Neobmedzená ponorková vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Neobmedzená ponorková vojna je námorná vojna odporujúca medzinárodnému právu. Spočíva na zásade potápať bez výstrahy všetky lode, bez ohľadu na životy posádok, teda i neutrálne v medzinárodných vodách. Vyhlásilo ju dvakrát Nemecko, a to počas I. a II. svetovej vojny.

Podľa námorného práva mohli neutrálne lode dodávať nevojnový materiál i bojujúcim štátom. Boli však povinné zastaviť i v medzinárodných vodách a podrobiť sa prehliadke. V prípade, že prevážali vojnový materiál, ich mala právo kontrolná loď potopiť. Druhá možnosť bola loď zadržať a dopraviť do prístavu bojujúcej krajiny. V podmienkach svetových vojen to bolo zvyčajne nereálne, ale vojnová loď, ktorá to uskutočnila vždy ručila za životy posádok obchodných lodí. Znamenalo to, že musela posádke poskytnúť čas na opustenie lode v záchranných člnoch, alebo ju prebrať na svoju palubu. Príkladom môže byť zadržanie gréckej lode Prontoporos (v tom čase neutrálneho štátu) 9. septembra 1914 nemeckým krížnikom Emden v Bengálskom zálive. Keďže loď viezla 6 000 ton uhlia pre britské námorníctvo, bolo ho možné označiť za vojnový materiál. Kapitán Emdenu Karl von Müller vtedy loď zabavil a posádku zaistil na krížniku, na čo mal podľa Haagskych zmlúv právo.

V priemyselnej dobe je nemožné rozlíšiť, čo je a nie je vojnový materiál. Aj cukor je totiž možné považovať za vojenský materiál, pretože sa pridával do trinitrotoluénu. Ponorky vzhľadom na svoje rozmery neboli technicky schopné brať zajatcov. Celý princíp vychádzal z Haagskych zmlúv vychádzajúcich z práva 19. storočia. Tie zaručujú slobodnú plavbu v medzinárodných vodách dodnes. Hlavne námorné mocnosti ako Spojené kráľovstvo si na dodržiavaní tohto práva zakladalo, pričom trvalo na podmienkach, ktoré boli pre krajinu výhodné, ale nie na nevýhodných. Veľká Británia vyhlásila absolútnu námornou blokádu Nemecka, čo znamenalo že zastavili všetky neutrálne obchodné lode i v medzinárodných vodách, ktoré mierili do Nemecka, vrátane lodí s nákladom potravín. Tým porušovali Haagske dohody. Na druhej strane ako ochranu pred ponorkami ozbrojovali obchodné lode delami, čo v podstate bolo porušenie námorného práva. V prípade, že boli napadnuté tvrdili, že išlo o neozbrojené obchodné lode. Dohody porušovali všetky bojujúce štáty. Na začiatku druhej svetovej vojny Nemecko viedlo ponorkovú vojnu prísne podľa námorného práva. Ale 30. septembra 1939 Hitlerova smernica č.5 povolila potápať i neozbrojené obchodné lode bez výstrahy v Britských teritoriálnych vodách alebo v prípade že pri zastavení použili vysielačku. Smernica č.7 z 18. októbra 1939 povoľovala potápať i pasažierske lode ak plávali v konvojoch alebo neosvetlené. Velenie tajným rozkazom inštruovalo kapitánov aby v takýchto prípadoch uviedli do lodných denníkov idetifikáciu ako vojnovú loď. Fakticky tým padli všetky obmedzenia pre ponorkovú vojnu, pretože akýkoľvek útok bol iba na postoji daného kapitána.Tí však boli hodnotený podľa objemu potopenej tonáže.

Došlo pri tom k viacerým nešťastiam. Nemecké ponorky potopili v roku 1918 tri nemocničné lode kontrolované medzinárodnou komisiou červeného kríža . Nasadenie ponoriek všetko zmenilo. Námorné právo na niečo také nebolo vôbec pripravené, a bojujúce krajiny sa vzájomne obviňovali z toho, kto ho porušuje.

Počas druhej svetovej vojny týmto spôsobom bojovala väčšina zúčastnených strán.