Nicolas Fouquet

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nicolas Fouquet
Portrét Nicolasa Fouqueta od maliara Édouarda Lacretella, nachádza sa vo Versailles.
Portrét Nicolasa Fouqueta od maliara Édouarda Lacretella, nachádza sa vo Versailles.
1. Surintendant kráľovských financií
V úrade
16531661
Predchodca vojvoda de Vieuville
Nástupca Jean-Baptiste Colbert
2. Generálny prokurátor parížskeho parlementu
V úrade
16501653
3.
4.
5.
Momentálne v úrade
od ]
Osobné informácie
Narodenie 27. január 1615
Paríž, Francúzsko
Úmrtie 3. apríl 1680 (65 rokov)
Pinerolo Taliansko
Manželka 1.Marie de Maupéou 2.Marie-Madeleine de Castille
Deti 5
Národnosť francúzska
Vierovyznanie rímskokatolícke
Pozri aj Politický portál

Nicolas Fouquet, markíz de Belle-Île, vikomt de Melun a Vaux (* 27. január 1615 Paríž - † 3. apríl 1680 Pinerolo, Taliansko) bol francúzsky vysoký štátny úradník, od 1653 surintendant kráľovských financií v období Mazarinovho regentstva, generálny prokurátor v parížskom parlamente. Ľudovít XIV. ho zosadil v roku 1661 za spreneveru štátnych financií na základe kráľovského nariadenia. Bol odsúdený do väzenia a boli mu konfiškované rozsiahle majetky. Zvyšok života prežil vo väzeniach na samotkách, skonal v pevnosti Pinerolo v Taliansku v roku 1680.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Nicolas sa narodil ako druhý syn Françoisa IV. Fouqueta, radného v parížskom parlemente (magistrát), tiež vládneho úradníka kráľovského domu pre žiadosti a sťažnosti a štátneho radcu. Fouquet starší bol zviazaný s firmou „la Compagnie des îles d'Amérique“ a manželkou Marie de Maupéou, pochádzajúcou z rodiny právnikov. Členovia rodiny Fuquetovcov boli aj advokáti.

Rodina Fouquetovcov mala šťastie v obchode predtým, ako sa zamerala na účasť v magistráte Paríža. Rodina nemala šľachtický pôvod: zakladateľ rodu François Foucquet bol obchodník a syn obchodníka s látkami z Angers. Jeho otec bol bohatý bretónsky majiteľ lodí, ktorého podporoval Richelieu pri jeho vstupe do „Rady námorníctva a obchodu“. Bol tiež štátnym radcom a „pánom pre žiadostí“ mesta Paríž. Súhlasil zúčastniť sa v „Komore obchodníkov“ odsúdenia grófa de Chalais.

Erb rodiny Fouquet

Erb Fouquetovcov pozostával z červenej veverice v striebornom poli. Ich heslom bolo: „Quo non ascendet?“ (odpoveď: „Jusqu'où ne montera-t-il pas ?“) Slovo fouquet znamená po walesky „veverica”. Francúzske slovo „fouquet“ znamená bláznivý, šialený, tiež dvorný blázon.

Tak ako rodina Mapéouovcov aj Fouquetovci sa stali príkladnou rodinou protireformácie, spirituálne blízkou Françoisovi de Sales a Jeanne de Chantal. Z dvanástich detí, ktoré sa dožili dospelosti, sa šesť dalo na cirkevnú dráhu, štyria chlapci sa stali kňazmi, z toho dvaja biskupmi. V tomto duchu pokračovali rodičia aj v Nicolasovom prípade a dali ho učiť sa do kolégia v Clermonte k jezuitom.

