Mit brennender Sorge

Mit brennender Sorge (slovensky S úzkostlivou starosťou) je nemecky písaná encyklika, ktorú vydal pápež Pius XI. 14. marca 1937 ako reakciu na nacizmus a jeho vládu v Nemecku. Ide o jednu z prvých encyklík, ktoré dosiahli svetového ohlasu a prekročili hranice katolíckeho sveta, a jeden z mála oficiálnych dokumentov Svätej stolice, ktorý bol v origináli vyhotovený v nemčine (namiesto bežnej latinčiny).

Vznik a obsah[upraviť | upraviť zdroj]

Pius XI., v tej dobe ťažko chorý, encykliku sám nepísal, iba prekontroloval a snáď veľmi mierne upravil text, ktorý na jeho pokyn pripravili kardináli Faulhaber a Pacelli, pričom prvý vytvoril koncept textu a druhý previedol len niekoľko menších zostrujúcich zmien.^[1] Encyklika sa zaoberala situáciou Cirkvi v Nemecku, popisovala jej ťažkú situáciu a masové porušovanie konkordátu zo strany Tretej ríše, aj keď nacizmus priamo nemenovala, ostro odsudzovala jeho filozofické základy, spočívajúce v rasizme a vypätom nacionalizme. Súbežne s touto encyklikou bola vydaná encyklika Divini redemptoris, ktorá odsúdila komunizmus.

Reakcie[upraviť | upraviť zdroj]

Pretože hrozilo nebezpečenstvo, že nacisti znemožnia jej distribúciu a čítanie, nebola encyklika vopred ohlásená a po tajnom vytlačení a distribúcii bola na Kvetnú nedeľu (21. marca) 1937 čítaná v nemeckých kostoloch. Orgány nacistického Nemecka ju označili za útok proti nim a tvrdo zaútočili na Cirkev. Vrchol slovných reakcií prišiel v Goebbelsovom prejave z 28. mája, v ktorom nemecký minister propagandy vyslovil na adresu Svätej stolice „posledné varovanie“ a označil ju za nepriateľskú mocnosť. Hitlerova vláda sa síce rozhodla, že pre likvidáciu Cirkvi nie je teraz tá správna doba, ale neváhala prikročiť k perzekúciám jednotlivcov podieľajúcich sa na distribúcii encykliky a radikálne obmedzila možnosti nemeckej Cirkvi informovať svojich veriacich a komunikovať so Svätou stolicou.

Encyklika bola celkovo vnímaná ako jasné odsúdenie nacizmu a ako takej sa jej textu dostalo masového rozšírenia a určitej podpory vo svete. Na druhej strane forma tejto podpory bola v drvivej väčšine iba slovná. Pius XI. i nemeckí katolíci boli týmto výsledkom veľmi sklamaní, pretože očakávali, že sa veci Cirkvi dostane vo svete oveľa väčšej a hmatateľnejšej podpory. Fakticky tak boli potvrdené názory tých, ktorí neverili, že otvorená kritika nacizmu zo strany pápeža môže niečo zmeniť.

Encyklika nepochybne viedla k vyostreniu prenasledovania Cirkvi v Nemecku a k perzekúciám jednotlivých osôb z radov radových veriacich, ktorým bola preukázaná účasť na jej rozšírení. Na druhej strane jej vydanie znamenalo, že žiadny uvedomelý katolík už nemohol ďalej považovať podporu nacizmu za zlučiteľnú s jeho vierou.

Citáty[upraviť | upraviť zdroj]

„Tí, ktorí povyšujú rasu, národ či niektorých z jeho konkrétnych foriem, predstaviteľa štátnej moci alebo iné základné prvky ľudskej spoločnosti na normu, ktorá prevyšuje všetko, vrátane náboženských hodnôt, prevracajú a falšujú poriadok vecí stvorených podľa Božej vôle.“ ^[2]

„Len povrchné duše môžu upadnúť do bludu, kedy hovoria o národnom Bohu a národnom náboženstve, len povrchné duše sa môžu pustiť do bláznivého pokusu uväzniť Boha, Stvoriteľa všetkého sveta, do hraníc jedného národa, telesnej obmedzenosti jednej jedinej rasy.“ ^[3]