Nemecká jeseň

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Nemecká jeseň (nem. Deutscher Herbst) je pomenovanie pre záverečný akt takzvanej Ofenzívy 77 nemeckej teroristickej organizácie Frakcia Červenej armády a obdobie a jeho politická atmosféra v septembri a októbri jesene v roku 1977 v Západnom Nemecku, charakterizované sériou dramatických udalostí. Tieto udalosti súviseli so snahou teroristickej organizácie Frakcia Červenej armády (RAF) o prepustenie svojich zadržiavaných členov a zahŕňali násilný únos a vraždu priemyselníka Hannsa Martina Schleyera a únos letu LH 181 spoločnosti Lufthansa palestínskymi teroristami z PFLP. Udalosti vyvrcholili 18. októbra úspešným oslobodením lietadla, následnou smrťou zakladajúcich lídrov RAF vo väzení a zavraždením Hannsa Martina Schleyera.

Udalosti Nemeckej jesene sú považované za jednu z najťažších kríz v histórii Západného Nemecka. Po týchto udalostiach nemecký ultraľavicový terorizmus strácal na intenzite a podobne závažné udalosti sa neopakovali.

Termín Nemecká jeseň je odvodený z filmu Deutschland im Herbst (slov. Nemecko na jeseň). Ide o kolážny dokumentárny film z roku 1978, ktorý sa kriticky zaoberá spoločenskou atmosférou, ktorá sprevádzala udalosti Nemeckej jesene. Podieľali sa na ňom mnohí významní nemeckí tvorcovia vrátane Heinricha Bölla, Hans Peter Cloosa, Rainer Werner Fassbindera, či Alexander Klugeho.

Príčiny Nemeckej jesene[upraviť | upraviť zdroj]

Ústav výkonu trestu odňatia slobody Stammheim

Udalosti súviseli s blížiacim sa vyvrcholením procesu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Stammheim s lídrami teroristickej organizácie RAF (išlo predovšetkým o Andreasa Baadera a Gudrun Ensslinovú), ktorý boli väznení už od roku 1972 a za teroristické akcie im hrozil doživotný trest. Sympatizanti RAF ich vnímali skôr ako politických väzňov, ktorých sa štát snaží umlčať. V tomto presvedčení mnohých umocnili predošlé podozrivé úmrtia viacerých väznených členov RAF, predovšetkým Holgera Meinsa, ktorý zomrel na následky hladovky 9. novembra 1974 a Ulrike Meinhofovej, ktorá 9. mája 1976 údajne spáchala v Stammheime samovraždu. Toto utvrdilo členov druhej generácie RAF v tom, že musia väzňov dostať na slobodu za každú cenu. Na zvýšenie týchto aktivít mala veľký vplyv aj nová líderka RAF, Brigitte Mohnhauptová, pôvodne radová členka RAF, ktorá bola väznená spolu s Baaderom a Ensslinovou a ktorá bola prepustená vo februári 1977.

Vražda Siegfrida Bubacka[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 7. apríla 1977 ako akt pomsty za smrť Meinsa a Meinhofovej RAF zavraždila v Karlsruhe generálneho prokurátora Siegfrieda Bubacka. Keď jeho auto stálo na križovatke, pristavili pri ňom na motorke dvaja bližšie neznámi členovia RAF, ktorý spustili na auto streľbu z automatických zbraní a okrem Bubacka zabili aj jeho šoféra a ochrankára. Táto udalosť je považovaná za predzvesť nasledujúcich udalostí, ktoré sa stali celkovo známe ako Ofenzíva 77. RAF totiž vypracovala plán na únosy prominentných ľudí, pomocou ktorých chcela vydierať štát a docieliť tak prepustenie svojich zadržiavaných členov.

Vražda Jürgena Ponta[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 30. júla 1977 členovia RAF pri pokuse o únos zabili riaditeľa Dresdner Bank Jürgena Ponta. V tento deň prišla so zámienkou priateľskej návštevy do jeho vily v Oberurseli jeho krstná dcéra Susan Albrechtová spolu so svojimi dvoma priateľmi, neskôr identifikovanými ako B. Mohnhauptová a Christian Klar. Ponta sa následne pokúsili uniesť, no keďže sa vzpieral, bol pravdepodobne Mohnhauptovou zastrelený. Traja páchatelia následne unikli s pomocou pristaveného auta, v ktorom šoféroval Peter-Jurgen Boock.