Zároveň sa Nicolas učil u svojej matky Marie de Mapéou príprave liekov pre chudobných. Jeho záľuba vo farmácii a chémii pretrvala počas celého života. Mladý Nicolas bol predurčený pre cirkevný stav, dosiahol vysvätenie v januári 1635. Stal sa pokladníkom opátstva Saint-Martin v Tours a bol menovaný do úradu opáta v Saint-Julien de Doüy. Napriek tomu, jeho rodina váhala na ktorú cestu kariéry ho nasmerovať. Nakoniec šiel študovať právo na Parížsku univerzitu podľa osobnej Richelieuovej rady. Licenciát z práva obdržal po štúdiu na fakulte práv a dal sa zapísať do zoznamu advokátov.

Politická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 1633 požiadal Fouquet starší pre syna Nicolasa o kreslo v parížskom parlamente. Jeho žiadosť bola zamietnutá: starší brat, François V. Fouquet, mal totiž tú istú hodnosť. V nasledujúcom roku dosiahol však funkciu poradcu v magistráte mesta Metz, ktorú preňho vytvoril Richelieu. Zároveň mu udelil výnimku kvôli nízkemu veku, čo predpokladalo jeho vysokú dôveru. Nicolas prijal kardinálovu ochranu: stal sa účtovníkom-kontrolórom dokladov pokladne kancelárstva vo Vicu, kde sú zachované dodnes všetky vtedajšie papiere biskupstva v Metz a opátstva v Gorze. Snažil sa overovať, či vojvoda Karol IV. Lotrinský neuzurpuje kráľovské práva, čo vždy bolo v prípade teritórií francúzskych enkláv v cudzine využívané ako dôvod na vojnu. V konečnom dôsledku sa jednalo o nájdenie príčiny na vstup francúzskej armády na územie štátu, ktoré okupovalo vojvodstvo Lotrinsko ešte pred Nicolasovým funkčným obdobím. Mladý muž sa potvrdil vo svojom poslaní.

V roku 1635 vstúpil starší Nicolasov brat do cirkevného rádu. Teraz sa stal Nicolas nádejou svojho otca, ktorý mu zakúpil hodnosť pána žiadostí. Tu tiež Nicolas obdržal výnimku pre svoj mladý vek.

V roku 1638 bol poslaný na dvor v Metz aby sa zúčastňoval v kráľovskej rade v Nancy. V tom istom roku ho jeho otec poveril účasťou v záležitostiach rodinnej firmy „Compagnie des îles d'Amérique.“

François Fouquet už blízko smrti donútil svojho syna k sobášu. Nicolas si vybral Louise Fourché, pani de Quéhillac, vnučku Jeana Fourché, starostu Nantes v roku 1597-1598. Manželská zmluva bola podpísaná 10. januára 1640 v Nantes medzi rodičmi, ceremónia sa udiala 24. januára v Notre-Dame de Nantes. Bol to bohatý sobáš: Louise priniesla 160 000 livrov v striebre a renty z majetkov plus pozemok v Quéhillacu. Nicolas dostal od rodičov vlastníctvo svojej hodnosti pána žiadostí v hodnote 150 000 livrov a rentu 4000 livrov v hotovosti, čo predstavovalo vtedy asi 20 000 livrov v kapitalizovanej hodnote. Naviac, Louise aj Nicolas mali vplyvné príbuzenské vzťahy v Bretónsku. Louise dosiahla na bretónsky parlament, Nicolas na obchodné spoločnosti na pobreží Atlantiku. François Fouquet zomrel krátko po sobáši nasledovaný onedlho starým otcom z matkinej strany Gillesom de Maupéou. V roku 1641 sa mu narodila dcéra Marie a jeho manželka zomrela. Vo veku 26 rokov sa ocitol Nicolas Fouquet vo vdoveckom stave.

Počas tejto etapy života prevzal po otcovi rôzne firmy námorného obchodu, v ktorých mala rodina účasť. Boli to „Compagnie des îles d'Amérique“, Sénégalu a Nového Francúzska. V roku 1640 prevzal účasť medzi prvými akcionármi „la Société du Cap-Nord“ a v 1642 vstúpil do firmy „Indes orientales“.

