Mobilný telefón

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Niekoľko starších mobilných telefónov
Dotykový telefón - smartfón Samsung Galaxy S III

Mobilný telefón alebo hovorovo mobil je menší prenosný telefón (presnejšie menšie prenosné zariadenie určené na hlasovú a často aj textovú či obrazovú elektronickú komunikáciu) komunikujúci s telefónnou sieťou rádiovým spojením, a preto použiteľný na ľubovoľnej lokalite pokrytej danou mobilnou sieťou.

Mobilný telefón je vlastne malý počítač obsahujúci základnú dosku, procesor (CPU), hlavnú pamäť, operačnú pamäť, klávesnicu, displej a vysielač/prijímač GSM, GPRS, HSCSD, Bluetooth, novšie modely už aj Wi-Fi a pod.

Telefóny disponujú rôznorodým spektrom funkcií. Okrem telefonovania je možné sa cez ne pripojiť na internet, prezerať internetové stránky, posielať a prijímať textové a multimediálne správy, organizovať si čas a udalosti. S postupujúcou modernizáciou a miniaturizáciou získavajú veľké množstvo multimediálnych funkcií, fotografovať či zaznamenávať videosekvencie, tak isto je možné ich spojiť s inými zariadeniami cez infračervený port, bluetooth alebo dátový kábel, tieto možnosti pripojiteľnosti sú však odlišné u každého typu mobilného telefónu. Ovládanie a fungovanie mobilných telefónov je taktiež odlišné v závislosti od typu a výrobcu.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Rádio telefón (0G)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1908 bol vydaný americký patent 887357 na bezdrôtový telefón pre Nathana B. Stubblefielda z Kentucky. Jednotlivé časti pre základne mobilné telefónne stanice boli vynájdené v roku 1947 v Bellových laboratóriách AT&T a ďalej sa rozvíjali až do roku 1960.

Rádio telefón má dlhú a pestrú históriu siahajúcu až do vynálezu Reginalda Fessendena - demonštrácia rádiového telefonovania, a to prostredníctvom druhej svetovej vojny, kde bolo využívané vojenské spojenie rádiovým telefónom.

Patent na prvý bezdrôtový telefón, ako ho poznáme dnes, bol vydaný 10. júna 1969 číslo 3449750 pre Georgea Sweigerta z Ohia. V roku 1945 predstavil mobilný telefón nultej generácie (0G). Základňová stanica pokrýva rozsiahlu oblasť a každý telefón využíval jeden kanál počas svojho využitia.

V roku 1956 bol prvý na svete vo Švédsku s čiastočne automatizovaným systémom autotelefón Mobile System (MTA). Pomocou autotelefónu mohli byť prichádzajúce hovory do/z verejnej telefónnej siete. Telefónne číslo je vytáčané pomocou rotačného vytáčania. Volanie z vozidla bolo zavedené, ale vyžadovalo to operátora. Ten, kto chcel volať mobilným telefónom, musel vedieť k akej základnej stanici mobilný telefón patril. Systém vyvinul Sture Lauren a ostatnými pracovníkmi siete Televerket. Ericsson poskytoval rozvádzače Svenska Radioaktiebolaget (SRA) a Marconi poskytoval telefóny a zariadenia základňovej stanice. Telefóny sa skladali z elektrónok a relé a mali váhu 40 kg.

Modernejšia verzia s názvom Mobile System B (MTB) začala používať v roku 1962 tranzistory s cieľom zvýšiť telefónne kapacity a zvýšiť prevádzkovú spoľahlivosť.

Pojmy ako frekvencia opätovného použitia a rôzne iné pojmy, ktoré tvoria základ modernej technológie mobilného telefónu, boli popísané v roku 1970.

Martin Cooper z firmy Motorola je považovaný za vynálezcu prvého praktického mobilného telefónu pre použitie v aute. Do Cooperovho patentu je zahrnutý aj jeho šéf John F. Mitchell - vedúci prenosných komunikačných produktov, ktorý dbal, aby Motorola úspešne rozvíjala bezdrôtové komunikačné výrobky, ktoré by boli dostatočne malé, aby sa dali použiť mimo domova, kancelárie či auta a podieľal sa aj na dizajne mobilného telefónu.

