Michal Miloslav Hodža

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Michal Miloslav Hodža
slovenský národný buditeľ, evanjelický kňaz, básnik a jazykovedec
Michal Miloslav Hodža
Narodenie22. september 1811
Rakša, Rakúske cisárstvo
Úmrtie26. marec 1870 (58 rokov)
Český Tešín, Rakúsko-Uhorsko
Zamestnanieevanjelický farár, básnik, jazykovedec
Aktívne roky1833 – 1870
ManželkaKornélia Kellnerová
DetiCyril, Marína Miloslava, Božena, Ľudmila, Oľga
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Michal Miloslav Hodža
Pamätná tabuľa v Liptovskom Mikuláši

Michal Miloslav Hodža (* 22. september 1811, Rakša, okr. Turčianske Teplice – † 26. marec 1870, Český Tešín, Rakúsko-Uhorsko) bol slovenský národný buditeľ, evanjelický kňaz, básnik, jazykovedec, zakladajúci člen Matice slovenskej, reprezentant slovenského národného hnutia v 40. rokoch 19. storočia (člen „trojice“ Štúr – Hurban – Hodža); brat Ondreja Hodžu, strýko Jána Miloslava Hodžu a slovenského politika, štátnika a publicistu Milana Hodžu a praprastarý otec prírodovedca a zakladateľa slovenskej lichenológie Ivana Pišúta[1].

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Predrevolučné roky[upraviť | upraviť zdroj]

Michal Hodža vo farárskom talári na obraze Petra Bohúňa.

Pochádzal z roľnícko-mlynárskej slobodníckej rodiny (otec Ján, matka Mária, rodená Hrianková). Študoval v Rakši, Mošovciach, na gymnáziu v Banskej Bystrici (kde ho ovplyvnila téza profesora literatúry G. Kocha o slovenčine ako pramatke slovanských jazykov) a Rožňave, potom v rokoch 1829 – 1832 pokračoval štúdiom teológie na evanjelickom kolégiu v Prešove a v rokoch 1832 – 1834 študoval teológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave. Počas štúdia v Bratislave začal pracovať v Spoločnosti reči a literatúry československej, pričom v rokoch 1833 – 1834 bol taktiež zástupcom predsedu spoločnosti (podpredseda). V rokoch 1834 – 1836 pôsobil ako vychovávateľ v Rakši a Podrečanoch. V rokoch 1834 – 1837 pokračoval v štúdiu teológie vo Viedni, kde bol v roku 1837 ordinovaný na evanjelického kňaza a až do roku 1866 pôsobil ako evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši. Koncom 30. rokov navrhol vydávať poučné a náučné časopisy (Krasomil, Vedomil tatranský, Slovenské noviny, Slovenská včela). Bol spolutvorca Prosbopisu liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. V roku 1840 bol dekanom liptovského seniorátu a vyslancom na dištriktuálne konventy, o rok neskôr člen redakcie evanjelického Spěvníka. V roku 1842 sa definitívne usadil na fare v Liptovskom Mikuláši. V tom istom roku bol členom posolstva slovenských evanjelických vzdelancov k rakúskemu cisárovi. V lete roku 1843 sa stretol so Štúrom a Hurbanom v Hlbokom, kde spolurozhodoval o podobe spisovnej slovenčiny, a taktiež o vydávaní slovenských novín. Na ďalšej schôdzi, zvolanej tentokrát do Liptovského Mikuláša v dňoch 26. augusta – 28. augusta 1844, založili kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín a Hodža sa stal jeho prvým predsedom.

Revolučné roky[upraviť | upraviť zdroj]

Počas revolúcie v rokoch 1848 – 1849 mal veľkú zásluhu na uskutočnení schôdze národovcov 10. mája – 12. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši, ktorá v prítomnosti Štúra a Hurbana schválila 14 bodov Žiadosti slovenského národa, ktorá obsahovala návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v rámci Uhorska. Po vyhlásení stanného práva, ktoré bolo priamou reakciou na žiadosť, sa ako predná osobnosť národného odboja rozhodol odísť do Prahy, aby sa vyhol policajnému stíhaniu. Tu sa aktívne zúčastnil na rokovaniach Slovanského zjazdu a zapojil sa do letných príprav na ozbrojené slovenské povstanie. Stal sa členom prvej Slovenskej národnej rady, taktiež bol i aktívnym účastníkom slovenských dobrovoľníckych výprav v rokoch 1848 – 1849 po boku cisárskych vojsk, hoci nesúhlasil so Štúrom a Hurbanom, aby sa veci riešili otvoreným vojenským konfliktom.