Za veno svojej manželky odkúpil tiež šľachtické pozemky vo Vaux a prijal titul vikomta de Vaux. V roku 1642 smrťou dlhoročného protektora rodiny kardinála de Richelieu sa skončili jeho zámery v kolóniách a plány s námorným obchodom. Preto si nakoniec vybral službu v štátnej administratíve. Našťastie pre Nicolasa Fouqueta sa stal novým prvým ministrom kardinál Mazarin, ktorý prevzal aj protektorstvo nad rodinou Fouquetovcov.

V roku 1644 bol menovaný miestodržiteľom spravodlivosti, polície a financií v meste Grenoble v provincii Dauphiné, bezpochyby na osobnú žiadosť regentky Anny Rakúskej. Pre mladého Fouqueta to bol experiment, pretože provinciu vôbec nepoznal. V priebehu leta vypukla vzbura roľníkov proti vysokým daniam, čo zavdalo príčinu odvolať ho z funkcie aj vďaka zásahu kancelára Séguiera u Mazarina.

Našťastie, iný incident mu umožnil zmeniť túto nemilosť: na ceste späť z Grenoble vypukli ďalšie nepokoje vo Valence. Vďaka svojej chladnokrvnosti, rečníckemu talentu a odvahe dokázal upokojiť toto povstanie. Ako rekompenzáciu dostal opäť úrad pre žiadosti v roku 1646. Mazarin mu zveril poslanie pozorovateľa v meste Lérida v Španielsku. Keď splnil svoju úlohu k spokojnosti, bol menovaný v nasledujúcom roku intendantom armády v Picardii podľa rozhodnutia Anny Rakúskej.

Fronda[upraviť | upraviť zdroj]

V 1648 sa stal intendantom generality v Paríži. Fronda mu poskytla nečakane dôležitý post. Postavil sa na stranu Anny Rakúskej a Mazarina, čím si získal stálu priazeň kráľovnej. Po zatknutí šľachtickou úniou poslal kráľovnej list, v ktorom jej radil vyjednávať a rozdeliť nepriateľov, názor, ktorý si zachoval počas celej Frondy. Počas pobytu v Paríži bol poverený službou vyplácania dôchodkov a zarobil veľa peňazí.

V novembri 1650 si kúpil hodnosť generálneho prokurátora v parížskom magistráte za 450 000 livrov. Profitoval tiež v obchodovaní s odevmi a zarobil na svojom druhom manželstve uzavretom vo februári 1651. Nová madame Fouquet, rodená Marie-Madeleine de Castille-Villemereuil, pochádzala tiež z rodiny obchodníkov s financiami, ktorí neskôr získali šľachtictvo. Mala len 15 rokov, on 36. Jej veno bolo menšie ako veno prvej manželky, no priniesla so sebou do manželstva široký okruh kontaktov svojej matky medzi parížskymi obchodníkmi s látkami.

portrét kardinála Mazarina

V tom období sa udialo, že magistrát Paríža vylúčil Mazarina zo svojich radov. To zapríčinilo jeho exil v Nemecku. Oficiálne sa Fouquet ako generálny prokurátor postavil proti Mazarinovi, ale potajomky mu podával informácie až do jeho návratu prostredníctvom svojho brata Basila nazývaného abbé Fouquet, ktorý bol šéfom tajnej kardinálovej polície. 31. júla kráľovský príkaz presťahoval parížsky parlament do Pontoise. Fouquet riadil operáciu podľa požiadaviek davu. Svoju odmenu dostal na konci Frondy: 22. októbra 1652 po vyhlásení amnestie pre vzbúrencov predniesol prejav na zasadaní magistrátu, v ktorom si zabezpečoval zhovievavosť kráľa a kritizoval svojich kolegov, ktorí naďalej zostávali stúpencami Frondy. Tiež sa ukázal byť nemilosrdným voči stúpencom princa Condého.

