Nicolae Ceauşescu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nicolae Ceauşescu
Nicolae Ceausescu.jpg
Bývalý prezident Rumunskej socialistickej republiky
V úrade
9. december 196722. december 1989
Nástupca Ion Iliescu
Osobné informácie
Narodenie 26. január 1918
Scorniceşti, Rumunské kráľovstvo
Úmrtie 25. december 1989 (71 rokov)
Târgovişte, Rumunská socialistická republika
Politická strana Rumunská robotnícka strana
Manželka Elena Ceauşescu
Deti Valentin Ceauşescu, Zoia Ceauşescu, Nicu Ceauşescu
Národnosť rumunská
Vierovyznanie ateista
Podpis Nicolae Ceauşescu, podpis
Pozri aj Politický portál

Nicolae Ceauşescu (* 26. január 1918, Scorniceşti, dnešné Rumunsko – † 25. december 1989, Târgovişte, dnešné Rumunsko) bol rumunský politik, v období od 9. decembra 1967 do 22. decembra 1989 prezident Rumunskej socialistickej republiky a od 11. júla 1965 do 28. marca 1974/22. decembra 1989 tretí predseda Štátneho sovietu Rumunska Rumunskej socialistickej republiky.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Nicolae Ceauşescu sa narodil v dedine Scorniceşti na juhu Rumunska v rodine roľníka. Ako jedenásťročný odišiel do Bukurešti aby tam pracoval ako obuvníkov učeň. V roku 1932 sa ako štrnásťročný pridal ku vtedy ilegálnej Komunistickej strane Rumunska. O rok neskôr reprezentoval „demokratickú mládež“ na protifašistickom zjazde v Bukurešti a bol zvolený do národného protifašistického výboru. Dňa 23. novembra 1933 je prvýkrát zatknutý za podnecovanie k štrajku a distribúcii komunistických a protifašistických letákov (vedúcou stranou v Rumunsku bola v tej dobe nacionalistická a fašistická Železná garda). V roku 1934 bol opäť zatknutý, tentoraz za zbieranie podpisov na petíciu proti procesu so železničnými pracovníkmi. Toho istého roku je ešte dvakrát zatknutý a vo svojom spise je vedený ako „nebezpečný komunistický agitátor“ a „aktívny distribútor komunistickej a protifašistickej propagandy“.

Portrét Nicolae Ceuşesca z roku 1936.

V roku 1936 ho vypovedali z Bukurešti a poslali ho do vyhnanstva do jeho rodnej dediny Scorniceşti. Ceauşescu však prešiel do ilegality a vrátil sa do Bukurešti, aby pokračoval vo svojej politickej činnosti. V máji roku 1936 ho chytili a spolu s niekoľkými spolupracovníkmi ho odsúdili na dva roky a šesť mesiacov v Doftanskej väznici.

Po prepustení z väzenia roku 1939 spoznal pri komunistickej činnosti svoju budúcu manželku Elenu Petrescu, taktiež komunistickú činiteľku. V roku 1940 ho opäť uväznili, tentoraz ho poslali do Jilavskej väznice. V roku 1943 bol presunutý do koncentračného tábora v Târgu Jiu, ktorý bol určený pre politických väzňov (hlavne z radov Komunistickej strany Rumunska), kde sa zoznámil s Gheorghe Gherghiu-Dejom a s ďalšími komunistickými väzňami. V roku 1944, keď Sovietsky zväz začal inváziu do Rumunska, sa mu podarilo spolu s ďalšími väzňami dostať z tábora a bol zvolený za vodcu Únie komunistickej mládeže.

V roku 1945 bol menovaný brigádnym generálom v rumunskej armáde. Medzitým už skončila druhá svetová vojna a Rumunsko ostalo v sovietskej sfére vplyvu, čo umožnilo vzostup komunistov. O rok neskôr (1946) sa oženil s Elenou Petrescu a bol menovaný za regionálneho tajomníka pre Oltenskú oblasť. Po tom čo sa komunisti pod vedením Gheorghe Ghergiu-Deja definitívne ujali vlády v Rumunsku, sa stal Ceauşescu roku 1947 zástupcom ministra poľnohospodárstva a potom pracoval ako zástupca veliteľa ozbrojených síl. V roku 1948 sa Komunistická strana Rumunska a jedno krídlo socialistickej strany spoja a vytvoria Rumunskú robotnícku stranu (po rumunsky: Partidul Muncitoresc Român, PMR). S pomocou Gherhgiu-Deja sa Ceauşescu v roku 1952 dostal do ústredného výboru. V roku 1954 sa už stal tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Rumunska a kandidátom na člena Politbyra, ktorého plným členom sa stal o rok neskôr.

Vodca Rumunska[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rumunská socialistická republika
Propagandistický plagát v Bukurešti z roku 1986, ktorý šíril kult osobnosti k veľkému vodcovi Rumunskej socialistickej republiky - Nicolae Ceauşescovi.

Po smrti Gheorghe Ghergiu-Deja sa Ceauşescu stal prvým tajomníkom Rumunskej robotníckej strany. Prvé zmeny, ktoré na tomto poste vykonal, boli premenovanie Rumunskej robotníckej strany na Rumunskú komunistickú stranu, zavedenie novej ústavy 21. augusta 1965 a vyhlásenie Rumunska za socialistickú republiku, namiesto ľudovej republiky. V 60. rokoch 20. storočia pozastavil Ceauşescu aktívne pôsobenie Rumunskej socialistickej republiky vo Varšavskej zmluve, hoci oficiálne zostala jej členom. V roku 1966 sa Ceauşescu stretol s Josipom Brozom Titom, aby prerokovali spoluprácu medzi Rumunskou socialistickou republikou a Juhosláviou. V tom istom roku bol ešte vydaný dekrét pojednávajúci o zákaze interupcií, zvýšení daní pre bezdetné páry a iných opatreniach, ktorých cieľom bolo zvýšiť pôrodnosť a nárast obyvateľstva v Rumunsku.

