Neoracionalizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Neoracionalizmus je smer súčasnej filozofie. Zakladateľom neoracionalizmu je francúzsky mysliteľ Bachelard. Neoracionalizmus procesualizuje vedecký rozum, ktorý je chápaný ako činný pokúšajúci sa pojmovo vyjadriť zákony. Ponímanie racionalizmu je odlišné práve kvôli tomu, že aj predmet, ktorý sa snažíme rozumom uchopiť, postihnúť je v zásade odlišný. Pod vplyvom neopozitivizmu bola klasická epistemológia odsunutá na kraj. Bachelard dokazuje, že aj za neopozitivizmom sú metafyzické tvrdenia (predpoklad samozrejmosti). Veda má byť vysoko racionalizovaná - nestačí empíria - moderná veda vzniká na základe rozporu s každodennou skúsenosťou. Neexistuje kontinuita medzi každodenným životom a vedeckým faktom. Veda má podľa Bachelarda kontinuálny charakter, ktorý spočíva v overovaní teórii, ľudská racionalita podstupuje nekonečný proces realizácie. Veda a umenie, rozum a fantázia sú vzájomne neoddeliteľné prvky - metafyzické snenie (nadväzujú na archetypy; prvé abstrakcie pravekého človeka možno študovať ako vedecké výsledky). Bachelard poukazuje na to, že kolektívne mýty rozličných národov sa takmer vždy dostanú k štyrom prírodným živlom, ktoré nájdeme v empedoklovej filozofii. Naša prvotná skúsenosť je skúsenosť so Zemou nie skúsenosť s prvkami (predmety základnej skúsenosti sú živly).

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • TIEFENBACHEROVÁ, A. Filozofia. Bratislava: Aktuell, 2011.
  • CORETH, E., EHLEN, P.,HAEFFNER, G., RICKEN, F. (eds.): Filosofie 20. století. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2006.