Surintendant financií[upraviť | upraviť zdroj]

Vo februári 1653 zomrel vojvoda de Vieuville, surintendat financií. Fouquet sa prihlásil za kandidáta na tento post. Mazarin, ktorý dobre poznal porekadlo „Rozdeľ a panuj“, vytvoril dva posty pre túto funkciu. Jeden zveril diplomatovi Abelovi Servienovi, druhú funkciu Fouquetovi. 7. februára si vyberal medzi význačnými menami, ako napríklad Le Tellier, Mathieu Molé, bývalý surintendant de Maisons a maršáli de Villeroi a de l'Hospital. Fouquet uspel vďaka svojej úlohe počas Frondy a vplyvu svojho brata Basila. Na tento úrad bol vydaný patent ministra Mazarina, ktorý dovoľoval Fouquetovi zasadať v „Kráľovskej rade“, čo bola najvyššia mocenská inštancia v monarchii.

Fouquet bol najmladší minister financií počas obdobia monarchického Francúzska. Historik Daniel Dessert zdôrazňuje, že kompetencie vo finančníctve a obchode, na ktoré bol Fouquet pripravený a vedel čeliť neistým záležitostiam kráľovských financií, nepochybne mal a poznal vnútro fungovania kráľovských financií. Naopak, jeden z jeho životopiscov Jean-Christian Petitfils upresňuje, že poznal zle arkány verejných financií a že bol cudzincom v prostredí mešťanov.

Kráľovské financie boli v tom čase v neblahom stave. Potreby koruny boli vysoké a bolo treba aj financovať vojnu, no kvôli míňaniu Ľudovíta XIV. bola pokladňa v stave bankrotu. Príjmy z daní boli v kalamitnom stave a zásoba drahých kovov nedostatočná.

Pretože výdavky koruny boli vysoké, Fouquet, aby si zachoval tvár, nevytvoril celkom precízny ekonomický a finančný plán. Poznal len svoju skúsenosť, že hlavným problémom francúzskeho štátu je nedostatok úverov. Nájomcovia daní, statkári a prenajímatelia mu nedôverovali. Začal obnovovať kredit štátu rešpektujúc minulé obchodné zmluvy medzi nájomcami daní a štátnou pokladňou a súhlasil s výhodnými úrokmi pre nich. Taktiež vytvoril fondy z bývalých sporiacich účtov, čím kompenzoval časť straty štátnej pokladne z roku 1648. Kládol dôraz na „mimoriadne zásahy“:

  • zaúčtovanie a odplatný prevod záväzkov
  • vytvorenie nových pohľadávok
  • emisiu pôžičiek a štátnych dlhopisov, to všetko za veľmi výhodných podmienok pre nájomcov daní.

Oproti metóde monetárnych manipulácií minulých období presadil revalváciu livry tourskej: jedna zlatá pistola zmenila kurz z 12 livier na 10 livier. Príjmy štátu sa zvýšili a situácia sa zlepšila.

Namiesto, aby to podnietilo k opatrnosti, dočasné zlepšenie financií vyvolalo ďalšie neplánované výdavky. Od roku 1654 sa kríza vrátila. Fouquet sa musel osobne angažovať, čo malo dosah aj na jeho príbuzných. V novembri 1657 musel vziať svoj podiel na celkovom obchodnom kontrakte v sume 11,8 milióna livier, ktorý činil tretinu z celku. Jeho osobný kredit mu umožňoval garantovať jeho podiel, no za cenu 20% úrokov. Zároveň s ťažkosťami, ktoré ho stretli v jeho funkcii musel počítať so zmenenou náklonnosťou zo strany Mazarina a Colbertových priaznivcov, ktorí ho kritizovali. Stratiac nádej pod týmito tlakmi, ponúkol svoju demisiu, ktorá bola zamietnutá. Nerozumel si s kolegom Servienom: od decembra 1654 musel viackrát žiadať kráľa o vymedzenie kompetencií oboch intendantov financií. Preto Servienovi pridelili starať sa o výdavky a Fouquetovi o príjmy.