Analógový mobilný telefón (1G)[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé komerčné celomestské mobilné siete sa vytvárali v Japonsku v roku 1979. Plne automatické mobilné siete boli prvýkrát zavedené v prvej polovici roku 1980 (Siete prvej generácie). Nordic Mobile Telephone (NMT) systém bol prvý mobilný systém, pretože umožnil medzinárodný hovor. V roku 1981 bol prevádzkovaný v Dánsku, Fínsku, Nórsku a Švédsku. Systém NMT umožnil telefonovať vo všetkých týchto krajinách. Švédsky elektroinžinier Osten Mäkitalo začal pracovať na tejto vízii v roku 1966 a je považovaný za vynálezcu NMT systému a mobilného telefónu. Prvé NMT zariadenia boli založené na Ericsson AXE.

Digitálne mobilné komunikácie (2G)[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé moderné techniky na digitálnej sieti 2G (druhá generácia) začala rozvíjať Radiolinja (teraz je súčasťou Elisa Group) v roku 1991 vo Fínsku v štandarde GSM, ktorý tiež označil zavedenie konkurencie v oblasti mobilných telekomunikácií. Radiolinja konkurenčne napadala úradujúci Telecom Fínsko (teraz je súčasťou spoločnosti TeliaSonera), ktorý bol v 1G NMT sieti.

  • Prvá dátová služba sa objavila na mobilných telefónoch pomocou SMS textových správ vo Fínsku v roku 1993.
  • Prvé skúšobné platby pomocou mobilného telefónu za Coca Colu z automatu boli vo Fínsku v roku 1998.
  • Prvé komerčné mobilné platby za parkovanie boli vyskúšané vo Švédsku, ale prvá komerčne spustená v Nórsku v roku 1999.
  • Prvý komerčný platobný systém rovnaký ako v banke sa začal na Filipínach v roku 1999. Mobilní operátori boli Globe a Smart.
  • Prvý mobilný telefón s vyzváňacím tónom sa začal predávať v roku 1998 vo Fínsku.
  • Prvé internetové služby na mobilných telefónoch boli zavedené v Japonsku v roku 1999.

Širokopásmové mobilné komunikácie (3G)[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé komerčné spustenie siete 3G (tretej generácie) bolo opäť v Japonsku v roku 2001. Až do roku 1990, po zavedení Motorola MicroTAC, väčšina mobilných telefónov bola príliš veľká. Tieto telefóny majú byť kompaktné. Kvôli ich veľkosti boli väčšinou inštalované do vozidiel ako auto telefóny. S miniaturizáciou digitálnych komponentov a rozvoj batérií, mobilné telefóny sú menšie a ľahšie.

Využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Mobilné telefóny sa používajú na rôzne účely, napr. na udržanie kontaktu s rodinnými príslušníkmi, na podnikanie, na prístup k telefónu v prípade núdze atď. Niektorí ľudia vlastnia viac mobilných telefónov. Napríklad používajú ich na podnikanie a na svoje súkromné veci. Existujú ľudia, ktorí sú schopní využiť mobilný telefón na tajnú komunikáciu s deťmi, a to bez vedomia rodičov alebo učiteľov, čo vyvolalo obavy či má vlastniť dieťa mobilný telefón alebo nie.

Organizácie, ktoré pomáhajú obetiam domáceho násilia, poskytujú tajný mobilný telefón. Sú to často staré telefóny, ktoré sú renovované a prispejú k splneniu mimoriadnych potrieb. Obeť potom môže mať po ruke telefón bez toho aby o tom vedel zneuživateľ.

Motorola pomocou štúdie zistila, že jeden z desiatich účastníkov, ktorý vlastní dva mobilné telefóny, ten druhý telefón má v tajnosti pred ostatnými členmi rodiny. Tieto telefóny sa využívajú najmä na mimomanželské záležitostí alebo na tajné obchody.

Telefóny[upraviť | upraviť zdroj]

Existuje niekoľko kategórií mobilných telefónov, telefóny od základných funkcií až po telefóny, na ktorých sa dá počúvať hudba, fotografovať, či nahrávať zvuky, video, surfovať na webe atď. V súčasnosti (rok 2005 a neskôr) sú bežné tzv. smartfóny (z ang. smartphone - chytrý telefón), prvý smartfón bola Nokia 9000 z roku 1996. V tej dobe patrila medzi základné mobilné telefóny. Miniaturizácia a vyšší výpočtový výkon mikročipov umožňuje pridávať viac funkcií do telefónu, ktoré sú dnes štandardom. Niekoľko telefónov bolo zavedených na riešenie daného segmentu trhu, ako RIM BlackBerry so zameraním na podnikanie / emailové potreby firemných zákazníkov, SonyEricsson Walkman série musicphones a Cybershot radu cameraphones, Nokia N-séria multimediálnych telefónov a Apple iPhone.