Hoci bola Rumunská socialistická republika na sovietskej strane „Železnej opony“, Ceauşescu Sovietsky zväz nerešpektoval ako autoritu a snažil sa o nadviazanie stykov so západnou Európou. Sovietom sa vzdialil ešte viac, keď roku 1967 ustanovil diplomatické styky s Nemeckou spolkovou republikou. Na vojenskom zásahu Varšavskej zmluvy v Československu v roku 1968 (Pražská jar) Ceauşescu odmietol participovať a odsúdil túto akciu, podobne ako Sovietsku inváziu do Afganistanu v roku 1979. Na začiatku augusta 1969 sa Ceauşescu stretol s Richardom Nixonom, ktorý navštívil Rumunskú socialistickú republiku ako prvú krajinu počas svojho úradu prezidenta.

V roku 1971 podnikol Ceauşescu návštevu Číny a KĽDR, kde ho zaujal systém národnej transformácie, ako bol popísaný v programe Kórejskej strany robotníkov. V apríli roku 1972 podnikol návštevu Egypta, kde sa stretol s prezidentom Anwarom Sadatom a s Jásirom Arafatom.

Demolácia kostolov v Bukurešti.

V roku 1974 bol vytvorený titul prezidenta republiky a doživotným prezidentom bol „zvolený“ práve Ceauşescu, ktorý v tomto období začal dávať významné posty vo vláde svojím najbližším ľudom, manželke, bratom, synom a iným ľudom ktorým dôveroval. Približne v tom období začal v Rumunsku proces systematizácie, presídľovanie ojedinelých obydlí a menších dedín do miest, ktorý vyvrcholil prebudovaním hlavného mesta. Približne jedna pätina centra Bukurešti, vrátane kostolov a historických budov, bola zdemolovaná a prebudovaná. Dôsledok procesu systematizácie bol vysoký zahraničný dlh Rumunska, ktorý v roku 1979 dosiahol hodnotu približne desať miliárd dolárov (peniaze si Ceauşescu požičiaval od krajín západu, pretože po Ceauşescovom odpore pri vojenskom zásahu v Česko-Slovensku v roku 1968 nadobudli krajiny západu dojem, že Rumunsko je protisovietsky orientované, preto sa ho pokúsili získať na svoju stranu, čím sa snažili o rozkol vo Varšavskej zmluve). Ceauşescu sa to snažil vyriešiť zvýšením exportu do zahraničia, na úkor potrieb vlastného obyvateľstva, ktorému sa postupne začali míňat potraviny, pohonné látky a iné dôležité komodity.

Aby sa vyriešil vzrástajúci hlad obyvateľstva, v roku 1981 bolo znovu zavedené prideľovanie potravy. V roku 1984 Ceauşescu nechal zbúrať časť Bukurešti, aby tam mohol byť postavený Palác ľudu, jedna z najväčších budov na svete, vtedajšie sídlo ÚV RRS, teraz sídlo rumunského parlamentu.

Pád[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rumunská revolúcia roku 1989

Ceauşescovi sa situácia začala vymykať z rúk už v roku 1987, kedy bol nútený vojensky potlačiť protesty študenov v Jasoch a robotníkov v Brašove.

Ceauşescov hrob na vojenskom cintoríne v Bukurešti.

Vysoký dlh Rumunska sa v roku 1989 konečne podarilo splatiť, no na úkor jeho obyvateľstva, čo sa neskôr Ceauşescovi stalo osudným. Dňa 16. decembra 1989 vypuklo v Temešvári povstanie, ktoré bolo spočiatkou vecou ojedinelcov požadujúcich Ceauşescovu rezignáciu, no postupne sa k nemu pripájali väčšie masy ľudí, až napokon boli rumunská armáda a tajná polícia Securitate donútené použiť silu na ich potlačenie. K protestujúcim sa však pridali aj dezertéri z armády a ľudia z iných kútov Rumunska a Temešvár sa 20. decembra 1989 dostal pod kontrolu demonštrantov.

Revolúcia sa postupne rozšírila aj do Bukurešti, kde sprisahaneckí činitelia Securitate podnecovali masy ľudí k odporu proti Ceauşescovmu režimu. Protestujúci sa zhromaždili pred budovou ústredného výboru. Ceauşescu sa niekoľkokrát pokúsil prihovoriť davu, no ten nekompromisne žiadal jeho odstúpenie a keď sa 22. decembra 1989 k revolúcii pripojila aj armáda, Ceauşescu spolu s manželkou Elenou sa pokúsili utiecť na helikoptére, ktorá bola na streche budovy výboru. Po krátkom procese, v ktorom boli obvinení z genocídy a iných zločinov, boli spolu zastrelení popravnou čatou.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Stránka venovaná Nicolae Ceauşescovi: texty, fotografie (po anglicky)


Vladárske tituly
Predchodca
Gheorghe Gheorghiu-Dej
predseda Štátneho sovietu Rumunska
11. júl 196528. marec 1974/
22. december 1989
Nástupca
funkcia bola zrušená


Vladárske tituly
Predchodca
Chivu Stoica
prezident
9. december 196722. december 1989
Nástupca
Ion Iliescu