Nemecký sonický kanón z 2. svetovej vojny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Nemecký sonický kanón bola zbraň, ktorú vyvinuli inžinieri Osi začiatkom 40. rokov 20. storočia. Na zabíjanie používal zvukové vibrácie, ktoré dokázali roztrhať človeka zvnútra. Fungoval na princípe Metánovej spaľovacej komory vyvedenej do dvoch parabolických tanierov, ktorá pulzovo vybuchovala pri približnej frekvencii 44hz.

Účinky na zdravie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento infrazvuk, zosilnený parabolami, spôsoboval závrat a nevoľnosť zo vzdialenosti 200 - 400 vibráciou kostí stredného ucha a tekutiny vo vnútornom uchu. Vo vzdialenostiach medzi 50 - 200 metrov zvukové vlny pôsobili na tkanivá orgánov a tekutiny opakovaným stláčaním a uvoľnovaním nestlačiteľných orgánov ako sú obličky, slezina alebo pečeň. (Malo to malý účinok na poddajné orgány ako srdce, žalúdok, či črevá.) Pľúcne tkanivo bolo postihnuté len pri malých vzdialenostiach, pretože vzduch je ľahko roztlačiteľný a jedine alveoly naplnené krvou vzdorujú tlaku.

Využiteľnosť[upraviť | upraviť zdroj]

V praxi bol zbraňový systém veľmi zraniteľný. Puška, bazuka alebo mínomet ľahko poškodili parabolické usmerňovače zvuku, čo spôsobilo neefektívnosť celého systému. Tým pádom bol celý systém takmer nevyužiteľný v boji.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • History Channel, Weird Weapons of World War II: Axis, part 3

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku German WW 2 Sonic Cannon na anglickej Wikipédii.