Muž bez vlastností

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Muž bez vlastností (nem. Der Mann ohne Eigenschaften) je trojdielny román rakúskeho spisovateľa Roberta Musila.

História diela[upraviť | upraviť zdroj]

Robert Musil písal Muža bez vlastností viac ako dvadsať rokov. Začal v roku 1921 a pokračoval až do svojej smrti v roku 1942. Prvé dva zväzky boli vydané v roku 1930, tretí, nedokončený posmrtne v roku 1943.

Román niesol v priebehu tvorivých prác prác rôzne názvy, napr. Katakomby, Achilles (ako sa mal pôvodne volať hlavný hrdina) alebo Špión.

Dej románu a jeho postavy (okrem výnimiek, napr. epizodický výstup cisára Františka Jozefa I.) sú vymyslené. Veľa románových postáv však mala svoj reálny predobraz v Musilovom živote. Jeho priateľka Elsa (Berta) von Czuberová, s ktorou sa poznal pri svojich štúdiách v Brne v rokoch 1889 až 1901 ho inšpirovala k postave Agáty, sestry hlavného hrdinu. Priatelia Donath a Alica Charlemontoví boli predobrazom románovej dvojice Waltera a Klarisy a viedenská milovníčka kultúry, ktorá otvorila vlastný literárny salón, Eugenie Schwarzwaldová bola Diotimou Musilovho života. Samotný hlavný hrdina Ulrich sa potom zhoduje radom rysov s autorom, dielo teda nesie značné autobiografické prvky. Ulrychove názory sa do veľkej miery kryjú s názormi a postojmi samotného Musila. Takisto väčšina reálií je autentická.

Musil pôvodne nechcel vydať román, kým nebude celkom dokončený, ale na naliehanie svojho nakladateľa publikoval prvé dva diely. Neskôr tento krok ľutoval, pretože mu to znemožnilo spätne do nich zasahovať a v prípade potreby ich aj celkom prepísať. Dodnes prebiehajú špekulácie o tom, ako dlhý Muž bez vlastností vlastne mal byť. Zdá sa však že prvé dva diely tvoria zhruba polovicu zamýšľanej kompozície (jej ústredným momentom snáď malo byť stretnutie Ulricha s Agátou). Hoci už v doterajšom rozsahu je román oveľa dlhší ako napr. Tolstého Vojna a mier a porovnať s ním možno, čo do zámeru, snáď iba rovnako nedokončenú ságu Marcela Prousta Hľadanie strateného času.

Román zostal po Musilovej smrti nedokončený.

Svojim obrazom zanikajúcej habsburskej monarchie sa vo svojej tvorbe zaoberali o. i. aj Hermann Broch, Karl Kraus či Stefan Zweig.

Pre román sú charakteristické najmä irónia a sarkazmus, ktorými autor v žiadnom prípade nešetrí a zachytáva nimi dobu odchádzajúceho rakúsko-uhorského cisárstva. Miešajú sa v nej pohŕdanie s obdivom a nostalgiou. Vo svojom štýle zabúda vykresľovanie objektov, sústreďuje sa na myšlienkové pochody svojich postáv a ich vzájomné vzťahy, s ktorými vystihuje dobu odchádzajúceho rakúsko-uhorského cisárstva.

Pre prebujnenosťou deja a bohatú ornamentálnosť, a v neposlednom rade dĺžku, sa dielo označuje ako posledný prejav rakúskeho baroka. Kniha vyžaduje náročného čitateľa.

Kakánia[upraviť | upraviť zdroj]

Odohráva sa vo fiktívnej krajine „Kakánií“ (čo je ironický rakúsky názov pre Rakúsko-Uhorsko, názov je odvodený z nemeckej skratky K-K, „kaiserlich und königlich“ či „kaiserlich – königlich“), ktorú Musil charakterizuje v známej kapilole kritizujúcej pomery v habsburskej monarchií, ktorá „bola podľa svojej ústavy liberálna, ale bola riadená klerikálne. Bola riadená klerikálne, ale žilo sa tu slobodomyseľne. Pred zákonom si boli všetci občania rovní, ale nie všetci boli práve občania...“. Dej sa sústredí okolo akéhosi viedenského panoptika zhruba dvoch desiatok postáv celého spektra spoločnosti vrátane šľachtica, vojaka, bankára, radu meštianskych paničiek, slúžky, černošského pážaťa až po vraha, ktorých myšlienkové kroky a morálne dilemy čitateľ sleduje. Musilovým záujmom bolo prostredníctvom deja vystihnúť postoje a názory jednotlivých charakterov.