Porevolučné roky[upraviť | upraviť zdroj]

Po porážke maďarského povstania sa vrátil do Liptovského Mikuláša a v rokoch 1849 – 1850 bol stoličným notárom Liptovskej župy. Nesúhlasil s podporou maďarských kruhov, čo vyústilo do jeho rozhodnutia vzdať sa úradu a pokračovať novými akciami v národnobuditeľskom programe tak v cirkvi, ako i v spoločnosti a kultúre. To mu však prinieslo len nové konflikty a dokonca i fyzické násilie proti nemu. V rokoch 1863 – 1867 bol zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej. V roku 1866 sa stal vikárom patentálnej evanjelickej cirkvi v Martine, no nakoľko sa podieľal na tzv. patentálnych bojoch, t. j. zápase o tzv. patent (cisárske nariadenie o usporiadaní cirkevných pomerov), bol suspendovaný a nútený opustiť faru. Od roku 1867 žil na penzii v exile v Tešíne, kde sa venoval iba literárnej činnosti. Začiatkom roka 1870 ochorel a krátko nato i zomrel. Pochovaný bol v Tešíne, no v roku 1922 boli jeho pozostatky z Tešína prevezené do Liptovského Mikuláša.

Rodinný život[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1842 sa oženil s Kornéliou Kellnerovou (1820 – 1906), pochádzajúcou z Liptovského Mikuláša z rodiny lekárnika Jána Juraja Kellnera. Spolu mali 5 detí – syn Cyril (bol právnikom) a štyri dcéry: Marína Miloslava, Božena, Ľudmila a Oľga.[2] Božena (1847 – 1936) sa v roku 1868 v Trnave vydala za právnika a národného buditeľa Vendelína Kutlíka. Kornélia Hodža-Kellnerová je pochovaná na bratislavskom Cintoríne pri Kozej bráne.

Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Spočiatku patril k obhajcom biblickej češtiny ako spisovného jazyka, ale od druhej polovice 30. rokov ju už vo svetskej literatúre nepoužíval. Potom obhajoval nový spisovný jazyk. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny a na založení spolku Tatrín. Jeho názory na pravopis sa líšili od Štúrových radikálnych reforiem (Hodža chcel zachovať ä, y, dvojhlásky, rozlíšenie l a ľ na konci základného tvaru minulého času, písanie d, t, n, l pred e, i bez mäkčeňa), no napriek tomu sa plne postavil za nový spisovný jazyk, ktorý bránil pred stúpencami biblickej češtiny. V roku 1852 boli Hodžove pripomienky akceptované a Martin Hattala ich zahrnul do Krátkej mluvnice slovenskej.

Hodža venoval tri diela slovenskému jazyku (Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, spis na obranu slovenčiny; Epigenes slovenicus (Potomok slovenský) a Větín o slovenčině).[3]

Hodžove argumenty pre prijatie spisovnej slovenčiny boli viac romanticko-mesianistické a kodifikovanie slovenčiny vnímal ako obnovu praslovančiny, matky všetkých slovanských jazykov, uvádza Slovenský biografický slovník.[4]

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Svoje prvé diela začal prednášať na schôdzkach Spoločnosti reči a literatúry československej ešte počas stredoškolských štúdií. Dôležitým dielom sa pre neho stala prednáška o československej reči, ktorá vyšla v almanachu Plody v roku 1836. Zúčastnil sa tiež prípravných prác na vydaní Zpěvníka, do ktorého prispel 43 pôvodnými piesňami.

Napísal epickú báseň Matora, filozoficko-básnickú esej Slavomiersky a skladbu Vieroslavín. Začiatkom štyridsiatych rokov bol členom redakcie nového evanjelického Spevníka, do ktorého sám prispel 43 pôvodnými piesňami.[3]

Filozoficko-teologické postoje[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Rudolfa Dupkalu možno zaradiť Hodžu do romanticko-mesianistického prúdu filozofovania, v ktorom dominovali vplyvy kresťanskej teológie, črty schellingovsko-baaderovskej teozofie, iniciatívy poľskej a ruskej romantickej filozofie a myšlienkové postupy Amerlingovej diasofie.[5] Veda, resp. vedenie (vrátane filozofického vedenia) má podľa Hodžu, pripomína Dupkala, zmysel len v prepojení na svedomie a vieru. Len rozumom nemožno odhaliť ani podstatu človeka, ani podstatu sveta. Podľa Hodžu je podstata človeka i sveta prístupná iba viere lebo pravda sa nachádza až za hranicami rozumu – v náboženskej skúsenosti. Hodžu možno zaraďovať medzi mesianistov (jeho mesianizmus sa metodologicky opiera o teistickú modifikáciu Herderovej vízie budúcnosti Slovanov, čo je vplyv Kollára a Šafárika, a kresťanskú koncepciu dejín spásy) aj preto, že veril v predstavu, že Slovania majú znovu nájsť a vrátiť Krista do duchovného života Európy, odkiaľ ho vypudila jeho slovami "osveťanská veda Svetoducha". Podľa Hodžu majú Slovania vytvoriť nové sústavy umenia a vied na princípe Kristovej lásky a pravdy. Ako ďalej uvádza Dupkala, Hodža je mesianisticky presvedčený, že Slovanom prináleží v historickom vývine ľudstva osobitné miesto a poslanie.[3]