Fouquetova finančnícka politika mu dovolila vytvoriť si veľkú klientelu medzi vlastníkmi a obchodníkmi s peniazmi. Okrem iného, uskutočňovaný tok financií, ktorý prechádzal rukami surintendanta a tiež sieť špiónov a informátorov mu umožňovali skonsolidovať svoju pozíciu.

Najväčší páni sa stali jeho priateľmi aj jeho dlžníkmi. Aj jeho bratanci z rodiny Mapéou a rodina druhej manželky mu zaručili veľký podiel v obchode. Fouquet dosiahol spoločenský vzostup sobášom svojej dcéry Marie s Armandom de Béthune, markízom de Charost, prasynovcom Sullyho. Svojej dcére dal veno ako princeznej: do manželstva priniesla 600 000 livier v zlatých a strieborných luisdoroch.

Po Servienovej smrti v roku 1659 bol Fouquet potvrdený sám vo svojej hodnosti surintendanta, ktorú si zachoval do zosadenia v roku 1661. S úspechom potlačil Colbertovu intrigu, ktorou chcel tento získať úrad surintendanta použijúc proti nemu Mazarinovu požiadavku zmenšiť výdavky štátu. Zároveň tiež vypracoval široký plán zlepšenia financií založený na:

  • zlepšení príjmov z nepriamych daní (centralizáciou verejných financií),
  • uľahčenie daňovej záťaže (zľava z nedoplatkov z nezaplatených daní),
  • ozdravenie obecných a mestských financií (preverenie mestských dlhov)
  • zlepšenie vzťahov s obchodníkmi s peniazmi

Napriek skončenej vojne zostávala situácia v kráľovských financiách zlá. Finančníci upredňostňovali požičiavať peniaze dvorskej šľachte ale nie kráľovi a Fouquet musel znovu zapojiť svoje osobné kontakty, súhlasiť s mimoriadnymi daňami, udeľovať úľavy a uchyľovať sa k mimoriadnym krokom.

Konečné hodnotenie úradu surintendanta nebolo jednomyseľné. Klasická historiografia je bližšie k mienke, že Fouquetovi chýbali jasné ekonomické princípy, strach potlačiť mimoriadne riešenia a potlačovať či znižovať kráľovské zadlžovanie, ale hlavne jeho previazanosť s prostredím finančníkov, jeho klientelizmus a osobné obohacovanie.

Daniel Dessert odsudzuje toto bilancovanie z dielne Colbertových stúpencov a dáva do popredia jeho zahájenie nápravy financií prostriedkami, ktoré neskôr tiež použil Colbert: " V skutočnosti neexistoval zásadný rozdiel medzi finančnými politikami Fouqueta a jeho rivala Colberta. To, čím sa navzájom líšili, bol ich štýl: všetko len detaily, v jemných rysoch u prvého, v úderoch kladivom u druhého."

Pri objektivizovaní tejto tézy sa prichádza na to, že Fouquet si zvolil správny postup, no nestal sa autorom zodpovedajúceho administratívneho systému tak ako Colbert.

Štát sa nachádzal v ekonomickom úpadku kvôli záväzkom z úverov, čo mu umožňovalo obchodovať cez svojich priateľov alebo firmy, v ktorých mal spoluúčasť. Napriek tomuto bankrotu štátnych financií sa Fouquet nachádzal v priazni osudu, ktorá mu dovoľovala udržiavať vlastný dvor a usporadúvať nákladné slávnosti. Tento kontrast medzi jeho osobnou prosperitou a zruinovaným kráľom urýchlil jeho pád.

