Nestoriánstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Nestoriáni)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nestoriánsky arcibiskup v Perzii.

Nestoriánstvo alebo nestorianizmus je christologická náuka šírená od r. 428 [1] a pomenovaná podľa konštantínopolského patriarchu [2] Nestoria, († asi 451) ktorá bola odsúdená na Efezskom koncile v roku 431. Prívrženci tejto náuky sa nazývajú nestoriáni. V christologických sporoch 5. storočia stojí nestoriánstvo v opozícii voči monofyzitizmu.

Nestorios a jeho náuka[upraviť | upraviť zdroj]

Kňaza Nestoria narodeného v Sýrii cisár Theodosius povolal, aby sa stal biskupom, patriarchom Carihradu. V jeho katedrále a za jeho prítomnosti kritizoval kňaz menom Anastázius výraz theotokos, ktorý nazýval Máriu „Božou Matkou“. Nestorios vyšiel z antiochijskej teologickej školy a popieral, že večný Logos sám je reálnym jediným subjektom i ľudskej skutočnosti v Ježišovi. Subjekt, ktorému možno prisudzovať božské i ľudské, je podľa neho Kristus.[3] V Ježišovi Kristovi je jedna božská a ľudská osoba (t. j. osoba s božskou prirodzenosťou a osoba s ľudskou prirodzenosťou). Na kríži teda zomrela iba ľudská osoba Krista, nie božská. Jeho učenie o „osvedčení“ hovorí, že Ježiš ako človek mohol hrešiť a božské atribúty získal až odmenou za svoje osvedčenie.[3]

Podľa alexandrijského patriarchu [4] Cyrila, Nestorius v skutočnosti iba prísne rozlišoval medzi božskou a ľudskou prirodzenosťou v Kristovi. O jednote týchto dvoch prirodzeností v osobe Krista sa však vyjadroval nejasným spôsobom (napr. používal termín synapheia, „spojenie“, namiesto enosis, „zjednotenie“). Vytýkal mu, že v zásade uznal len ľudstvo Ježiša, že ho chápal len ako človeka, ako význačného proroka.[5] Nestorius tiež odmietal Márii priznať titul Theotokos (Θεοτόκος) – Bohorodička, pretože Mária porodila len človeka Ježiša.[4] Podľa neho sa malo hovoriť skôr o Kristorodičke – Christotokos (Χριστοτόκος).

Nestoriánske cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Smerom od patriarchátu v Antiochii sa nestoriánstvo rozšírilo predovšetkým východným smerom, misionári túto náuku doniesli až na východne pobrežie Číny (po roku 635). Táto náuka bola rozšírená hlavne v Sýrii a Perzii. Nestoriánski misionári dorazili aj do Mongolska a pravdepodobne aj do Kórei. Cisár Tchang Wu Cung (840 – 846) však všetky cudzie náboženstvá zakázal, a to vrátane budhizmu a kresťanstva, čo spôsobilo koniec kresťanstva a nestoriánstva v Číne. Marco Polo sa zmieňuje o tom, že ešte v 13. storočí v Číne a Mongolsku existovali malé nestoriánske komunity.

Nestoriánsku cirkev, ako starobylú cirkev Perzie, dnes reprezentujú komunity v Iraku, Iráne, Libanone, Sýrii, USA, V Malabare a Indii, s asi 500 000 členmi, zahŕňajúc aj emigrantov do Spojených štátov. Často je nazývaná Asýrska cirkev (alebo Východosýrska c.). Náuka je blízka východným rítom, nazýva sa Asýrska. Liturgia (kázanie po Aramejsky, Sýrsky) je pravdepodobne zo starších liturgií. 11. novembra 1994 podpísala s rímskokatolíckou cirkvou spoločnú christologickú deklaráciu, ale naďalej je odmietaný termín Bohorodička.

Odsúdenie nestorianizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Nestoriovi protivníci ako Cyril či mních z Marseille nazývaný Cassianus[6] sami nemali jasnú predstavu o dvoch nezmiešaných prirodzenostiach Krista, ako ich stanovil pápež Lev I. a koncil v Chalkedone (r. 451). Na prosbu Cyrila z Alexandrie († 444) [3] pápež Celestín I. už v r. 430 na rímskej synóde Nestoriovo učenie odmietol. Požadoval od Nestoria, aby svoje učenie odvolal. Ten ale zatiaľ hľadal podporu v Antiochii u miestneho patriarchu. Za tejto situácie cisár Theodosius zvolal koncil do Efezu – 3. ekumenický koncil (431), no Cyril ho začal skôr, ako stačili všetci prísť. Nestorianovo odsúdenie bolo schválené a bol zosadený. Antiochijský patriarcha prišiel o pár dní neskôr, usporiadal malý koncil a zosadil Cyrila. Nakoniec antiochijský patriarcha prijal vyznanie viery o Kristovom božstve: Panna Mária je „Bohorodička“.[4]

Nestorius prestal byť biskupom Carihradu. Odišiel do vyhnanstva najskôr do Antiochie v Sýrii, neskôr bol na príkaz cisára poslaný do Arábie, potom do Líbyjskej púšte a neskôr bol prevezený do Egypta. Kde a kedy bývalý carihradský patriarcha zomrel sa dodnes nevie.[7]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. FISCHER-WOLLPERT, Rudolf. Malý teologický slovník: přehled papežů. 1. vyd. Praha: Zvon, 1995, str. 107.
  2. RAHNER, Karl a Herbert VORGRIMLER. Teologický slovník. Vyd. 2., rev., Ve Vyšehradu 1. Praha: Vyšehrad, 2009, str. 252.
  3. a b c RAHNER, VORGRIMLER, str. 252.
  4. a b c FISCHER-WOLLPERT, str. 107.
  5. TRESMONTANT Claude, Otázky naší doby, Filozoficko – teologický slovník, 1.vyd., Brno 2004,str.201.
  6. TRESMONTANT, str.201.
  7. TRESMONTANT, str.202.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • RAHNER, Karl a Herbert VORGRIMLER. Teologický slovník. Vyd. 2., rev., Ve Vyšehradu 1. Praha: Vyšehrad, 2009, ISBN 9788070219348.
  • FISCHER-WOLLPERT, Rudolf. Malý teologický slovník: přehled papežů. 1. vyd. Praha: Zvon, 1995, ISBN 8071131245.
  • TRESMONTANT Claude, Otázky naší doby, Filozoficko – teologický slovník, 1.vyd., Brno 2004

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]