Novi Ecclesiastico-scholastici Annales evangelicorum augustanae et helveticae confessionis in Austriaca Monarchia

Novi Ecclesiastico-scholastici Annales evangelicorum augustanae et helveticae confessionis in Austriaca Monarchia (Nové cirkevno-školské ročenky evanjelikov augšburského a helvétskeho vyznania v rakúskej monarchii) boli latinské noviny, vychádzajúce na slovenskom území v rokoch 1783 až 1803.

Ich prvý zväzok vyšiel v januári 1783 a posledný v marci 1803. Na slovenskom knižnom trhu sa teda zjavili až na prelome 18. storočia, keď u nás vrcholí osvietenecké obdobie. Pre reč, v ktorej boli tlačené, ako aj pre celkové zameranie slúžiť príslušníkom všetkých národov bývajúcich v Habsburskej monarchii, zaraďujeme ich do skupiny tých latinských novín a časopisov, ktoré vychádzali na Slovensku počiatkom 18. storočia.

Pritom však nemožno o ich redaktorovi a prispievateľoch hovoriť ako o ľuďoch nacionálne vlažných, indiferentných. Opačne. Samuel Ambrózius, Samuel Tešedík a iní z nich, boli uvedomelými obrancami veleslavínskej češtiny a bibličtiny, ako aj poprednými predstaviteľmi slovenskej osvietenskej literatúry.

Prvý ročník tohto časopisu, ktorý mal štyri zväzky, bol vytlačený v Banskej Štiavnici, druhý roku 1794 v Banskej Bystrici, tretí v Banskej Štiavnici a štvrtý – posledný, z ktorého je známy len jediný zväzok (IX.) vyšiel v Banskej Bystrici tlačou Jána Štefániho roku 1803. V prvom roku to bol kvartálnik, v druhom vychádzal polročne a koncom tretieho dočasne zaniká.

V rokoch 1796 – 1802 časopis nevychádzal a znovu sa objavuje až roku 1803 pod zmeneným titulom: Annales evangelici privinciarum Domui austriacae haereditarium. (Ročenky evanjelikov bývajúcich v krajine rakúskeho panovníckeho domu). Len v tomto poslednom zväzku sa uvádzal ako ich vydavateľ Samuel Ambrózius – farár ev. cirkvi v Radvani, dištriktuálny notár a člen latinskej učenej spoločnosti v Jene. Pretože v predchádzajúcich zväzkoch nie je redaktor a vydavateľ nikde uvedený, usudzujeme len z tohto údaju, že Ambrosius redigoval aj predchádzajúce zväzky. Nie je to však celkom isté. Práve tam mohol byť ich redaktorom Ondrej Plachý, či iný banskobystrický, alebo banskoštiavnický kazateľ. Bol to čisto konfesionálny časopis, ktorý plnil aj funkciu úradného vestníka, ako aj Schematizmu tolerančného a osvietenského.

Latinský jazyk, v ktorom bol písaný, si vynútil zámer jeho tvorcov, ktorí v duchu osvieteneckej tolerancie a liberálnosti chceli ovplyvňovať všetkých evanjelikov Uhorska a Rakúska, no prinášali súčasne aj články určené katolíkom a uniátom. Internacionálna latinčina, ako reč vzdelancov ešte aj v období jozefínskych reforiem bola pre túto úlohu najprijateľnejšia. Pravda, v dobe panovania Leopolda II. a jeho nástupcov, do verejného a politického života monarchie preniká čoraz viacej nemčina, maďarčina a u nás bernolákovcami presadzovaná slovenčina. V časopise sa tiež, pravda ojedinelo, objavovali články vytlačené v nemčine a v slovenčine. Ich autorov však, pretože sú nepodpísaní, nepoznáme. Bol to časopis určený vzdelancom a preto boli aj jeho články náročnejšie a štýl zložitejší, ako tomu bolo pri Starých novinách literního umění určených aj ľudovým čitateľom.