Ulica, na ktorej došlo k Schleyerovmu únosu

Začiatok a priebeh Nemeckej jesene[upraviť | upraviť zdroj]

Únos Hannsa Martina Schleyera[upraviť | upraviť zdroj]

Po nevydarenom únose Jürgena Ponta sa RAF rozhodla uniesť iného významného prominenta. Ako cieľ si vybrali známeho priemyselníka, riaditeľa Zväzu nemeckých zamestnávateľov a bývalého dôstojníka SS Hannsa Martina Schleyera. Poobede, 5. septembra 1977 šiel v Kolíne nad Rýnom Hanns Martin Schleyer autom z práce domov. Jeho automobil so šoférom Heinzom Marciszom sprevádzalo v tesnom závese auto s 3 člennou policajnou ochrankou (jeho posádku tvorili policajti Reinhold Brandl, Roland Pieler a Helmut Ulmer). Na ulici Vincenz-Statz pred Schleyerove auto náhle zacúvalo z parkoviska vozidlo teroristov, načo Marcisz nestihol zabrzdiť a narazil do neho, následne do Schleyerovho narazilo aj za nim idúce policajné auto. Hneď na to spustilo na obe autá streľbu minimálne štvorčlenné ozbrojené komando RAF (jeho neskôr identifikovaný členovia boli Peter-Jurgen Boock, Sieglinde Hofmannová, Stefan Wisniewski a Willi-Peter Stoll). Paľba teroristov trvala asi pol minúty a skončila smrťou všetkých troch policajtov ako aj Schleyerovho šoféra. Samotného Schleyera vytiahli nezraneného z auta a uniesli na neznáme miesto. Spočiatku ho držali pravdepodobne niekde v okolí Kolína, neskôr ho presunuli cez hranice až do Bruselu. Teroristi krátko po únose predložili svoje požiadavky, ktorých ústrednou témou bolo prepustenie 11 zadržiavaných členov RAF.

Únos letu LH 181 spoločnosti Lufthansa[upraviť | upraviť zdroj]

Vláda Helmuta Schmidta spočiatku odmietla s teroristami vyjednávať, RAF preto rozhodla tlak na ňu zosilniť. Spojili sa s teroristami z Ľudového frontu pre oslobodenie Palestíny (PFLP) a objednali si u nich podpornú akciu. Dňa 13. októbra 1977 unieslo 4-členné komando PFLP lietadlo Landshut spoločnosti Lufthansa letiace z malorského mesta Palma de Mallorca do nemeckého Frankfurtu nad Mohanom s 91 ľuďmi na palube. Títo teroristi tiež požadovali prepustenie väznených členov RAF plus prepustenie dvoch členov PFLP z tureckého väzenia a zaplatenie výkupného vo výške 15 miliónov dolárov. Po mnohých medzipristátiach na Arabskom polostrove a vražde kapitána Jürgena Schumanna lietadlo pristálo v somálskom hlavnom meste Mogadišo. Tu v noci zo 17. na 18. októbra zaútočila na lietadlo špeciálna nemecká protiteroristická jednotka GSG 9, zneškodnila troch teroristov (jedna teroristka so zraneniami prežila) a bez strát oslobodila všetkých pasažierov. Tato akcia sa stala známa ako Operácia Guľový blesk a je dodnes považovaná za jednu z najúspešnejších protiteroristických operácii v histórii.

Noc smrti[upraviť | upraviť zdroj]

Nasledujúce ráno toho dňa boli vo väznici Stammheim nájdení Andreas Baader, Gudrun Ensslinová a Jan-Carl Raspe nájdení vo svojich celách mŕtvi. Ďalšia väznená členka RAF, Irmgard Möllerová s vážnymi bodnými zraneniami v hrudi prežila. Tieto udalosti sa stali známe ako Noc smrti (nem. Todesnacht). Podľa oficiálneho vyšetrovania sa vďaka prepašovanému rádiu a vlastnoručne vyrobenému telekomunikačnému systému väzni dozvedeli o oslobodení lietadla a následne dohodli na kolektívnej samovražde. Baader a Raspe sa zastrelili, Ensslinová sa obesila a Möllerová sa nožom štyri krát bodla do hrude. Udalosti, ktoré sa stali tej noci v Stammheime dodnes vzbudzujú nejasnosti, vrátane faktov, ako sa podarilo teroristom do prísne stráženej väznice prepašovať strelné zbrane, alebo ako si dokázala Möllerová zasadiť sama štyri hlboké rany do hrude. Okrem toho je známe, že teroristi boli v celách dlhodobo odpočúvaní a nie je jasné, ako úrady nemohli vedieť, čo sa v celách deje. Samotná Möllerová neskôr po prepustení z väzenia tvrdila, že v skutočnosti nešlo o žiadne samovraždy, ale o mimosúdnu popravu spáchanú štátom.

Keď sa nasledujúci deň Schleyerovi únoscovia dozvedeli o smrti väzňov, rozhodli sa Schleyera popraviť. Dodnes neznámi členovia RAF ho usmrtili tromi výstrelmi do zadnej časti hlavy. Následne zatelefonovali do tlačovej agentúry Deutsche Presse a oznámili miesto uloženia Schleyerovho tela. Podľa toho bolo nájdené 19. októbra v kufri zeleného Audi 100 na ulici Charlesa Péguya vo francúzskom Mulhouse. Vo vyhlásení, ktoré RAF zverejnila, sa uvádza:

Po 43 dňoch sme ukončili úbohú a skorumpovanú existenciu Hannsa Martina Schleyera... Jeho smrť je bezvýznamná oproti nášmu žiaľu a bolesti nad masakrami v Mogadiše a Stammheime... Boj sa iba začal. Slobodu cez ozbrojený, protiimperialistický boj.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Final Communiqué Regarding Hanns Martin Schleyer

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]