Námorné a koloniálne obchody[upraviť | upraviť zdroj]

Pevnosť Vauban na ostrove Belle Île, ktorú dal postaviť surintendent Fouquet

Po otcovi zdedil akcionárske podiely vo firmách, ktoré obchodovali s kolóniami. Uvedomoval si problémy v týchto spoločnostiach, ktoré často váhali medzi náboženskými a obchodnými cieľmi, vlastnili len nedostatočné prostriedky a boli tlačené konkurenciou Angličanov a Holanďanov. Veľmi rýchlo začal zasahovať v kolóniách priamym spôsobom a stal sa sám lodiarom. Od rokov 1640 jeho rodina kúpila alebo dala postaviť viacero lodí s výzbrojou. Určitá časť z nich bola určená pre obchod, iná časť bola predaná francúzskej korune v roku 1656. Členovia jeho príbuzenstva boli rozmiestnení na strategických pozíciách: od 1646 sa stal jeho bratanec de Chalain guvernérom bretónskeho prístavu Concarneau.

Fouquet chcel ísť ešte ďalej a vytvoriť v Bretónsku mocnú centrálnu základňu, ktorá by slúžila obchodným koloniálnym spoločnostiam. Kvôli tomu sa spojil so slávnym bretónskym domom de Rieux, od ktorého odkúpil viaceré pozemky v okolí zálivu Morbihan a pevnosť Largoët. V 1658 sprostredkovane cez vlastníka ostrova l'île d'Yeu - Jeanne-Pélagie de Rieux, začal opevňovať ostrov, kde priviedol vojenské oddiely. V tom istom roku kúpil ostrov Belle-Île, na ktorom zreštauroval opevnenia a kde nechal postaviť prístav, obchody a medzisklady. Chápal dobre, že ostrov by mu mohol zaistiť bezpečné útočisko v prípade súdneho procesu. Zároveň vytvoril cez sprostredkovateľa obchodnú spoločnosť s určením pre Španielsko a Indie, pre ktorej lode bol určený Belle-Île ako materský prístav a sklady. V čele desiatky lodí používaných pre pobrežnú dopravu alebo obchod na dlhé vzdialenosti sa Fouquet zaradil medzi najväčších lodiarov Francúzska.

Aby sa zakryl legitímnou funkciou, kúpil si v roku 1660 od vojvodu de Danville hodnosť vicekráľa Ameriky, ktorú zveril nastrčenej osobe: Dôkazom sú potvrdenia provízií vyplatené z titulu autorizácie oslobodenia od daní z tovaru a munície určených na existujúce alebo budúce miesta v Amerike. Plánom surintendanta bolo prevziať kontrolu obchodu s kožami a kožušinami Acádie, takisto aj obchodu s treskami. Nemohol konkretizovať svoje plány kvôli opozícii firmy „la Compagnie de la Nouvelle-France“. Zámer v Novej Zemi - Terre-Neuve a v Antilách skončil neúspechom, bezpochyby z dôvodu roztrieštenosti Fouquetových zámerov.

Protektor umení[upraviť | upraviť zdroj]

Saint-Mandé[upraviť | upraviť zdroj]

Fouquet mal početné sídla. Ako mladý muž sídlil v rodičovskom dome na ulici de Jouy v Paríži. Kúpil dom pri ulici de Matignon, predtým v hôtel de Castille, ktorý kúpil z vena druhej manželky. Vlastnil tiež hôtel de Narbonne a d'Émery oproti Mazarinovi. Kúpil tiež veľkú nehnuteľnosť v Saint-Mandé. Tento zámok dal prestavať a skrášliť. Umiestnil v ňom veľkú zbierku kníh (27 000 ks). Tiež vybudoval záhrady so sochami, skleníkmi a oranžériami. Vo výzdobe interiéru uprednostnil dekoratívne a pompézne kúsky. Usporadúval tu mnohé recepcie a hral vysokú hru. V roku 1656 tu prijal dvor, Gastona Orléanskeho a kráľovnú Kristínu I. Švédsku.