Nové cirkevné a školské ročenky napriek svojej konfesionálnej orientácii prinášali články osvieteneckého charakteru, recenzie a kritiky majúce veľký význam pre vývoj slovenskej umeleckej a vedeckej spisby. Doteraz ešte nebol podľa zásluhy ocenený. Ambrósius sa aj v ňom snažil propagovať spoluprácu všetkých kresťanských cirkví, ako nasledovník tzv. cirkevného unionizmu. Bol odporcom protestantského konzervativizmu. Samuelovi Ambrósiusovi, ako reprezentantovi banskoštiavnickej učenej spoločnosti, ktorej orgánom časopis bol, išlo nielen o uplatnenie tolerančných zásad a jozefínskych reforiem, ale aj o povznesenie cirkevnej a svetskej spisby uhorských Slovákov, ale aj Čechov i Moravanov, o zachovanie „vypulérovanej češtiny“ zbavenej germanizmov, hungarizmov i slovakizmov. Ako vidieť aj z tohto, Bansko-štiavnická učená spoločnosť (Societas ex totius Monarchiae Austriacae viris erudititis coacta), založená slovenskými vzdelancami, odchovancami jenskej a hallskej univerzity, mala v celouhorskom meradle veľký význam.

Už začiatky časopisu boli veľmi sľubné, lebo sa naň prihlásilo pomerne veľa odoberateľov. Ambrosius a jeho spolupracovníci ich nádeje nesklamali. Deväť zväzkov Ambrosiho Ročeniek poskytuje aj dnes ozaj bohatý študijný materiál, nielen pre všeobecné dejiny, literárnu históriu, ale aj pre dejiny pedagogiky a jazykovedu. Ich dôkladné zhodnotenie je však ešte stále otázkou budúcnosti.

Aj keď sa od roku 1793 do roku 1803 menili jednotlivé rubriky časopisu, predsa niektoré z nich nachádzame v každom zväzku. Na prvom mieste tu bývali úradné oznamy, snemové uznesenia, zákony a nariadenia, týkajúce sa cirkevného života evanjelikov v rakúskej monarchii, ďalej prehľad o záverečných skúškach na ev. stredných školách, popis zriadenia dištriktov, seniorátov a jednotlivých zborov s menami farárov, učiteľov a rechtorov. Častejšie tu bývali aj nekrológy významných osobností. Najvýznamnejšou rubrikou časopisu sa stali Knižné recenzie, ktoré sa delili na odbor teologický, filozofický, historický, prírodovedný atď. Časopis prinášal aj prehľad domácich i zahraničných knižných noviniek z rozličných vedných oblastí, ale aj literárne kritiky a polemiky. Osobitnou významnou rubrikou bol Appendix (prídavok) s obsahom literárnym, kultúrno-historickým i s oznamami o kúpe a predaji vzácnych starých tlačí a pod.

Aj mnohé z výnosov tu uverejnených sú dôležitým dokumentom o prenikaní osvieteneckej ideológie do uhorského verejného života, no aj o postupujúcej maďarizácii. (Siedmy zákonný článok z roku 1792 o povinnom zavádzaní maďarčiny do stredných škôl a do stoličných úradov). Nájdeme tu aj predpisy škôl v slovenských mestách i podrobné syllaby prednášanej látky, zoznamy učebníc, popis záverečných skúšok s menami vyučujúcich profesorov atď. To zostáva cenným prameňom aj dnes pre dejiny slovenskej pedagogiky.

Redakcia časopisu písala viac ráz o potrebe zavedenia domácej slovenskej reči na stredné školy v Hornom Uhorsku, čo sa aj roku 1803 aspoň čiastočne realizovalo založením katedry československého jazyka a literatúry na ev. lýceu v Bratislave.

