Neetické experimenty na ľuďoch

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Už pred Druhou svetovou vojnou bolo známe, že niektoré klinické pokusy môžu poškodzovať ľudí fyzicky či psychicky. Počas nej tieto poznatky boli využívané lekármi a zdravotníckym personálom niektorých štátov v koncentračných táboroch k likvidácii väzňov. Po II. svetovej vojne (r. 1947) Medzinárodný tribunál v Norimbergu posudzoval zločiny fašizmu proti ľudskosti. Vznikla potreba definovať kritériá, podľa ktorých by bolo možné hodnotiť činy týchto lekárov, ktorí prehlasovali, že ich správanie nemožno posudzovať ako vraždy, ale musia byť brané ako úmrtia v priebehu bežných klinických pokusov. Prvý raz v histórii teda boli vypracované zákonom dané kritériá, podľa ktorých bolo možné určiť rozdiel medzi klinickým pokusom a experimentom, ktorý vedie k likvidácii objektu pokusu – Norimberský kódex.[1]

Tento článok pojednáva o lekárskych pokusoch, ktoré boli vykonávané na ľuďoch neoprávnene, bez ich súhlasu, vedomia alebo súhlasu po dostatočnom informovaní a všeobecne sú považované za nezákonné. Medzi takéto pokusy patria zámerné infekcie ľudí smrteľnými alebo život ohrozujúcimi ochoreniami, vystavovanie ľudí rádioaktívnym, chemickým, toxickým látkam s cieľom skúmať účinok týchto látok na ľudský organizmus, chirurgické experimenty, pokusy prevádzané s cieľom zmeniť psychický stav a ovplyvňovať myseľ a množstvo ďalších. Tieto pokusy boli často vykonávané na deťoch, zajatcoch, obyvateľstve okupovaných štátov, chorých a mentálne postihnutých občanoch, často pod zámienkou "liečby".

K najznámejším patria nacistické pokusy v koncentračných táboroch, prevádzané Dr. Mengelom. Tieto pokusy však neboli ani zďaleka ojedinelé, prebiehali nie len vo vojnovom Nemecku, ale i v dobe mieru s vedomím vlád dotyčných krajín a dokonca aj na vlastných obyvateľoch.

Guatemalský experiment so syfilisom[upraviť | upraviť zdroj]

Tieto experimenty boli vedené Službami verejného zdravotníctva USA od r. 1946 do r. 1948 za vlády prezidenta Trumana v spolupráci s Guatemalským ministerstvom zdravotníctva. Lekári infikovali vojakov, väzňov, prostitútky a duševne chorých pacientov syfilisom bez ich informovaného súhlasu a následne väčšinu liečili antibiotikami. V dôsledku týchto pokusov zomrelo 83 ľudí. Vedúci lekár John Charles Cutler sa neskôr podieľal na „Experimente syfilis Tuskegee“ v USA.

Milgramov experiment[upraviť | upraviť zdroj]

Experiment prebiehal v rokoch 1961-1974 pod vedením Stanleyho Milgrama, psychológa na Yalovej univerzite.

Účastníkovi a spoločníkovi experimentátora (ktorý bol hercom predstierajúcim, že je iný účastník) bolo experimentátorom povedané, že sa budu podieľať na pokuse, ktorý testuje účinok trestu na spôsob učenia.

Jeden kúsok papiera bol daný účastníkovi a druhý spojencovi. Účastník bol presvedčený, že jeden papierik určoval „žiak“ a druhý „učiteľ“ a že papieriky sa rozdávajú náhodne. V skutočnosti na oboch kúskoch bolo „učiteľ“ ale herec predstieral, že na papieriku číta „žiak“; tak bolo zaručené, že účastník bude vždy „učiteľ“. V tomto bode, „učiteľ“ a „žiak“ boli rozdelení do rôznych miestností, kde mohli medzi sebou hovoriť, ale nemohli sa vidieť. V jednej verzii experimentu spojenec spomenul, že má choré srdce.

„Učiteľovi“ bol daný 45-voltový elektrický šok z generátora elektrošokov ako ukážka, akú môže „žiak“ dostať počas experimentu. „Učiteľ“ dostal zoznam dvojíc slov, ktoré mal žiaka učiť. Učiteľ začal čítaním zoznamu párov slov žiakovi. Učiteľ potom čítal prvé slovo z každej dvojice a 4 možné odpovede. Žiak stláčal gombík, aby vyjadril svoju odpoveď. Ak bola odpoveď nesprávna, žiak dostal šok, s napätím rastúcim s každou nesprávnou odpoveďou o 15 voltov. Ak bola správna, učiteľ čítal nasledujúcu dvojicu slov.

Subjekty boli presvedčené, že za každú nesprávnu odpoveď žiak dostával ozajstný šok. V skutočnosti tam žiadne šoky neboli. Po tom, čo bol spojenec oddelený od subjektu, spojenec spustil magnetofón spojený s generátorom elektrošokov, ktorý prehrával nahrané zvuky pre každú úroveň šoku. Po určitom počte zvýšení úrovne napätia herec začal búchať do steny, ktorá ho delila od subjektu. Po viacerých úderoch na stenu a sťažovaní sa na jeho srdcovú chorobu, žiak nedával ďalšie odpovede na otázky a nepodával žiadne ďalšie sťažnosti.


Tento experiment vyvolal v odborných kruhoch veľké diskusie o podstate pojmu "neetický experiment/výskum" a k sprísneniu kritérií a legislatívnych obmedzení takýchto pokusov na ľuďoch od 80. rokov. Napriek tomu, že sa Milgramov experiment dočkal všeobecného odsúdenia v radoch akademikov, stúpencov kontrakultúry a verejnosti, nebol v tejto veci nikto trestne stíhaný.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. NIEDERLAD, Teofil Rudolf. Úvod do vedeckého bádania 1. Ed. Hulín, Ivan. Bratislava : Slovak Academic Press, 2003. ISBN 80-89104-29-0. Kapitola 23: Vedecké bádanie na klinikách a etickomorálny kódex, s. 239.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Guatemala syphilis experiment na anglickej Wikipédii a Unethical human experimentation in the United States na anglickej Wikipédii.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]