Funkcie[upraviť | upraviť zdroj]

Mobilné telefóny majú najčastejšie takéto funkcie: posielanie textových správ, MMS správ, uskutočnenie hovoru, vrátane zoznamu hovorov, zabudovaný fotoaparát s možnosťou nahrávania videa (>1,0 Mpx) s automatickým zaostrovaním a nezriedka aj LED bleskom, GPS navigácie, čítačka pamäťových kariet (SD), USB port, infračervený port (na ústupe), Bluetooth a Wi-Fi pripojenie, internet slúži aj ako bezdrôtový modem pre PC, prehrávanie hudby (MP3) a videa (MP4), rádio, alarmy, poznámky, osobný organizátor a osobný digitálny asistent, možnosť sledovať streamované video alebo stiahnuť video pre neskoršie prezeranie, video hovory, zvonenia, hry, e-mail a čoskoro bude tiež slúžiť ako konzola na on-line hry a na ďalšie vysoké kvalitné hry. Novšie telefóny sú spravidla s dotykovým veľkoplošným (viac ako 4 palce) displejom.

Aplikácie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Najčastejšie používané aplikácie na mobilných telefónoch sú SMS textové správy. V roku 2007 bol celosvetový priemer 2,6 odoslaných SMS správ za deň na osobu (zdroj Informa 2007).
  • Prvá SMS správa bola odoslaná z počítača do mobilného telefónu v roku 1992 vo Veľkej Británii, pričom prvá SMS z telefónu na telefón bola poslaná vo Fínsku v roku 1993.
  • Iné najpoužívanejšie aplikácie sú napríklad sťahovanie hudby, fotografií, hier, hazardných hier, zábava pre dospelých a reklama (zdroj: Informa 2007).
  • Prvý stiahnutý vyzváňací tón bol vo Fínsku v roku 1998, kedy Radiolinja (teraz Elisa) predstavila vyzváňacie tóny na stiahnutie.
  • V roku 1999 japonský mobilný operátor NTT DoCoMo predstavil svoje mobilné internetové služby i-mode, čo je dnes najväčšia svetová mobilná internetová služba, ktorá má približne rovnaké ročné príjmy ako Google.
  • Prvé spravodajstvo v telefóne prostredníctvom SMS bolo zavedené vo Fínsku v roku 2000.
  • V Indii platenie za domácnosť prostredníctvom mobilom získavajú ľudia 5% zľavu.
  • V Estónsku sú mobilné telefóny najrozšírenejším spôsobom platenia za parkovanie.

Napájanie[upraviť | upraviť zdroj]

Mobilné telefóny získavajú energiu z batérie, ktoré možno dobíjať z USB portu, z prenosných batérií, zo siete alebo cigaretového zapaľovača v automobile pomocou adaptéra.

Dňa 17. februára 2009 GSM Association oznámila, že sa dohodli na používaní štandardnej nabíjačky pre mobilné telefóny[1]. Štandardný konektor má prijať 17 výrobcov v Open Mobile Terminal platformy Nokia, Motorola a Samsung micro-USB konektor. Nové nabíjačky budú oveľa účinnejšie než existujúce nabíjačky. Znamená to, že výrobcovia už nebudú musieť dodávať nabíjačku s každým novým telefónom.

Postupne sa vyvíjajú mobilné telefóny a príslušenstvo, umožňujúce solárne dobíjanie.

SIM karta[upraviť | upraviť zdroj]

GSM mobilné telefóny si vyžadujú malý mikročip, nazývaný Subscriber Identity Module alebo SIM kartu. Približne veľkosti malej poštovej známky je SIM karta zvyčajne umiestnená pod batériu v zadnej časti. Každá SIM karta je aktivovaná použitím unikátneho číselného označenia. Tie mobilné telefóny, ktoré nepoužívajú SIM kartu, majú údaje naprogramované v ich pamäti. Tieto dáta sú prístupné prostredníctvom špeciálneho číselného kódu. Môžeme pridávať informácie ako napríklad nové číslo svojho telefónu, nových poskytovateľov služieb, nové čísla tiesňových liniek, meniť ich overovanie.