Samuel Ambrósius vo svojom časopise uverejňoval aj príspevky jedného z najväčších pedagógov a ľudovýchovných pracovníkov osvieteneckej doby v Uhorsku – Samuela Tešedíka – pôsobiaceho vtedy na Sarvaši. Bol to skutočný priateľ poddaných roľníkov, ktorý sa snažil v rámci svojich obmedzených možností, zmeniť ich zlé sociálne postavenie, zvýšiť výnosy v poľnohospodárskej výrobe, hlavne lepším obrábaním pôdy a lepšou produktivitou práce. Tešedík nebol zástancom koristníckych záujmov vyšších spoločenských tried, ale nezmieriteľným nepriateľom feudálneho spoločenského poriadku a jeho predstaviteľov. Ambrósius hneď v prvom zväzku Ročeniek uverejňuje Dejiny prakticko-ekonomického ústavu Samuela Tešedíka na Sarvaši. Tu sa tiež podrobnejšie rozoberajú Tešedíkove poľnohospodárske a pedagogické diela. V ďalších zväzkoch časopisu sa potom tlačia články o možnostiach zakladania podobných ústavov v Uhorsku, píše sa o metodických pokynoch na vypracovanie učebníc pre poľnohospodárske školy, o odbornej literatúre používanej na sarvašskej poľnohospodárskej škole, pričom sa zdôrazňuje, že jednou z podmienok prijatia žiakov do tohto ústavu je aj dobrá znalosť nemeckého a slovenského jazyka.

Pre nás majú najväčší význam posledné rubriky časopisu Knižné recenzie a Prídavok. Nesú na sebe pečať Ambrósiusových redaktorských schopností, jeho rozsiahleho vzdelania a osvieteneckej tolerantnosti. Prvýkrát v Ambrósiusových Ročenkách dostali Slováci, pravda len v latinčine a miestami aj v nemčine a v bibličtine, časopis s bohatou a všestrannou kultúrnou rubrikou. Aj keď je tu najviac príspevkov o teologickej literatúre, predsa tu nájdeme informácie i recenzie diel básnických, prozaických, historických, filozofických, prírodovedných, národohospodárskych, populárno-zdravotníckych, temperamentné literárne polemiky i náročné štúdie, odvolávajúce sa na rozsiahlu odbornú literatúru, a to z pera mnohých autorov.

Už na prvý pohľad nás udivuje, aké množstvo domácej i zahraničnej literatúry časopis zaznamenáva, alebo recenzuje. Sú to diela latinské, maďarské, nemecké i slovenské, ktoré vychádzali v Prahe, v Pešti, vo Wittembergu, v Drážďanoch, v Rige, Frankfurte nad Mohanom, v Novom Sade atď. Redakcia to všetko mohla zvládnuť len za pomoci mnohých spolupracovníkov a dopisovateľov, ktorých mená však väčšinou nepoznáme. Boli to nielen Slováci, ale aj Maďari, Nemci a Česi. Už aj z toho, ako sa v časopise často uverejňujú úryvky z listov dopisovateľov, z podpísaných príspevkov a článkov, pri ktorých redaktor v úvode spomenul, že pochádzajú z pera dopisovateľa, môžeme usudzovať, že ich počet bol oveľa väčší, ako by sa nám to na prvý pohľad zdalo.

Veľkú pozornosť tvorcovia časopisu venovali spisovnému jazyku slovenských evanjelikov – bibličtine. Bola tu napr. vytlačená recenzia o bratislavskom vydaní Kralickej biblie a vyčerpávajúcim rozborom a s porovnávaním pôvodného textu s novým vydaním. Recenzenti českých knižných noviniek si všimli ich jazykovej čistoty a odchýliek od starobylej reči Kralickej biblie, ktoré zatracovali. Je to prejav uvedomelého boja časti slovenských vzdelancov proti prenikaniu domácej reči do spisovnej češtiny používanej v našich krajoch, ktorí v tom videli nebezpečné oslabovanie jazykovej a kultúrnej jednoty Čechov a Slovákov. Pravda, tento historicky nevyhnutný proces prenikanie slovenčiny do literatúry nemohli zastaviť.

