Nacistický vyhladzovací tábor

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Smery masových deportácií do nacistických koncetračných táborov

Nacistické vyhladzovacie tábory boli koncentračné tábory založené nacistami počas druhej svetovej vojny, ktorých zvláštnou úlohou bolo hromadné vyvražďovanie prenasledovaných osôb nepohodlných pre nacistov. Väčšinu obetí tvorili Židia, príslušníci slovanských národov (Poliaci, Rusi, Ukrajinci, Srbi), Rómovia, ideologických nepriateľov nacizmu – predstaviteľov demokracie či komunistov, niektorých náboženských menšín ako napr. Svedkov Jehovovych, prípadne aj homosexuálov. Na rozdiel od niektorých pracovných, či zajateckých táborov, ktoré bolo možné na základe vysokej úmrtnosti väzňov tiež v určitom zmysle považovať za vyhladzovacie, boli čisto vyhladzovacie tábory typické hromadným vraždením, ktoré je označované za priemyselné.

Prvé vyhladzovacie tábory boli založené na území okupovaného Poľska (Generálny gouvernement) alebo poľských územiach pričlenených k Tretej ríši, v roku 1941. So systematickým vyvražďovaním v nich sa začalo v roku 1942. Išlo o tábory: Chelmno (nem. Kulmhof), Belzec, Sobibor, Treblinka, Majdanek a Auschwitz II - Birkenau. Za ďalšie vyhladzovacie tábory je považovaný Jasenovac v Chorvátsku, Malyj Trostenec v Bielorusku.

Iba vyhladzovaciu funkciu plnili prvé štyri z menovaných táborov, Majdanek a Osvienčim plnili zároveň funkcie koncentračných táborov, takže (podstatne menšia) časť väzňov bola určená pre otrockú prácu.

Termín vyhladzovací tábor sa začal používať až po 2. svetovej vojne, samotní nacisti sa snažili ich skutočné určenie maskovať.

Dejiny vzniku nacistických vyhladzovacích táborov[upraviť | upraviť zdroj]

Približné množstvo zabitých v jednotlivých vyhladzovacích táboroch
Meno tábora Počet mŕtvych
Auschwitz II - Birkenau 1 100 000[1]
Belzec 600 000
Chelmno 320 000
Jasenovac 600 000
Majdanek 360 000
Malyj Trostenec 65 000
Sobibor 250 000
Treblinka 870 000[2]

Proces hromadného vraždenia pôvodne začal na východnom fronte vznikom jednotiek Einsatzgruppen. Celkovo existovali počas vojny 4 takéto jednotky (A, B, C a D), každá mala do 1000 mužov. Oddiely oficiálne spadali pod SD a Sipo. Každej nemeckej skupine armád bola pridelená jedna takáto špeciálna skupina. Ich úlohou bolo masakrovať Židov, členov Komunistickej strany a Rómov, či iných nepriateľov nacistickej ideológie. Takto došlo k jednému z najväčších masakrov v novodobých dejinách, keď v priebehu jedného septembrového týždňa roku 1941 Einsatzgruppen povraždili 33 771 židovských mužov, žien a detí, ktorých telá nahádzali do rokliny Babij Jar blízko Kyjeva na Ukrajine. Celkovo bolo na tomto mieste povraždených asi 100 000 osôb, okrem rasovo prenasledovaných išlo najmä o sovietskych vojnových zajatcov[3].

Takéto vraždenie však bolo časovo veľmi náročné a vyžadovalo početné popravčie čaty. Onedlho začali nacisti aplikovať aj ďalšie metódy, ako bolo dusenie v automobiloch (tzv. dušegubkách), ktorých výfukové plyny boli odvádzané do utesnenej zadnej časti, kde umiestnili osoby určené na likvidáciu. Nacisti sa jednak snažili zefektívniť proces vyhladzovania (šetriť náklady, počet ľudí zapojených do procesu vraždenia a pod.) a tiež urobiť vraždenie morálne jednoduchším pre vrahov tak, že oddelili obeť od vraha. Pri masovom strieľaní totiž niekedy dochádzalo k srdcervúcim scénam, ktoré mali negatívny dopad na morálku jednotiek vykonávajúcich popravy. Predpokladá sa, že jednotky Einsatzgruppen povraždili asi 1 milión osôb.