Ulrich – muž bez vlastností[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavným hrdinom celej knihy je Ulrich, tridsaťdva ročný matematik, ktorého absencia zmyslu pre skutočnosť a relativita v otázkach morálky a poriadku ho priviedla do stavu, kedy sa cíti ako „muž bez vlastností“. Jeho príznačným postojom je pasivita, s ktorou prijíma okolité dianie. Musil sám v štyridsiatej kapitole prvej knihy zmieňuje, že „nie je ťažké (...) Ulricha opísať v jeho základných rysoch, aj keď on sám o sebe vie iba to, že má práve tak blízko aj ďaleko ku všetkým svojim vlastnostiam a že sú mu všetky, či už sa stali alebo nestali jeho vlastnosťami, podivne ľahostajné.“. Jeho najtypickejšie rysy sú tie, ktoré sa zhodujú s povahou samotného Musila, teda irónia, sarkazmus a odstup.

Stručný obsah[upraviť | upraviť zdroj]

V popredí takmer neprehľadného a rozvláčneho príbehu „ideou“ konca rakúsko-uhorskej monarchie stojí otázka zachovania poriadku (na ktorý Musil nazerá, bez toho aby reflektoval skutočnosť, že Rakúsko-Uhorsko vstúpi za niekoľko mesiacov do vojny a za niekoľko rokov zanikne celkom) a otázka významu tohto poriadku pre ľudstvo.

Prvý diel románu nám predstavuje hlavnú postavu knihy, Ulricha. Ďalej sa čitateľ zoznamuje napr. s maniakálnym vrahom žien a násilníkom Moosbrugerom, ktorý je pre vraždu prostitútky súdený (tu Musil rozohráva otázku, či možno z poriadku uniknúť šialenstvom), či s Ulrichovou milenkou Bonadeou a priateľkou Klarisou, ktorej vzdor a pochybnosti prerastú v postupujúce šialenstvo.

V druhom dieli je Ulrich zapojený do „paralelnej akcie“, horúčkovitých príprav oslavy 70. výročia vlády cisára Františka Jozefa I., ktoré pripadá na rok 1918. Okolo „paralelnej akcie“ sa sústredí rad osobností, ktoré sa viac či menej podieľajú na prípravách, či iba dokresľujú dobový kolorit cisárskej Viedne, napr. Ermelinda Tuzziová, prezývaná Diotima, manželka úradníka, ktorá v akcií vidí príležitosť stať sa akousi viedenskou múzou, starý gróf Leinsdorf, ktorý pre svoj konzervativizmus nie je s to dospieť takmer k žiadnemu konkrétnemu rozhodnutiu, všetkými neobľúbený generál Stumm von Bordwehr, či v neposlednom rade nemecký gróf Paul Arnheim, ktorého reálnym predobrazom bol nemecký politik Walter Rathenau, pre ktorého predstavuje vzťah s Diotimou kongeniálne spojenie krásy a duchaplnosti bez záväzkov.

Kým väčšina zúčastnených (najhorúčkovitejšie Diotima) sa snaží prepojiť vládu cisára Františka Jozefa I. sa nejakou všetkoobjímajúcou ideou (rok 1918 je postupne predstavovaný napr. ako „rakúsky rok“, „rakúsky svetový rok“ či „svetový mierový rok“), jediní dvaja, ktorí s „paralelnou akciou“ spájajú reálne ciele, sú Stumm, ktorý sa snaží zväčšiť dotácie na modernizáciu delostrelectva, a Arnheim, ktorý má záujem o kúpu haličských naftových polí, a vo svojom snažení nakoniec uspejú.

V treťom dieli stojí v ohnisku postáv (už od konca druhého dielu) Ulrichova sestra Agáta, s ktorou Ulrich prežije mysticko-incestné zblíženie.