Hrob M. M. Hodžu na vrbickom cintoríne v Liptovskom Mikuláši

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1836 – Meč krivdy, epická báseň
  • 1838 – Úvod Sl. B. Kazatele do Cirkwe ewangelické Wrbicko-Swato-Mikulášské a Průwod téže Cjrkwe...
  • 1845 – Šenk pálenčený (Andraščík)
  • 1845 – Něpi Pálenku, to ge „nezabi“. Kázeň, ktorú mau dňa 9. brezna 1845, w Nědělu smrtnú wo Wrbicko-swato-Mikulášskom Chráme Kň. M.M. Hodža..., kázeň
  • 1847 – Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, spis na obranu slovenčiny
  • 1848 – Epigenes slovenicus (Potomok slovenský) (Orol tatránski)
  • 1848 – Hlas k národu slovenskému, proklamácia
  • 1848 – Větín o slovenčině
  • 1848 – Der Slowak (Slovák), spis určený neslovanskej verejnosti, ktorú informuje o požiadavkách slovenského národa a slovenskom národnom hnutí
  • 1856 – Matora, lyricko-epická báseň v 30 kapitolách (zverejnených bolo len časť)
  • 1859 – Šlabikár
  • 1860 – Prvá Čítanka pre slovenské evanjelické a. v. školy
  • 1862 – Slavomiersky, pokus o filozoficko-básnickú esej (zverejnená až v roku 1907 (Slovenské pohľady) )
  • 1862 – Dohowor o tom, čo sä robi w Cirkwi ewanjelickej augspurgského wyznania, wedený w Cirkwi ewanj. a.w. Wrbicko-Swäto-Mikulášskej, brožúra
  • 1862 – Dohovor druhy o tom, čo sa robí v Cirkvi Evanjelickej augšpurského vyznania...
  • 1863 – Protestant proti protestantským unistům v církvi evanjelické a.v. v Uhřích. Sv. 1
  • 1866 – Unterthänigsten Promemoria über die Kirchlichen Angelengenhaiten in Ungarn bei den Slowaken der ev. lut. Confesions
  • 1911 /1912 – Vieroslavín, cyklická báseň v piatich častiach (vyšlo len 100 slôh):
    • Mojslav
    • Rodoslav
    • Vlastislav
    • Miroslav
    • Vekoslav
  • Elegie u hrobu Napoleona
  • Polonofil
  • Noc křivdy
  • Slavění jara
  • Leander

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

  • písomná pozostalosť v LAMS,
  • pomenovanie námestí a ulíc v slov. mestách a obciach
  • podobizne od P. Bohúňa (1862), J.B. Klemensa (1846)
  • pamätné tabule v Liptovskom Mikuláši

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Lackovičová A., Bérešová A.. Personalia: RNDr. Ivan Pišút, DrSc. (*13. 3. 1935 – †14. 12. 2017) – náš učiteľ, priateľ a neúnavný terénny výskumník. Bryonora, 2018, s. 57-61. Dostupné online. (Slovak)
  2. ↑ HODŽA, Michal Miloslav. In: Biografický lexikón Slovenska III G – H. Martin : Slovenská národná knižnica, 2007. 739 s. ISBN 978-80-89023-96-7. S. 484.
  3. ↑ a b c ŽGRADA, Radoslav; DUPKALA, Rudolf; PERNÝ, Lukáš. Michal Miloslav Hodža [online]. 2023-03-27, [cit. 2023-03-28]. Dostupné online.
  4. ↑ Slovenský biografický slovník. Martin : Matica slovenská, 1989.
  5. ↑ Vplyv Schellinga a Baadera sa prejavil najmä v Hodžových spisoch: Myslímír starý a nový, Láska, viera a nádej a Náboženský stav Európy od Krista.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Michal_Miloslav_Hodža&oldid=7769492“