Krematórium v Buchenwalde

20. januára 1942, sa stretli viacerí nacistickí pohlavári vo Wannsee blízko Berlína, aby prediskutovali svoje videnie židovskej otázky. Toto stretnutie známe ako konferencia vo Wannsee. V priebehu 90 minút sa dohodli na pláne likvidácie Židov, ktorí sa nachádzali v krajinách pod kontrolou nacistického Nemecka. Okamžitá likvidácia sa mala vzťahovať najmä na osoby, ktoré neboli vhodné na ťažkú prácu. Muži a ženy, ktorí boli na prácu vhodní, boli nútení otrocky pracovať, za nedostatku adekvátne výživnej stravy, čo malo za následok buď priamo smrť, alebo zhoršenie pracovných výkonov, ktoré boli bedlivo sledované. Takíto práce neschopní boli zvyčajne tiež popravovaní. Administratívnu kontrolu nad tábormi malo vedenie SD, kde pri tejto činnosti zohrával významnú funkciu Adolf Eichmann.

Novým prostriedkom likvidácie sa v priebehu roku 1942 stali plynové komory, v ktorých bola na obete sypaná jedovatá látka na báze kyanovodíka, označovaná Cyklón B. Plynové komory boli zväčša upravené ako veľké sprchy, aby u novopríchodzích do tábora, nevyvolávali žiadne obavy. Po usmrtení všetkých osôb v plynovej komore, boli ich ostatky maximálne zúžitkované. Zvláštne oddiely väzňov, označované ako Sonderkommando, mali za úlohu odoberať zlaté zuby a vlasy mŕtvych. Následne boli mŕtve telá presunuté do blízkych krematórií, kde ich spaľovali v peciach.

Príslušníci Sonderkommanda pri vkladaní mŕtveho tela do pece krematória v tábore Majdanek

Vyhladzovacie tábory Treblinka, Bełżec a Sobibór začali fungovať počas operácie Reinhard, krycieho názvu vyvražďovania poľských Židov. Auschwitz II bol súčasťou osvienčimského komplexu pracovných táborov, podobne ako Majdanek. Tábory postavené pre akciu Reinhard ale tiež Chełmno boli zvlášť určené pre vyhladzovanie, boli vystavené zvlášť na to, aby v nich bolo možné vraždiť veľké množstvá ľudí, v priebehu niekoľkých hodín po ich príchode. Jedinými väzňami, ktorí v tábore neboli okamžite usmrtení, boli tí, ktorí boli použití počas procesu likvidácie – na vyberanie mŕtvych tiel z plynových komôr a ďalšie činnosti až do ich následnej kremácie. Preto boli tieto tábory pomerne malé, a poskytovali iba malé ubytovacie kapacity, transportované osoby boli preto najčastejšie presvedčené, že je tábor iba dočasnou prestupnou zastávkou na ceste ďalej na východ do pracovných táborov.

Informácie o táboroch počas vojny[upraviť | upraviť zdroj]

V priebehu roku 1944 boli prostredníctvom Vatikánu oboznámení spojeneckí činitelia o existencii vykynožovacích táborov. Prezident USA ju považoval za neuveriteľnú, britské vedenie malo o jej pravdivosti vážne pochybnosti. O zaobchádzaní s odporcami Nemecka nikdy nepochybovali ale neverili správam o vraždení priemyselnými metódami. Počas vojny Spojenci zhadzovali na Nemecko letáky, v ktorých varovali všetkých vojnových zločincov, že budú po vojne súdení, nikde ale neuvádzali žiadne údaje o likvidačných táboroch. Vedenie SS bolo i preto presvedčené, že ich existencia je utajená. Na jeseň 1944 britské prieskumné lietadlo fotografovalo závod Buna, patriaci koncernu I.G. Farben, na výrobu syntetického benzínu ležiace len 6 km od KL Osvienčim. Pilot omylom zabudol vypnúť kameru a náhodou odfotografoval celý KL. Zhodou okolností práve na rampe prebiehala selekcia. Fotografia bola objavená v archíve RAF po odtajnení až v r. 1960.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. United States Holocaust Memorial Museum. Auschwitz, Holocaust Encyclopedia [online]. ushmm.org, rev. 2012-05-11, [cit. 2008-08-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. Operation Reinhard: Treblinka Deportations [online]. nizkor.org, [cit. 2008-08-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. Main Nazi Camps and Killing Sites – Babi Yar [online]. yadvashem.org, [cit. 2008-08-04]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]