Nouvelle théologie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Nouvelle Théologie (doslova nová teológia) bol smer v rámci francúzskej katolíckej teológie, ktorý sa rozvíjal od 30. rokov 20. storočia. Chcel na pozadí súčasnej filozofie a v kritickom vyrovnávaní sa s neoscholastikou vniesť do teológie viac dejinného myslenia a biblicko-patristickej tradície.

Predstavitelia[upraviť | upraviť zdroj]

Významnými predstaviteľmi nouvelle théologie boli predovšetkým teológovia z rôznych reholí ako Henri Bouillard, Marie-Dominique Chenu, Yves Congar, Jean Daniélou a Henri de Lubac, istým spôsobom aj Pierre Teilhard de Chardin. Aj Hans Urs von Balthasar inklinoval k tomuto smeru.

Témy[upraviť | upraviť zdroj]

Nouvelle théologie sa vyrovnávala napr. s otázkou „dejinnosti“ pravdy a vzťahu medzi prirodzenosťou a milosťou. Usilovala sa o dialóg s marxizmom i nekresťanskými náboženstvami. Za nové ponímanie Tomáša Akvinského sa zasadzoval predovšetkým Henri de Lubac.

Postoje[upraviť | upraviť zdroj]

Sprvoti Učiteľský úrad Cirkvi nouvelle théologie ostro kritizoval, pretože v nej videl akúsi novú formu modernizmu. Okrem toho dochádzalo aj k vyrovnávaniu sa s týmto smerom vo vnútri rádov, do ktorých patrili hlavní predstavitelia (dominikáni, jezuiti).

Druhý vatikánsky koncil (1958 - 1963) v 60. rokoch prijal za svoje niektoré podnety nouvelle théologie (niektorí predstavitelia nouvelle théologie boli koncilovými teológmi). Neskôr sa nouvelle théologie dostalo uznania vo forme udelenia kardinálskeho klobúka niektorým jej predstaviteľom, kým iní „obnovovatelia“ cirkvi sa dostali do konfliktu s Učiteľským úradom.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Albert Raffelt: "Nouvelle Théologie." In: LThK3 Bd. 7, sp. 935-937.
  • Raymond Winling: "Nouvelle Théologie." In: TRE 24 (1994), 668-675 Google-Booksearch
  • Jürgen Mettepenningen: Nouvelle théologie - new theology. Inheritor of modernism. Precursor of Vatican II. London 2010. ISBN 978-0-567-03410-6