Ambrósius, alebo niektorý z jeho najbližších spolupracovníkov /recenzia je nepodpísaná/, porovnáva napr. vydanie dvoch prekladov toho istého nemecké diela Dieterischienovho Unterweisung zur Glückseligkeit nad der Lehre Jesu (Návod k blaženosti z učenia Ježišovho, Berlín 1788), a to prekladu Strakovského, vydaného v Banskej Bystrici roku 1788 a Daniela Botzku, vydaného na Sarvaši roku 1790. Obom vyčíta vnášanie slovakizmov do textu, jazykové nepresnosti a omyly. Odmieta Botzkov argument, že slovakizoval vedome, pretože písal pre uhorských Slovákov a nie pre Čechov, pričom hovorí: „Žiadame všetkých, ktorí píšu po slovensky (rozumej v bibličtine), aby tak písali, aby aj sami Česi ich knihy mohli s úžitkom čítať“, čo sa môže stať len vtedy, keď budú dôsledne nasledovať spôsob písania Komenského, Veleslavína, Pelcla a iných.

V ročenkách vyšla aj recenzia diela Augustína Doležala (27. apríl 1737 – 23. apríl 1802) Pamětná celému světu Tragoedia anebožto Veršované vypsání žalostného Prvních Rodičú pádu… (Skalica 1791). Aj keď recenzent vyčítal autorovi jeho časté slovakizmy a hungarizmy, záverečné hodnotenie diela je priaznivé: „Kniha po stránke veršovej a rytmickej patrí u nás medzi najlepšie. Pre básnický pôvab a krásu možno ju zaradiť medzi najvyspelejšie...” znesie porovnanie aj so starými českými básnickými skladbami“. Recenzent chváli Doležala aj preto, že svojím dielom nechcel slúžiť vyšším spoločenským vrstvám, ale predovšetkým ľudu. Veď autor venoval „svoju knihu neučeným“. Na dôkaz autorových ľudovýchovných snáh a demokratického cítenia, uvádza úryvky z Doležalovej Predmluvy: „My umění literárnimu oddaní, máme všelijaké a síce příliš vysoké zábavky. Ale nevolní ku kancyonálúm a postylám přikování témeř žádne! Aby tedy i toto osožného přejinačeného měli, dle jejich žádostivé schopnosti, proto sme toto i příjemným veršovým psaním vymaloval“.

Augustín Doležal, ktorý bol tiež prispievateľom Ambrósiusových Ročeniek, patril medzi tých odchovancov nemeckých univerzít (Altdorf), ktorí sa intímne zoznámili s racionalistickou a s revolučnou francúzskou ideológiou a boli i nadšenými stúpencami reforiem Jozefa II. Preto sa aj stal členom banskobystrickej učenej spoločnosti (Societas slavica) a spolupracoval aj s redakciou Starých novín literního umění. Ani v tomto diele sa neutápal v teologickom mysticizme, nezatracoval životné radosti, nehlásil pesimizmus. Propagoval právo na osobnú slobodu, tvorivú prácu a náboženskú toleranciu. Doležal chcel prostredníctvom umeleckej literatúry vychovávať prostého slovenského čitateľa: „Naši Slováci v tomto jsou chudobní. Pravda sic, že i oni majú rozmanité Archy, v Magelloně, v Alexanderovi, Jiříkovi, Obru, Kryzeldě, Štyfrýdovi etc., ale jest to všecko tak jalové, že se tam s užasnutím a politováním, jak na rozum, tak i jazyk šlakem poražený dívati musíme“ – píše vo svojom predhovore k dielu. Ušľachtilá snaha nahradiť periférnu rytiersku literatúru pútavým a hodnotným čítaním, hlavne „nevoľnému ľudu osožným“, taká príznačná pre Tragoediu, vytvára z Doležala významného autora našej staršej literatúry.