Vaux-le-Vicomte[upraviť | upraviť zdroj]

Zámok Vaux-le-Vicomte

Od 1653 začal stavať skvelý zámok vo Vaux-le-Vicomte (aktuálne obec Maincy). Panstvo bolo kúpené pred nastúpením do funkcie surintendanta. Začal metodicky vykupovať pozemky v okolí zámku. Celkový súbor pozemkov panstva Vaux predstavoval viac ako 200 zmlúv o predaji a nákupe. Nechal zrušiť obec Vaux, niekoľko osád a les, otočil rieku a vytrhal vinohrady. Uskutočnil stavbu vodovodu.

Na prebudovaní tohto zámku pracovali umelci Le Vau, Le Nôtre, Charles Le Brun a Villedo. Na jeho malom dvore sústredil spisovateľov, napríklad Molière, La Fontaine, Madame de Sévigné a Madeleine de Scudéry. Kráľ tam prišiel prvýkrát v júli 1659. 17. júla 1660 ho tam Fouquet privítal znovu, už v sprievode s budúcou manželkou infantkou Marie-Thérèse, teda po príchode zo Saint-Jean-de-Luz.

11. júla 1661 tu prijal znovu celý dvor. Ľudovít XIV. tam neprišiel. Ďalšia slávnosť sa udiala 17. augusta na počesť monarchu v doprovode 600 dvoranov. Bola to prepychová slávnosť s ohňostrojom, vodometmi, prestretými stolmi pre viac ako tisíc osôb a supervízorom Françoisom Vatelom a s divadelným predstavením Molièrovej hry Mizantrop. Ľudovít XIV. bol nahnevaný, keď videl toľký luxus zatiaľčo jeho vlastné sídla boli nemoderné a prázdne. Pôvod tých peňazí sa mu videl byť podozrivý. Ponuku Fouqueta darovať mu Vaux považoval za iritujúcu. Podľa abbého de Choisy vyhlásil kráľ v kočiari na spiatočnej ceste Anne Rakúskej: "Ah, Madame, či nedáme pripraviť o hrdlo všetkých tých ľudí?"

Mecenáš[upraviť | upraviť zdroj]

Busta Nicolasa Fouqueta v zámku Vaux-le-Vicomte

Fouquet založil salón v Saint-Mandé na konci Frondy. Pritiahol doň Paula Pellissona, Charles Perraulta, Quinault, Ménagea, La Fontainea a Madame de Sévigné. Prijímal aj vedcov, napríklad lekára Samuela Sorbièra alebo filozofa La Mothe Le Vayera.

Od roku 1660 sa zaujímal aj o Molièra. Ochraňoval maliara Nicolasa Poussina. Salón vo Vaux bol miestom stretávania sa preciózok. Fouquet sám písal poémy, piesne, tvoril rébusy a rýmovačky nasledujúc tak vtedajšiu módu. Vyplácal podpory mnohým básnikom, napríklad Corneillovi 2000 livrov ročne, ochraňoval sochárov Françoisa Anguiera, jeho žiaka Françoisa Girardona, tiež Thibauta Poissanta a Pierre Pugeta.

Ako vyjadrenie vďaky mu venoval Corneille svoju hru „Oidipus“ (1659), Madeleine de Scudéry miesto vo svojom románe na kľúč „Clélie, histoire romaine“ na tej istej úrovni ako bol Richelieu, tiež protektor umení.

