Mstislav Vladimirovič

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Mstislav Vladimirovič, prezývaný tiež Mstislav Chrabrý (* pravdepodobne 983 – † 1036), knieža Tmutrakanského kniežatstva (990/1010 - 1036) a Černigovského knežatstva (1024 - 1036), syn Vladimíra I. Veľkého a jeho manželky Adely.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pravdepodobne sa narodil v roku 983 o niečo neskôr ako Sviatoslav Vladimirovič a Jaroslav I. Múdry. Mstislav Vladimirovič umrel počas poľovačky v roku 1036.

Tmutrakanské knieža (990/1010 - 1036)[upraviť | upraviť zdroj]

Za vlády v Tmutrakanskom kniežatstve (990/1010 - 1036) sa mu podarilo podmaniť si Chazarov, ktorí obývali pobrežie Azovského mora. V roku 1022 napadol kmeň Alanov, pretože v tom istom roku Byzantská ríša vtrhla na územie Gruzínska[1]. Kasogovia boli pohraničným obyvateľstvo abcházsko-adygejského pôvodu, ktoré obývalo územie Kumsko-manyčskej zníženiny - zasahovalo teda do územia Alanov, čo prekážalo ich kniežaťu Rededovi a knieža rozpútalo vojnu.

Priebeh Mstislavovej víťaznej vojny opisuje vo svojej kronike letopisec Nikon a je zaznamenaná aj v neskoršom vydaní Slova o pluku Igorovom. Na počesť víťazsktva vo vojne knieža postavilo kamenný chrám, ktorého základy sa našli pri archeologických vykopávkach v meste Tmutrakan.

V roku 1024 Mstislav začal bojovať proti svojmu bratovi Jaroslavovi I.. O rok skôr (1023), keď sa kyjevský panovník snažil zmierniť mäťež v Rostovsko-suzdaľskom kniežatstve, Mstislav sa dostal až ku Kyjevu, mesto si však nedokázal podmaniť. Namiesto chúťok na tieto oblasti preto obsadil územie a podmanil si obyvateľstvo okolo Černigova. Lenčo sa konflikty v Rostovsko-suzdaľskom kniežatstve u Jaroslavovi I. podarilo uhasiť, pobral sa do Novgorodu pozbierať armádu proti svojmu bratovi Mstislavovi, ktorému v bitke v roku 1024, bohužiaľ, podľahol a bol nútený utekad spať do Novgorodu. Mstislav sa však prejavil ako gentleman a poslal k Jaroslavovi I. poslov, aby mu oznámili, že sa pokojne môže vrátiť do Kyjeva a vládnuť tam ako najvyšší panovník Kyjevskej Rusi po pravú stranu rieky Dneper. Ten mu však neveril a do Kyjeva miesto seba poslal svojich námestníkov, ktorí v ňom vládli dovtedy, kým sa bratia nestretli pred bránami Kyjeva, kde obaja podpísali mierovú zmluvu. Jaroslav I. získal Kyjev a pravú stranu Dnepra a jeho brat Mstislav Vladimirovič vládol na strane opačnej Černigovu a Perejaslavu.

Černigovské knieža (1024 - 1036)[upraviť | upraviť zdroj]

Počas panovania kniežaťa v Černigovskom kniežatstve si panovník robil zálusk na územie Jasov okolo ústia rieky Kura, kam v roku 1029 vtrhol spoločne s kmeňom Alanov. V roku 1031 sa jeho vojská objavili pri Kaspickom mori, napadli mesto Baku a vylodili sa v oblasti Arran, v ktorom práve umrel miestny panovník Feld. Novým panovníkom oblasti sa stal jeho syn Musa, avšak druhý syn za výdatnej podpory širvanšacha dúfal v nádejný zisk čerstvo obsadeného trónu. Mstislav však so svojím vojskom začal podporovať Musu a jeho brata poslal do mesta Bajlakany. V tejto situácii malo Mstislavovo vojsko voľnú cestu cez Arménsko do Byzantskej ríše. Mstislav sa na základe podpory Musu v boji proti jeho bratovi o trón spoločne s jeho spojencom - alanským kniežaťom - nádejal na zisk územia v ústí rieky Kura, no situácia sa v roku 1032 značne zmenila. Musa sa oženil s dcérou širvanšacha a stal sa tak Mstislavovým spojencom. Emir Derbenta Mansur sa k tomuto zväzu pridal tiež. Ten však bol v nepriateľskom vťahu voči cárovi Sarirovi Bucht-Šize, ktorému dal jeho dcéru za ženu. Vojsko Sarircov, ktoré tradične podporovalo tmutrakansko-alanský zväz sa teraz ocitlo v nepriateľskom obkľúčení a bolo postupne napádané derbentčanmi a Lezgíncami. Tých sa v roku 1033 spojené ruské-alanské vojská pokúšali poraziť, no neboli úspešní.

Deti[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Ľubeckého letopisu bola jeho ženou Anastázia, s ktorou mal dve deti:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Alani boli spojencami Gruzínska, možno preto predpokladať, že Mstislav bol na strane Byzantskej ríše.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • ПСРЛ, т. 1. Лаврентиевская летопись. Изд.2. Лондон, 1926. 543стб.
  • ПСРЛ, т. 2. Ипатьевская летопись. Фототип. изд. 1908 г. Москва, 1962. XVI 938 стб. 87 с. IVc.
  • Бартольд В.В. Арабские известия о руссах // Соч., Т .2. Ч. 1. Москва, — 1963. С.840—856
  • Войтович Л. Генеалогія династій Рюриковичів і Гедиміновичів. Киев, 1992. — 199 с.
  • Грушевський М.С. Історія України-Руси. Т. 2. Киев, 1992. 633 с.
  • Лопатинский Л .Г. Мстислав Тмутараканский и Редедя по сказаниям черкесов // Известия Бакинского гос. ун-та. -1-2. — 1921. С. 197-203
  • Пархоменко В.О. Князь Чорний //Збірник на пошану акад. Д.І.Багалія. Киев, — 1927. С.39-51
  • Богуславский В.В. Славянская энциклопедия. Киевская Русь - Московия: в 2 т. - Москва: Олма-Пресс, 2001.
  • Леонтій Войтович КНЯЗІВСЬКІ ДИНАСТІЇ СХІДНОЇ ЄВРОПИ (кінець IX — початок XVI ст.): склад, суспільна і політична роль, III.3.4 (ua)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]