Nové cirkevno-školské ročenky prinášali aj recenzie osvetových a zdravotníckych kníh, určených širokej verejnosti. Roku 1803 (IX. zv.) posudzujú napr. prvú knihu, ktorú vydal vlastným nákladom bratislavský Jur Palkovič: D. Krystofa Wilíma Hufelanda: Kunšt prodloužení života lidského. Propagujú tiež priekopnícke ľudovýchovné práce Jura Ribaya: Katechyzmus o zdraví pro obecní lid a školskou mládež z uherského jazyka na slovenský přeložený (Pešť 1795); Pravidlá Moresnosti aneb Zdvořilosti jako i Opatrnosti o zachování zdraví Mládeže (Pešť 1795). Recenzujú tiež školské učebnice písané v bibličtine napr. Jánovu Šulekovu: Latinskú gramatiku k dobrému slovenské mládeže (Banská Bystrica s.d.), i učebnicu zemepisu Ladislava Bartolomeidesa: Geograffia, aneb vypsání Okršleku zemského (B. Bystrica 1798).

V niektorých prípadoch tu uverejňované recenzie vzbudili prudké polemiky, svedčiace o dôkladnej znalosti témy zo strany kritikov. Pretože Slováci v tejto dobe ešte nemali výslovne literárne časopisy, redakcia bola prinútená otláčať aj knižné oznamy literatúry vychádzajúcej i mimo Uhorska s presným uvedením ceny a miesta, kde si možno knihu objednať. Takmer v každom zväzku bol oznam Hľadané knihy, v ktorom sa hlavne Jur Ribay obracal na čitateľov s prosbou, aby mu posielali staré vzácne tlače, prípadne, aby ho informovali, kde by si ich mohol kúpiť. Ribay zbieral tieto knihy ku svojim bibliografickým a literárnym prácam, z ktorých väčšina dodnes zostala v rukopisoch uložených hlavne v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti. Ide o diela veľkej hodnoty, ktorými sa Jur Ribay zaradil medzi významných predchodcov nášho najväčšieho bibliografa Ľudovíta V. Riznera.

Práci s dopisovateľmi venovala redakcia časopisu veľkú pozornosť. V druhom ročníku (r. 1794 zv. l) napr. v Oznamoch verejnosti žiadajú dopisovateľov o časté, vierohodné, štylisticky i gramaticky bezchybné príspevky. Podobné výzvy k verejnosti uverejňovali aj neskoršie. Redaktor aj tu chcel predchádzať príkladom a v časopise uverejňoval aj tlačové opravy. O tom, že mnohí čitatelia prijímali tento časopis so sympatiami, svedčí aj úryvok listu jedného z nich, ktorý redakcia uverejnila. Neznámy dopisovateľ ju chváli za uverejňovanie dobrých i náročných článkov, historických úvah i aktuálnych príspevkov o súčasnom živote v cirkvi a v škole. Vysoko si hodnotí najmä tu vychádzajúce literárne recenzie a kritiky.

Po vydaní deviateho – posledného zväzku – Nových cirkevno-školských ročeniek roku 1803 dochádza, podľa slov ich redaktora Samuela Ambrósiusa, k ich krátkemu prerušeniu, zapríčinenom „nepriaznivými pomermi“. Prerušenie sa však stalo trvalým. Latinčina sa postupne stráca z literárneho života Slovákov a dáva miesto aj v periodickej spisbe živej hovorovej reči. Pokusy o oživenie tohto dobrého latinského časopisu však boli. Napr. Banská superitendencia prostredníctvom Andreja Kubínyiho požiadala roku 1812 Mateja Holku ml. – slovenského osvieteneckého vzdelanca v Gemeri, aby jej poradil, či je potrebné obnoviť významné Ambrósiusove Ročenky. Pravda, nemáme bližších záznamov o tom, či Holko odporučil obnovenie tohto časopisu, alebo či bol sám ochotný pomáhať pri jeho vedení. Podľa všetkého sa tak nestalo.