Náhorná karabašská republika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Náhorná karabašská republika
Արցախի Հանրապետություն
← Azerbajdžanská sovietska socialistická republika 1991 – 2023 Azerbajdžan →
Vlajka štátu
vlajka 		Štátny znak
znak
Hymna: Ազատ ու Անկախ Արցախ
Geografia
Mapa štátu
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
120 000 (odhad 2021)
Národnostné zloženie
Arménci, Rusi
Štátny útvar
Vznik
10. december 1991
Zánik
28. september 2023
Predchádzajúce štáty:
Azerbajdžanská sovietska socialistická republika Azerbajdžanská sovietska socialistická republika
Nástupnícke štáty:
Azerbajdžan Azerbajdžan

Náhorná karabašská republika[1] (skr. NKR; cudzojazyčné názvy pozri nižšie), skrátene často Náhorný Karabach,[1] je bývalý medzinárodne neuznaný štát v juhozápadnom Azerbajdžane, z ktorého väčšinu obyvateľstva tvorili Arméni. Svoju nezávislosť republika vyhlásila 2. septembra 1991, ale nikdy nebola žiadnym štátom uznaná. Jadro jej územia tvorí územie bývalej sovietskej Náhornej karabašskej autonómnej oblasti Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky a z nej je odvodený aj jej názov.

Metropolou oblasti je Stepanakert. Arménsko a Azerbajdžan viedli o toto územie dlhoročný spor, ktorý vyústil do sérií vojenských konfliktov. Posledným z nich bola azerbajdžanská ofenzíva do NKR v septembri 2023,[2] ktorá vyústila do dohody o primerí, v ktorej separatisti pristúpili na rozpustenie všetkých štátnych inštitúcií a organizácií.[3] Podľa tejto dohody mala 1. januára 2024 Náhorná karabašská republika prestať existovať a mala byť reintegrovaná do Azerbajdžanu,[3] no podľa niektorých správ z médií prezident NKR tento dekrét anuloval.[4] 22. decembra 2023 bývalý prezident NKR uviedol, že neexistuje žiadny dokument, ktorý by oficiálne rozpustil štátne orgány, čím naznačil, že NKR by mohla naďalej fungovať ako exilová vláda.[5]

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

  • po azerbajdžansky: Dağlıq Qarabağ, čo doslova znamená horská čierna záhrada (možno narážka na početné horské ihličnaté lesy)
  • po arménsky: Լեռնային Ղարաբաղի Հանրապետություն (Lernajin Gharabagh Hanrapetuťjun – Republika Náhorný Karabach), často sa používa aj historický názov Արցախ (Arcach)
  • po rusky: Нагорный Карабах (Nagornyj Karabach)

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Etnická mapa oblasti (1995), čiarkovanou líniou je vyznačené územie bývalej Náhornej karabašskej autonómnej oblasti

Keď sa na začiatku 20. rokov 20. storočia v súvislosti s koncom občianskej vojny v Rusku utváral Sovietsky zväz, usilovali sa tak Arméni, ako aj Azerbajdžanci získať oblasti Nachičevan, Zangezur a Náhorný Karabach. Rozhodnutím ústredného výboru Komunistickej strany boli nakoniec Nachičevan a Náhorný Karabach v rámci vzniknutej Zakaukazskej SFSR pririeknuté Azerbajdžanu, kým Zangezur, oddeľujúci Nachičevan od zvyšku azerbajdžanského územia, sa stal súčasťou Arménska. Toto rozhodnutie, ktorým viac získal Azerbajdžan, bolo zrejme čiastočne motivované dobovou snahou nakloniť sovietskemu vplyvu Azerbajdžancom etnicky blízke Turecko.

7. júla 1923 bola v rámci Azerbajdžanu ustanovená Náhorná karabašská autonómna oblasť. V roku 1926 predstavovali Arméni 93,5 % obyvateľov Náhorného Karabachu, tento podiel sa odvtedy znižoval na 77 % v roku 1989. Od 60. rokov silneli medzi karabašskými Arménmi pocity diskriminácie a nevôle nad postupujúcou azerifikáciou krajiny.