Proces[upraviť | upraviť zdroj]

Dôvody pádu[upraviť | upraviť zdroj]

Keď Mazarin v roku 1661 zomrel, Fouquetova šťastná hviezda bola na vrchole: kontroloval Kráľovskú radu Ľudovíta XIV., ktorý ho poveril vytvoriť Obchodnú radu a zveril mu viacero tajných diplomatických misií. Zároveň kritiky pochádzajúce od Colberta proti Fouquetovi začali prinášať svoje ovocie. Ľudovít XIV. sa hneval čím ďalej tým viac na príliš ambiciózneho ministra. No prehnane extravagantná slávnosť vo Vaux nebola skutočnou príčinou kráľovho hnevu a Fouquetovho uväznenia. Kráľovo rozhodnutie padlo 4. mája 1661. V zásade bolo vyvolané jeho dojmom, že bol Fouquetom oklamaný potom, ako mu sľúbil dať do poriadku kráľovské financie. Surintendant po tomto sľube upadol opäť do starých zlozvykov.

Rozhodnutie kráľa sa udialo, keď Colbert predniesol správy svojho bratanca Colberta de Terron o vyzbrojovaní a opevňovaní ostrova Belle-Île - dnes Belle-Île-en-Mer. O pád surintendanta sa pričinili dva elementy: Fouquet nebol potrestateľný inak, len parlamentom, ktorý sám celý kontroloval. Zároveň, surintendant zneužíval priazeň kráľovnej matky Anny Rakúskej. Colbert to metodicky odrážal. Nakoniec zariadil s Fouquetom aby tento spontánne navrhol kráľovi, že predá svoju hodnosť. Tiež získal pre kauzu anti-Fouquet vojvodkyňu de Chevreuse, starú priateľku kráľovnej matky. Ak aj bol Fouquet informovaný o týchto ohrozeniach, nepochopil nakoľko sú nebezpečné, naopak, hromadil svoje chyby.

Uväznenie[upraviť | upraviť zdroj]

Fouquetov list z väzenia adresovaný manželke

Počas toho, ako bol dvor v Nantes kvôli Bretónsku, Ľudovít XIV. nariadil 5. septembra 1661 rytierovi d´Artagnanovi, veliteľovi kráľovskej stráže, zatknúť surintendenta z dôvodu sprenevery. Viditeľne prekvapený Fouquet ponúkol hneď ostrov Belle Île kráľovi a začal varovať svojich blízkych, ktorí však nevyužili časový odklad na zničenie kompromitujúcich listín.

Hugues de Lionne, jeho priateľ, prosil kráľa aby neuvrhol Fouqueta do nemilosti, ale ten to zamietol. Belle-Île sa vzdal bez odporu kráľovskému vojsku. Všetky Fouquetove rezidencie boli zapečatené, taktiež aj domy jeho klientov. Madame de Fouquet odišla do Limoges, jeho bratia Louis a François boli izolovaní v ich diecézach. Gilles bol zbavený dvorskej hodnosti prvého štolbu a Basile musel ísť do exilu v Guyenne.

Odsúdenie[upraviť | upraviť zdroj]

Súdny proces trval dlhé tri roky, Nicolas Fouquet bol súdený za hrdelné zločiny, ktorým vtedy sprenevera kráľových financií a poškodenie majestátu boli. Jeho trestné činy uvedené v rozsudku boli založené na týchto skutočnostiach:

  • prijímanie výnosov z majetkov prepadnutých v prospech štátu
  • výkup pohľadávok kráľa pod rôznymi krycími menami
  • vypisovanie nových pokladničných poukážok na staré účty z minulých rokov
  • vypisovanie štátnych poukážok ako zálohy kumulatívne v konflikte s funkciou príkazcu fondov, z čoho ťažil zisky.

No porota pozostávajúca z dvadsiatich starostov miest hlasovala 9:11 proti strate života. Preto kráľ rozhodol o doživotnom treste a prepadnutí celého majetku v prospech štátu. V roku 1665, kedy vošiel do platnosti, začal Fouquet svoj pobyt v žalári v pevnosti Pinerolo v Taliansku (vtedy patrilo Francúzsku), kde aj zomrel v roku 1680.

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nicolas Fouquet na francúzskej Wikipédii.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nicolas Fouquet na nemeckej Wikipédii.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]