Nižný Svidník

Informačný panel Galérie Dezidera Millyho vo Svidníku

Galéria Dezidera Millyho

Vojenské pohrebisko vojakov z prvej svetovej vojny bolo rekonštruované začiatkom XXI. storočia.

Panelové domy na ľavej strane Ladomirky boli postavené v 70. rokoch 20. storočia

Nižný Svidník bola obec, ktorá sa v roku 1944 zlúčila s obcou Vyšný Svidník a vytvorila mesto Svidník. Ležala na ľavom brehu Ladomírky.

Názvy obce

Prvé záznamy pochádzajú z roku 1414 (altera) Zuydnegh
1415 utraque Zwydnegh
1618 Also Swidnik
1773 Nizny Swidník
1773 Alsó-Szvidnik, Nizny Swidnik
1786 Alschó-Swidnik
1808 Alsó-Szvidnik, Dolní Swidník
1863–1902 Alsószvidnik
1907–13 Alsóvízköz
1920–44 Nižný Svidník

Dejiny

Svidník historicky patril do Šarišskej župy, panstvu Makovica so sídlom na Zborovskom zámku, a okresným mestom bol Vyšný Svidník od polovice 19. storočia. Po vzniku krajov patril do Prešovského kraja až do roku 1960 a bol taktiež sídlom okresu. Od roku 1968 územie okresu sa vyčlenilo z bardejovského okresu a Svidník sa stáva znovu okresným mestom.

Nižný Svidník vznikol na ľavom brehu potoka Ladomirka ako sídlisko obce sa spomína Vyšný Svidník. Spomína sa v roku 1414. Roku 1427 nebola zdanená. Začiatkom 17. storočia tu vybudovali panský majer s novou kúriou, ktorá bola do 19. storočia úradným strediskom panstva Makovica. V 18. storočí boli v obci valchovňa, mlyn, píla, liehovar a pivovar. V roku 1787 mala obce 43 domov a 299 obyvateľov, v roku 1828 47 domov a 374 obyvateľov, ktorí sa zaoberali chovom dobytka, ovčiarstvom a včelárstvom. Za prvej Česko-Slovenskej republiky (1918–39) vývoj bol obdobný ako vo Vyšnom Svidníku. V roku 1940 v obci bolo obývaných 58 domov, v ktorých žilo 358 obyvateľov.

Autobusová stanica vo Svidníku.

V čase prvej svetovej vojny Nízke Beskydy sa stali arénou frontových operácií. V septembri 1914 ruské vojská prekročili Dukliansky priesmyk a ovládli veľkú časť severovýchodného Slovenska. V novembri 1914 ustupujúce cisársko-kráľovské rakúsko-uhorské jednotky podpálili Svidník i s dreveným mostom cez Ondavu a tak odrezali cestu nielen postupujúcim ruským vojskám, ale aj utekajúcim obyvateľom, ktorých maďarskí poľní žandári nútili evakuovať. Zúbožení Svidníčania sa rozložili na lúke poniže vtedajšieho Vyšného Svidníka a s hrôzou hľadeli na svoje horiace príbytky. Správanie generality ustupujúcej rakúsko-uhorskej armády voči dedinčanom bolo výsostné agresívne, lebo vypalenie obce a okradanie obyvateľov ospradelňovali konštatovaním, že je to tak lepšie ako keby sa všetko dostalo do rúk Rusom. Velitelia príslušnej jednotky v hláseniach uvadzáli, že obec zapálili z vojenských dôvodov.[1] Od veľkej povodne koncom 19. storočia bol tento požiar najväčšou pohromou v dejinách mesta.

V okolí Svidníka, najmä na Čiernej hore, kde sa najtuhšie bojovalo, dodnes badať stopy prvej svetovej vojny. Staré vegetáciou zarastené zákopy sa tiahnu cez Čiernu horu od Svidníka až po Šarišské Čierne. Svedectvom krvavých bojov je vojnový pomník pod vrchom Čierna hora z roku 1936. Epitaf obsahuje text: „Na Makovici a Čiernej hore padlo 3 428 ruského a rakúskeho vojska.“

Preto sú vo Svidníku vojenské pohrebiská z prvej svetovej vojny, kde je pochovaných okolo 800 vojakov. Pohrebiská sú súčasťou miestnych cintorínov v lokalitách bývalého Nižného Svidníka a Vyšného Svidníka.

Počas Karpatsko-duklianskej operácie v roku 1944 bola obec silne poškodená. Druhýkrát v priebehu 30 rokov. Mnohí ľudia počas svojho života po druhý raz prišli o svoje príbytky.

Obec bola vyznamenaná Radom Červenej hviezdy. V rokoch 1942–60 bol Svidník sídlom okresu, znovu sa stal sídlom okresu v roku 1968 a je ním dodnes. JRD bolo založené v roku 1954 a štátny majetok v roku 1964.

Literatúra

• DROBŇÁK, M.: Zborník z konferencie Prvá svetová vojna – boje v Karpatoch (www.kvhbeskydy.sk, 21.01.2008)
• DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Humenné : Redos, 2007, 86 s. ISBN 978-80-969233-3-5.
• DANGL, Vojtech; SEGEŠ, Vladimír. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok III 1711 – 1914. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1996. 241 s. ISBN 80-88842-02-6.
• Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, ISBN 978-80-970354-4-0, str. 30-31.
• Ivan Pop: Dejiny Podkarpatskej Rusi v datech ; Nakladatelství LIBRI, Praha 2005, ISBN 80-7277-237-6, str.114, 118,
• VladimiRus de juxta Hornad: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9. - 18. storočie); Košice 2004, ISBN 80-969168-0-7, str. 352, 393,405-407, 417,
• SLEPCOV, I.: Miznúce stopy histórie, In: Dukla, č. 7, VIII. Ročník, Svidník, 11. februára 1998, str. 5
• SLEPCOV, I. Vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny na východnom Slovensku. In Vojenská história, roč. 7, 2003, č. 2, s. 70.
• Slepcov Igor: Z histórie karpatskej ofenzívy Ruských vojsk v rokoch 1914 -1915, In.:: Vojenská história 2/2000, ročník 4 str.5
• ŠUMICHRAST PETER: Nemecké vojnové hroby na území Slovenska 1.časť In: VOJENSKÁ HISTÓRIA, 3/2010, str. 88
• Turik Radoslav: Vedecká konferencia na tému Prvá svetová vojna – boje v Karpatoch; (www.kvhbeskydy.sk, 12.12.2007); Klub vojenskej histórie Beskydy Humenné ;
• [1] KA, Neue Feldakten, 3. Armeeoberkommando, 48. 12. 1914

Pozri aj

• Vyšný Svidník
• Svidník