Nevraživosť medzi obomi etnikami prerástla na konci 80. rokov až v otvorené konflikty, ktoré slabnúca sovietska moc už nebola schopná zvládnuť. V dňoch 28. a 29. februára 1988 došlo v meste Sumgait pri Baku k pogromu, ktorý si oficiálne vyžiadal životy niekoľko desiatok Arménov (neoficiálne zdroje uvádzajú omnoho viac obetí, presný počet sa však nedarí zistiť kvôli neochote azerbajdžanských úradov sprístupniť dokumenty), ďalšie vzájomné násilnosti prepukli aj inde v Azerbajdžane. Z Arménska síce Azerbajdžanci začali utekať z obáv kvôli pomste za pogromy na Arménov, neboli však fyzicky napadnutí, zranení ani zabití. Keď Azerbajdžan vyhlásil 30. augusta 1991 nezávislosť od rozpadávajúceho sa Sovietskeho zväzu, nehodlali Arméni z Náhorného Karabachu zostať naďalej jeho súčasťou a karabašské vedenie, podporované morálne i materiálne z Arménska, vyhlásilo 2. septembra 1991 nezávislosť od Azerbajdžanu. Azerbajdžanská vláda odpovedala 26. novembra zrušením karabašskej autonómie. Následné referendum usporiadané v Náhornom Karabachu 10. decembra síce azerská menšina bojkotovala, drvivá väčšina karabašských Arménov však rozhodnutie o nezávislosti podporila.

Ozbrojený konflikt (1988 – 1994)[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1992 až 1994 prebiehala o Náhorný Karabach, ktorý tvorí v Azerbajdžane enklávu, oddelenú od Arménska takzvaným Lačinským koridorom, otvorená vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Úspešnejší boli v boji Arméni, ktorým sa nielenže podarilo udržať Náhorný Karabach a obsadiť Lačinský koridor, ale navyše dobyli ďalšie časti azerbajdžanského územia. Keď boje 12. mája 1994 utíchli, výsledkom bolo odhadom 17 500 mŕtvych na arménskej a 25  500 na azerbajdžanskej strane, 700 000 až 1 000 000 Azerov a 300 000 Arménov bolo vyhnaných zo svojich domovov. Napríklad Šuša, kedysi druhé najväčšie mesto Náhorného Karabachu, ktoré malo ešte v roku 1989 okolo 17 000 obyvateľov, prevažne Azerov, je dnes poloprázdne, väčšina domov je trvalo neobývaná a zničená.

Ozbrojený konflikt (2020)[upraviť | upraviť zdroj]

27. septembra 2020 sa začala Druhá Náhorno-Karabašská vojna, ktorá trvala do 10. novembra 2020. Azerbajdžan bol podporovaný Tureckom, NHR zase Arménskom. S využitím moderných vojenských technológií (najmä bezpilotných lietadiel, tzv. dronov) Azerbajdžan veľmi rýchlo obsadili južnú časť Náhorného Karabachu, pričom útočili aj zo severu a z východu. Konflikt skončil po dobytí mesta Šuša, druhého najväčšieho mesta NHR. Z tejto pozície bolo nadostrel hlavné mesto Stepankert a po získaní tohto strategického bodu bolo Arménsko a NHR vo výraznej nevýhode, preto sa rozhodli kapitulovať. Bola podpísaná trojstranná dohoda medzi Azerbajdžanom, Arménskom a Ruskom, ktorej podmienky boli, aby sa strany zastavili na súčasných pozíciách a aby NHR odovzdala Azerbajdžanu časti, ktoré má pod kontrolou, ale nie sú z geografického hľadiska súčasťou Náhorno-Karabašskej plošiny. Boli to okresy Agdam, Kalibadžar a Lačin. Ďalšou podmienkou bolo zabezpečenie priameho prechodu z Karabachu do Arménska cez Lačinský koridor, ktorý má kontrolovať ruská armáda po dobu piatich rokov. Súčasťou dohody bolo tiež zabezpečenie priameho prechodu pre Azerbajdžan s ich enklávou Nachičevan cez arménske územie. Po podpísaní dohody vypukli v Jerevane mohutné protivládne demonštrácie.[6] [7][8]

