Neskorobyzantské obdobie
Neskorobyzantské obdobie (1261 - 1453) je posledné obdobie dejín Byzantskej ríše.
V Nikajskom cisárstve, v ktorom dovtedy vládol rod Laskaris, sa Michal z rodu Palaiologovcov (Paleológovcov) roku 1259 vyhlásil za spolucisára vtedajšieho vládcu Jána IV. Laskarisa (1258-1261) a 25. júla 1261 dobyl Carihrad, čiže Latinské cisárstvo, a tým obnovil Byzantskú ríšu (čo však neznamená, že ostatné štáty vzniknuté okolo roku 1204 po dobytí Carihradu na území Byzantskej ríše ihneď zanikli). V Carihrade sa dal (opätovne) korunovať, svojho syna Andronika vyhlásil za spolucisára a Jána IV. dal oslepiť. Vládou Michala VIII. Palaiologos (1259/1261-1282) sa teda začala vláda dynastie Palailogovcov (1259/1261-1453). Talianskemu Janovu (ktorý mal pôvodne pomôcť pri dobytí Carihradu, a ktorého pomoc ale nakoniec nebola potrebná) boli ešte pred dobytím Carihradu udelené rozsiahle privilégiá, ktorými mal Janov nahradiť dovtedajšiu úlohu Benátok na Východe. Roku 1261 Byzancia získala veľkú časť Achájskeho kniežatstva a roku 1264 sa Epirské kniežatstvo stalo čiastočne byzantským vazalom. Roku 1268, keď carihradský patriarcha Arsenios Autoreianos preklial Michala, pretože zosadil legitímneho cisára Jána IV. , vypukol dlhodobý tzv. spor s arzeniátmi (1268-1310), t. j s prívržencami Arsenia.
Roku 1274 cisár na Lyonskom koncile sám vyhlásil cirkevné zjednotenie Carihradu a rímskeho pápeža, čím sa Michalovi podarilo zabrániť križiackej výprave za obnovenie Latinského cisárstva a výprave Sicílie (ktorú roku 1265 dostal od pápeža Karol z Anjou) proti Byzancii. Toto zjednotenie však vyvolalo v Carihrade konflikty (beztak existujúce s arzeniátmi, mnohí najmä zavrhli cisárovo právo miešať sa do cirkevných záležitostí). Čoskoro nato však Michala pápež exkomunikoval (1281). V reakcii na exkomunikáciu, ako aj nové plány križiackej výpravy Karla I. z Anjou (nemecký kráľ a brat fr. kráľa) spolu s Benátkami, Srbskom, Bulharskom, Epirom a Tesáliou (t. j. Veľkým Valaššskom) vytvoril Michal VIII. jednak koalíciu s Uhorskom, Mamelukmi (Egypt), Zlatou hordou (Mongoli) a Aragónskom, a jednak bol jedným z iniciátorov Sicílskych nešpôr. Sicílske nešpory bolo roku 1282 významné povstanie, ktoré na Sicílii zvrhlo vládcu Karla I. z Anjou a nastolilo Petra III. Aragónskeho, čím bola Byzancia zachránená a Benátky prešli na jej stranu.
Za vlády Michalovho syna Andronika II. (1282-1328) bola ríša od začiatku hospodársky veľmi vyčerpaná a boli potrebné rôzne drastické opatrenia. Dôsledkom bol definitívny vplyv talianskych námorných štátov. Andronikus tiež ignoroval cirkevné zjednotenie svojho otca. Už od vlády Andronikovho otca postupne dobýjali byzantské územia v dôležitej Malej Ázii turkménski kočovníci , ktorých tlačili Mongoli. Najdôležitejší z týchto kmeňov boli osmanskí Turci. Ríša stratou Malej Ázie stratila polovicu daňových príjmov. Všetky pokusy o znovudobytie týchto území pomocou žoldnierov zlyhali - napr. 1303-1305 aktivity tzv. Katalánskej kompánie, ktorú predtým naverbovali a ktorá potom roku 1306 rabujúc v Byzancii odtiahla cez Gallipoli do Atén. Roku 1326 napokon Turci dobyli Nicaeu a pri hrobe svojho prvého sultána v Pruse (dnes:Brusa) si založili ríšu. Na severe zas roku 1299 Srbsko dobylo Macedóniu a Tesáliu a roku 1307 Bulharsko získalo Mesembriu na pobreží Čierneho mora a územia na juh od Balkánskeho pohoria. Roku 1318 sa Benátky vzdali práv na Carihrad získaných v roku 1204, za čo dostali obchodné privilégiá.
Občianskou vojnou sa na trón dostal Andonikos III. (1328-1341), vnuk Andonika II. . Fakticky vládol Ján VI. Kantakuzenos, ktorého Andronikos III. ustanovil aj poručníkom svojich dvoch synov. Za jeho vlády prakticky zanikli posledné zvláštne štáty na Balkáne - napr. 1333 Byzancia dobyla Veľké Valašsko, 1337 Epirský despotát (do r. 1349) - a bolo zreformované súdnictvo. Srbsko dobylo ďalšie územia Byzancie a Turci tiež expandovali. Napriek tomu nastala renesancia byzantského umenia a vedy.
