhodol bitku). Tu vzniklo nepriateľstvo medzi Stalinom a Tuchačevským, ktoré zrejme nikdy neskončilo. Po porážke pri Varšave sa Tuchačevskij ešte pokúšal zvrátiť situáciu, jeho narýchlo novovytvorená armáda však bola rozdrvená v bitke na rieke Nemen a bolševické Rusko bolo prinútené požiadať najprv o prímerie a neskôr i o mier, za ktorý muselo splniť poľské podmienky.

Po občianskej vojne Tuchačevského jednotky s veľkou krutosťou potlačili niektoré roľnícke rebélie v zemi a hlavne rozdrvili povstanie námorníkov v Kronštadte roku 1921 .

V rokoch 1925-1928 bol Tuchačevskij hlavou výboru Červenej armády a pôsobil ako zástupca komisára pre obranu. Snažil sa reorganizovať Červenú armádu na dobre fungujúce, profesionálne vojsko a napísal niekoľko teoretických kníh o modernom vedení vojny. Za najhodnotnejšie a dodnes podnetné sa považujú najmä knihy o teórii tankovej vojny. Ale po celú túto dobu, i v nasledujúcich rokoch musel prekonávať odpor starej školy a amatérov: najmä Vorošilova, Buďonného a Kulika.

V roku 1931 mu bola zverená hlavná úloha pri reformách sovietskej armády a vojenstva. Snažil sa presadiť svoje moderné poňatie vojenskej stratégie a spôsobu nasadenia tankov a letectva. V roku 1935 sa Tuchačevskij dostal na vrchol, bol povýšený na maršala ZSSR. V januári 1936 postupne navštívil Britániu, Francúzsko a Nemecko. Údajne sa na týchto cestách spojil s mimoruskými odbojovými organizáciami a začal kuť plány proti samotnému Stalinovi a jeho režimu (tak bolo aspoň odôvodňované jeho zatknutie). 22. mája 1937 bol uväznený a obvinený zo spolupráce s trockistami a špionáže v prospech nacistického Nemecka. Po tajnom vyšetrovaní bol spoločne s ďalšími 8 veliteľmi popravený dňa 12. júna 1937. Jeho likvidácia bola začiatkom krvavej kampane počas ktorej sa Stalin „zbavil“ veľkej časti svojho dôstojníckeho zboru.

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

  • Cárska armáda:
    • Rad svätého apoštolom rovného kniežaťa Vladimíra 4. stupňa s mečmi a mašľou
    • Rad svätej Anny 2. stupňa s mečmi
    • Rad svätého Stanislava 2. stupňa s mečmi
    • Rad svätej Anny 3. stupňa s mečmi a mašľou
    • Rad svätého Stanislava 3. stupňa s mečmi a mašľou
    • Rad svätej Anny 4. stupňa

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]