Trh[upraviť | upraviť zdroj]

Najväčším svetovým mobilným operátorom je China Mobile s viac ako 522 miliónov mobilných telefónov[2], druhým je s počtom a so sídlom v Spojenom kráľovstve Vodafone[3]. Existuje viac ako 600 mobilných operátorov na celom svete. Viac ako 50 mobilných operátorov majú viac ako 10 miliónov predplatiteľov a viac ako 150 mobilných operátorov majú aspoň jeden milión predplatiteľov (rok 2008 - zdroj bezdrôtová inteligencia).

Nokia bola dlhodobo najväčším svetovým výrobcom mobilných telefónov (cca do roku 2005). Od tohto obdobia, najmä po nástupe iPhone od Apple sa situácia výrazne zmenila, Nokia stratila svoju vedúcu pozíciu, na ktorej v súčasnosti (2014) dominuje najmä Samsung spolu s Apple.

Ochrana osobných údajov[upraviť | upraviť zdroj]

Mobilné telefóny predstavujú riziko aj z pohľadu ochrany súkromia. Vzhľadom na to, že mobilný telefón je stále pripojený v sieti, komunikuje s prenosovou sústavou poskytovateľa (vysielačmi) a často obsahuje aj snímač GPS polohy, je ľahko možné „v priamom prenose“ sledovať zemepisnú polohu a pohyb telefónu – a teda aj majiteľa. Toto využívajú spravodajské služby (napr.) vo Veľkej Británii a USA, ktoré disponujú technológiou vzdialene aktivovať mikrofón v mobilných telefónoch, aby mohli odpočúvať rozhovory aj bez vedomia užívateľa.

Zdravotné riziká[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže mobilné telefóny vyžarujú elektromagnetické žiarenie, nastali obavy z rizika rakoviny, ktorá môže nastať pri dlhšom používaní mobilného telefónu. Vedecké a lekárske výskumy sa zhodli, že zdravotné účinky sú veľmi nepravdepodobné, pretože mobilné telefóny sa stali široko dostupné iba relatívne nedávno, zatiaľ čo nádory sa môžu vyvíjať desiatky rokov. Z tohto dôvodu niektoré zdravotnícke orgány odporúčajú, aby ľudia minimalizovali používanie mobilného telefónu v blízkosti hlavy, najmä pri deťoch.

Obmedzenie použitia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bolo dokázané, že byť nepozorný pri riadení motorového vozidla čo sa týka telefonovania za volantom, zvyšuje riziko nehody. Veľa krajín vyhlásilo, že používanie mobilného telefónu počas jazdy je nezákonné a takéto konanie sa tvrdo postihuje.
  • Niektoré školy obmedzili používanie mobilných telefónov. Urobili to v dôsledku podvádzania na skúškach, obťažovania ostatných ľudí, ohrozenia bezpečnosti školy a pod. Mobilné telefóny sú zakázané v školských zariadeniach, šatniach, na toaletách, na verejných kúpaliskách, v nemocniciach a pod.
  • Mnohé inštitúcie obmedzujú používanie mobilných telefónov či už verejnosťou, alebo zamestnancami.

V súčasnosti predávané mobilné telefóny neslúžia len na telefonovanie, sú vybavené doplnkami ako sú napr. digitálny fotoaparát, prehrávač hudby, rádio alebo čítačka pamäťových kariet, ktoré rozširujú pamäť telefónu a do telefónu je možné vďaka nej uložiť veľké súbory, ako napr. videá, fotografie vo veľkom rozlíšení alebo hudbu vo formátoch MP3, MP4 alebo ACC+.

Operačné systémy mobilných telefónov (softvér)[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Mobile Industry Unites to Drive Universal Charging Solution for Mobile Phones [online]. GSM Association, 17.2.2009. Dostupné online. (po anglicky)
  2. Profil spoločnosti [online]. China Mobile Limited., 2010. Dostupné online. (po anglicky)
  3. Vodafone, tlačová správa [online]. Vodafone, marec 2010. Dostupné online. (po anglicky)

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mobile phone na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]