Niccolò Machiavelli

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Niccolò Machiavelli
Západná filozofia
Renesancia
Santi di Tito - Niccolo Machiavelli's portrait headcrop.jpg
Meno Niccolò di Bernardo dei Machiavelli
Narodenie 3. máj 1469
Florencia, Taliansko
Úmrtie 21. jún 1527 (58 rokov)
Florencia, Taliansko
Škola/tradícia Renesančná filozofia, republikanizmus
Oblasť záujmu Politika, Štát, Vojenská teória, História
Podpis Firma machiavelli.png

Niccolò di Bernardo dei Machiavelli (* 3. máj 1469, Florencia – † 21. jún 1527, Florencia) bol florentský úradník, historik a politický mysliteľ.


Niccolò Machiavelli

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Machiavelli sa narodil vo Florencii, Taliansko, ako prvý syn a tretie dieťa v rodine právnika Bernardo di Niccolò Machiavelli a jeho ženy Bartolomey di Stefano Nelli. Verí sa, že Machiavelliho rodina pochádza zo starej línie markízov z Toskánska a dala Florencii trinásť Gonfalonierov, čo bol jeden z úradov skupiny deviatich občanov vybraných žrebom každé dva mesiace, formujúcich vládu, tzv. Signoriu. Machiavelli ako mnoho Florenťanov, však nebol plnohodnotným občanom Florencie, kvôli v tom čase chápanej podstate Florentského občianstva, dokonca ani za republikánskeho režimu. Jeho mladosť je pomerne nejasná, vieme o ňom až od roku 1498, kedy sa stal predsedom tzv. Druhej Kancelárie a následne pisárom (sekretárom) Rady desiatich - orgánu Florentskej republiky povereného diplomatickými a vojenskými úlohami. Hoci nemal skutočnú právomoc, mal pri 14-ročnom výkone tejto funkcie možnosť dobre sa oboznámiť s politikou vtedajších talianskych štátikov. Zúčastňoval sa rokovaní, vojenských výprav, sledoval, ako vládcovia presadzujú svoju moc.

Jeho politická kariéra sa skončila, keď sa roku 1512 vo Florencii vrátili k moci Mediciovci a odstránili republikánske zriadenie. Machiavelliho dokonca obvinili z prípravy sprisahania, načas ho uväznili a vyhnali z Florencie. Potom žil na svojom majetku pri San Casciano a písal literatúru. Svojich politických ambícií sa nevzdal, ale tieto už neboli naplnené - ani roku 1527, keď bola republika znovu obnovená, a keď Machiavelli náhle zomrel.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Vo svojej literárnej činnosti sa zaoberal najmä politikou. V diele Vladár (1513), ktoré neskôr Montesquieu nazval „politickou lekárňou“, zhŕňa svoje skúsenosti a dopĺňa ich historickými poznatkami a úvahami o ľudskom charaktere. Cieľom diela je poskytnúť kniežatám návod, ako vytvoriť vnútorne i externe silný štát. Na dosiahnutie tohto cieľa, tvrdí Machiavelli, si najprv treba uvedomiť, že ľudí nemotivujú mravné normy alebo ideály, ale len materiálne záujmy (snaha hromadiť majetok), a že sú ľudia od prírody zlí a leniví a degenerujú, ak ich nič nenúti prekonávať tieto prirodzené vlastnosti. Politické usporiadanie štátu teda nie je ani dielo Božie, ani nestojí na nejakých prirodzených právach, a politika silných nie je uskutočňovaním morálnych a právnych zásad, ale štát naopak tvorí egoistická sila silných. Ďalej neemotívne vymenúva a hodnotí diapazón prostriedkov vládnutia (umenie vzbudzovať lásku, podvody, zákerné vraždy atď.). Z tohto hodnotenia mu vyplýva, že najlepšia forma za daných podmienok je neobmedzená diktatúra - dokonca celkom chápe vojvodu Cesara Borgiu, ktorý bežne vládol pomocou podvodu a vraždy. Negatívne hodnotí úlohu náboženstva (odvádza ľudí od pozemských cieľov) aj cirkvi (spôsobuje vnútorné rozpory v Taliansku).

Hodnotenie[upraviť | upraviť zdroj]

Machiavelliho často pokladajú za prvého teoretika moderného štátu, t. j. za prvého, kto tematizoval moderný štát ako špecifický politický útvar. Skúmal reálne možnosti politickej vôle a čo má politik robiť, aby dosiahol svoje ciele. Jeho politická koncepcia usúvzťažňovala to, čo Machiavelli vypozoroval na despotizme jeho doby so všeobecnými myšlienkami o práve, slobode a štáte.

Jeho názory na človeka pôsobia pomerne naturalisticky. Jeho názory na politiku možno jednoducho chápať ako ospravedlňovanie každého násilia, ak len prispieva k upevňovaniu štátu. Pojem '"machiavellizmus"' preto aj označuje používanie zákerných, bezohľadných spôsobov na dosiahnutie svojho cieľa, najmä v politike. Treba si však uvedomiť, že jeho názory vychádzajú z pomerne chaotických aj bezohľadných pomerov včasného kapitalizmu talianskych štátikov tej doby.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Historické diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1506/1509 - Rozhovory o prvých desiatich knihách Tita Livia
  • 1521 - O vojenskom umení
  • 1521/1525 - Dejiny Florencie

Komédie[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1520 - Mandragora
  • Clízia

Ostatné diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1499 - Discorso sopra le cose di Pisa
  • 1502 - Del modo di trattare i popoli della Valdichiana ribellati
  • 1502 - Del modo tenuto dal duca Valentino nell' ammazzare Vitellozzo Vitelli, Oliverotto da Fermo, etc. (Popis metód použitých miestodržiteľom Valentinom pri zavraždení Vitellozzo Vitelliho, Oliverotto da Fermo, atd.)
  • 1502 - Discorso sopra la provisione del danaro
  • 1506 - Decennale primo
  • 1508/1512 - Ritratti delle cose dell'Alemagna
  • 1509 - Decennale secondo
  • 1510 - Ritratti delle cose di Francia
  • 1513 - Vladár (vydaný posmrtne roku 1532)
  • 1515 - Belfagor arcidiavolo, román
  • 1520 - Discorso sopra il riformare lo stato di Firenze
  • 1520 - Sommario delle cose della citta di Lucca
  • 1525 - Frammenti storici

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]