Nacistická architektúra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Chrám svetla nad Zeppelintribune
Neue Reichskanzlei

Nacistická architektúra sa formovala v období medzi svetovými vojnami v Nemecku a Taliansku pod vplyvom totalitného štátneho zriadenia.

Totalitná architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

Monumentálna architektúra sa počas dejín neustále využívala na šírenie politických ideológií. Totalitná architektúra, ktorá vznikla v období medzi dvoma svetovými vojnami v Taliansku, neskôr v Sovietskom zväze a napokon v Nemecku mala za účel posilniť národné povedomie návratom k tradičným hodnotám. Z tohto dôvodu bola architektonická moderna v týchto štátoch odsudzovaná, až potláčaná.

Nacistická architektúra v Nemecku[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1933 dal Hitler po svojom nástupe k moci zatvoriť Bauhaus, čím jasne vyjadril postoj režimu k modernej architektúre. Architekti moderny z Nemecka emigrovali, alebo boli vyhnaní. Za svojho poradcu pre architektúru Hitler vymenoval Paula Ludwiga Trootsa, ale až Albert Speer, ktorý ho 1934 nahradil, sa stal ideálnym interpretom vodcových myšlienok.

Hlavné princípy[upraviť | upraviť zdroj]

Námety hľadala v antickej, egyptskej, babylonskej aj neoklasicistickej architektúre. Využívala monumentalitu, prehnanú mierku, zjednodušovanie, symetriu, opakovanie, leštené plochy, bežné boli symboly ríše či strany na nábytku či priečeliach budov. Okrem štátnej architektúry vznikala aj vidiecka architektúra a bytová výstavba. Vyznačovala sa tradičnými šikmými strechami, regionálnymi prvkami a rustikálnou jednoduchosťou. Táto „regionálna“ architektúra však bola vytvorená umelo a nebola viazaná na žiadne konkrétne miesto.

Príklady[upraviť | upraviť zdroj]

Haus der Kunst, máj 2006
Neue Reichskanzlei, apríl 1939

Fašistická architektúra v Taliansku[upraviť | upraviť zdroj]

V Taliansku nebola architektúra moderny zo strany vlády potlačovaná. Talianski architekti totiž rozhodli nezabúdať vo svojej tvorbe na slávu minulosti, ale zároveň rozvíjať nové postupy. To umožnilo rozvoj osobitého štýlu, ktorý odsudzoval eklektizmus tradičného štýlu aj antihistorický postoj modernizmu. Určujúce slovo v architektúre v tej dobe v Taliansku malo zoskupenie architektov pod názvom „Gruppo 7“ založená roku 1927. Mussoliniho poradcom pre architektúru bol Marcello Piacentini.

Hlavné princípy[upraviť | upraviť zdroj]

Kulisou pre demonštráciu fašistickej moci v Taliansku bol hlavne Rím a preto bola veľká pozornosť venovaná prestavbám na zvýraznenie monumentálnych stavieb minulosti. Nová architektúra inšpirovaná neoklasicizmom bola prostá a mala symbolizovať pokojný život pod vládou fašizmu a syntézu sedliackej a vojenskej cti, pripomínajúc rímsku tradíciu. Modernistická architektúra dokázala skĺbiť historizujúcu formu s využitím moderných materiálov a postupov čoho dobrým príkladom je fabrika spoločnosti Fiat v Turíne. Objavujú sa však aj vyslovene modernistické stavby s výrazným vplyvom Le Corbusiera.

Príklady[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Wiliam J. R. Curtis: Architektur im 20. Jahrhundert, Deustche Verlags-Anstalt GmbH, Stuttgart, 1989
  • Mary Hollingsworth: Architektura 20. století, Columbus, Bratislava, 1993

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]