Za vlády Jána V. (1341-1391), ktorý bol spočiatku ešte dieťa sa roku 1341 dal korunovať za cisára jeho poručník Ján Kantakuzenos. Po nasledujúcej občianskej vojne (1341-1347) medzi oboma stranami napokon roku 1347 prinútil Kantakuzenos cisára, aby ho menoval za spoluvládcu ako Jána VI. (1347-1355). Jeho víťazstvo znamenalo roku 1350 v náboženskej oblasti víťazstvo hesychastov (sociálnorevolučná a asketická mníšska strana; podporovali Kantakuzena) a porážku zelótov (podporovali Jána V.). Víťazní hesychasti bránili (aj pri nasledujúcich cisároch) cirkevnému zjednoteniu s Rímom, bez ktorého však západ nebol ochotný Byzancii pomôcť. Susedia využili stav totálne zruinovanej Byzantskej ríše (ešte podporený veľkou morovou epidémiou v Carihrade roku 1347/1348): Srbsko dobylo Veľké Valasšsko (Tesáliu) a Epirus (1349) a osmanskí Turci prvýkrát prenikli na európsky kontinent (1354 obsadenie Gallipolli). Postup Turkov viedol k vzbure ľudu, ktorá roku 1355 zosadila Jána VI.. Potom už vládol Ján V. sám. Ríša sa začala feudálne rozpadať, posledné územia v Malej Ázii dobyli Turci, okolo roku 1370 Turci dobyli Adrianopol (čím obkľúčili zvyšnú Byzanciu) a nasledovali aj vnútorné rozbroje. Roku 1379 zúfalý cisár urobil Byzanciu osmanským Turkom poplatným štátom, ale Osmani dobýjali ďalšie územia ríše - padol Solún a po osmanskom víťazstve na Kosovom poli roku 1389 už každý čakal pád ríše.
Za vlády Manuela II. (1391-1425) už ríša pozostávala už len z dvoch oddelených území: Carihrad s okolím a prosperujúca Morea (Mistra) v strede Peloponéz. Roku 1393 Turci vystavili Carihrad blokáde. Zúfalý cisár podnikol neúspešnú križiacku výpravu proti Turkom (1396) a „obiehal“ európske dvory v Taliansku, Francúzsku a Anglicku (1399-1402) s prosbami o pomoc, ale márne. Dočasnú záchranu priniesla až porážka Turkov Tatármi (Mongolmi) roku 1402 pri Ankare, po ktorej dokonca Byzancia znovu získala Athos a Solún. No už 1424 turecký sultán obnovil poplatnosť Byzancie voči osmanským Turkom, potom čo roku 1422 obkľúčil Carihrad .
Cisár Ján VIII. Palaiologos (1425-1448) sa naposledy pokúsil o cirkevné zjednotenie s Rímom. Roku 1439 uzavrel s pápežom vo Florencii podpisom listiny Laetentur coeli tzv. florentskú úniu. Úniu však doma na východe odmietli (turecká nadvláda im bola dokonca milšia) a Rusko sa s Carihradom úplne rozišlo.
Jánov brat Konštantín XI. (označovaný aj ako XII.) (1449-1453) už získal trón so súhlasom tureckého sultána Murada II., ktorého s bratom Demetriom požiadali, aby rozhodol, ktorý z nich má byť cisárom. Keďže si turecký sultán Mehmed II. brúsil zuby na Carihrad, ale západ opäť nechcel ponúknuť pomoc bez cirkevnej únie západu a východu, vyhlásil cisár 12. decembra 1452 pravoslávnu a rímskokatolícku cirkev v zmysle florentskej únie z roku 1439 za zjednotené. Byzantskí poddaní to však jednoznačne odmietli. Po poslednej spoločnej bohoslužbe Grékov (Byzantíncov) a Latinčanov (Janovčanov konanej v Hagii Sofii v Carihrade a po odmietnutí ponuky sultána Mehmeda II., že môže ďalej vládnuť v Morei ak vydá Carihrad, padol cisár po boku Janovčanov 29. mája 1453 pri masívnom útoku elitných tureckých jednotiek (tzv. janičiarov). Tým sa po zhruba 2200 rokoch definitívne skončila existencia Rímskej ríše. Tento dátum sa tiež niekedy považuje za koniec stredoveku.
Byzantská Morea (Mistra) padla roku 1460. Cirkevná organizácia však pád ríše prežila, pretože sultán Mehmed II. roku 1454 dosadil Gennadia II. ako prvého carihradského patriarchu pod nadvládov Osmanov. Duchovné dedičstvo Byzantskej ríše prevzala západná Európa, v ktorej vznikol humanizmus a renesancia, ktorých korene sú práve v Carihrade a Morei obdobia zanikajúcej Byzancie.
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
- pozri v článku Byzantská ríša