Azerbajdžanská ofenzíva (2023)[upraviť | upraviť zdroj]

19. septembra 2023 Azerbajdžan do Náhorného Karabachu spustil vojenskú ofenzívu.[9] Ofenzíva vyústila v utečenckú krízu, keď z Náhorného Karabachu utieklo do Arménska približne 80 % populácie regiónu.[10][11] Rovnako boli zaznamenané stovky zranených a mŕtvych na oboch stranách.[2] 20. septembra bola dosiahnutá dohoda o prímerí, v ktorej separatistický prezident NKR kapituloval a nariadil rozpustenie všetkých štátnych inštitúcií, čím mala republika prestať existovať a mala byť reintegrovaná do Azerbajdžanu.[3]

Súčasnosť (2024)[upraviť | upraviť zdroj]

V decembri 2023 a v januári 2024 sa objavili správy, že prezident Náhorného Karabachu anuloval dekrét, ktorým sa mali rozpustiť štátne inštitúcie krajiny.[4] Napriek tomu je však región od ofenzívy v septembri 2023 pod plnou kontrolou Azerbajdžanu.[11]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b Náhorná karabašská republika. In: Názvy štátov : Azerbajdžan : Časti [online]. Bratislava: Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, [cit. 2021-12-14]. Dostupné online.
  2. ↑ a b TASR. Baku: Počas ofenzíva v Karabachu zahynulo 192 azerbajdžanských vojakov. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2023-09-27. Dostupné online [cit. 2023-09-28].
  3. ↑ a b c TASR. Republika Náhorný Karabach prestane existovať. Denník Postoj (Bratislava: Postoj Media), 2023-09-28. Dostupné online [cit. 2023-09-28]. ISSN 1336-720X.
  4. ↑ a b BROERS, Laurence. The Nagorno-Karabakh Republic: The life and death of an unrecognized state [online]. eurasianet.org, 2024-01-02, [cit. 2024-01-03]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ Nagorno-Karabakh dissolution not valid, says Armenian separatist leader [online]. 22 December 2023. Dostupné online. (po anglicky)
  6. ↑ TÓDA, Mirek. Zničené tanky aj vrtuľníky, vypnutý internet a úplná mobilizácia. Konflikt o Náhorný Karabach je späť v plnej sile. Denník N (Bratislava: N Press), 2020-09-27. Dostupné online [cit. 2023-09-28]. ISSN 1339-844X.
  7. ↑ TÓDA, Mirek. Arméni kapitulovali, Azerbajdžan získal časť Náhorného Karabachu. Po novom ho budú strážiť Rusi. Denník N (Bratislava: N Press), 2020-11-10. Dostupné online [cit. 2023-09-28]. ISSN 1339-844X.
  8. ↑ TÓDA, Mirek. Prečo Arméni tak ponižujúco prehrali? Šesť postrehov o vojne, ktorá zmenila pomery na Kaukaze. Denník N (Bratislava: N Press), 2020-11-10. Dostupné online [cit. 2023-09-28]. ISSN 1339-844X.
  9. ↑ Ázerbájdžán spustil ofenzivu v Náhorním Karabachu. Arménie hlásí první oběti a zraněné [online]. Praha: Česká televize, 2023-09-19, [cit. 2023-09-28]. Dostupné online.
  10. ↑ TASR. Viac než 42 000 ľudí ušlo z Náhorného Karabachu do Arménska. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2023-09-27. Dostupné online [cit. 2023-09-28].
  11. ↑ a b Nagorno-Karabakh Conflict [online]. Global Conflict Tracker, [cit. 2024-01-03]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Náhorná_karabašská_republika&oldid=7811982“