Obdobie Asuka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Samuraji z klanu Satsuma počas obdobia Bošinskej vojny.
Dejiny Japonska
Päťposchodová pagoda Horju - dži postavená v období Asuka

Obdobie Asuka bolo obdobie japonských dejín medzi rokmi 538 až 710. Je charakterizované vytvorením centrálne riadenej administratívnej organizácie na čele s cisárom, podľa vzoru vtedajšej Číny. V tomto období sa budhizmus definitívne zakorenil, ako jedno z dominantných náboženstiev v Japonsku. Obdobie Asuka tvorí prechodné obdobie od polokmeňového štátneho zriadenia obdobia Kofun k modernému centralizovanému štátu v období Nara.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Japonsko vyšlo z obdobia Kofun ako krajina, ktorá navonok pôsobila dojmom jednotného štátneho celku, ale v skutočnosti bola zmietaná mocenskými ambíciami jednotlivých rodov o nadvládu a rozhodujúci vplyv v krajine. Autorita cisára bola v tomto období veľmi slabá a jeho postavenie krehké, pretože reálnu moc držali v rukách predstavitelia mocných šlachtických rodov. Jedným z najmocnejších bol rod Saga, ktorý mal takú veľkú moc, že dokonca podľa ľubovôle dosadzoval a odvolával cisárov.

V priebehu 6. storočia preniká prostredníctvom misionárov z Číny do Japonska budhizmus a zároveň sa nadväzujú aj obchodné a diplomatické kontakty s Čínou a Kóreou. Do krajiny ktorých preniká do aj čínske filozofické a politické myslenie predovšetkým konfucianizmu. Základnou politickou myšlienkou konfucianizmu je idea, že hierarchicky usporiadaná spoločnosť, s presne vymedzenou deľbou moci, rozdelením vplyvu jednotlivca a s dominantným postavením panovníka vo všetkých sférach života krajiny, je najlepšou formou vlády. V druhej polovici 6. storočia vznikol v Číne po chaotickom období vlád severných a južných dynastií v dynastia Suej, ktorá je čoskoro nahradená oveľa úspešnejšou a dlhšie trvajúcou dynastiou Tchang. V oboch prípadoch týchto krajín bola štátna moc koncentrovaná v rukách cisára a jeho dvorného aparátu. Japonsko, naproti tomu vystupovalo pri vtedajšom porovnaní s Čínou ako krajina bez silného centrálneho vedenia, zmysluplnej administratívnej štruktúry a barbarskými zvykmi. V priebehu 6. storočia sa vytvorila pri panovníckom dvore v krajine aktívna konfucianizmom ovplyvnená a reformne zmýšľajúca skupina šľachticov, ktorá chcela zreformovať fungovanie krajiny, podľa čínskeho vzoru. Snaha o reformu získala veľké povzbudenie po nástupe cisára Šótoku.

Dobový portrét cisára Šótoku z 8. storočia

Šótoku[upraviť | upraviť zdroj]

Nový panovník plánoval vytvoriť novú koncepciu najvyššej štátnej autority, ktorej sa musel každý občan bezvýhradne podriadiť. S týmto úmyslom boli sformulované základné princípy zamýšľaného poňatia štátnej moci do podoby cisárskeho ediktu nazvaného Charta sedemnástich článkoch (Džúšíčidó Kempó), ktorého text je súčasťou aj japonskej kroniky Nihon šoki. Za autora Charty sa v minulosti považoval cisár Šótoku, ale pravdepodobnejšie bol autorom textu kolektív cisárových najbližších spolupracovníkov.

Hlavnou ideovou inšpiráciou textu Charty sedemnástich článkov bola filozofia konfucianizmu, ktorá vníma ľudskú spoločnosť, ako spoločnosť v ktorej každý jeden člen spoločenstva plní určitú predom danú úlohu a v ktorej základným vzťahom medzi členmi spoločnosti je vzťah medzi nositeľom autority (nadriadeným) a tými, ktorý sa musia danej autorite bezpodmienečne podriadiť (podriadeným), ale pri mnohotvárnosti každodenných spoločenských vzťahov sa tento vzťah moci a poslušnosti aplikoval aj na vzťahy medzi otcom a synom, manželom a manželkou, starším a mladším členmi spoločenstva atď. Spomenuté konfuciánske chápanie vzájomného vzťahu medzi členmi spoločenstva a predovšetkým medzi panovníkom a poddanými je preto prítomne v celom spise Charta sedemnástich článkov s jasným cieľom podporiť autoritu panovníka. Konečným cieľom autorov textu, tak bol štát s centralizovanou a hierarchicky rozdelenou byrokratickou štátnou správou, riadenou z jedného centra, veľmi odlišného od Japonska v období Kofun.

Charta sedemnástich článkov, síce posunula výrazne krajinu smerom k centrálnemu modelu vlády, aký existoval vo vtedajšej Číne a ktorý bol pôvodným cieľom reformátorov, ale neobsahovala nariadenia, ktoré by túto transformáciu úspešne zavŕšili, pretože problémom, ktorý sťažoval koncentráciu moci v rukách cisára bol obrovský pozemkový majetok japonskej dedičnej šľachty.

Reforma Taika[upraviť | upraviť zdroj]

Zámery týkajúce sa vyriešenia pozemkového problému v krajine, ktoré boli v Charte sedemnástich článkov, iba slabo načrtnuté, mali byť úplne zrealizované prostredníctvom nového cisárskeho nariadenia pod názvom Taika (veľká reforma) v roku 645. V rámci tejto reformy boli vykonané súpisy všetkej poľnohospodárskej pôdy v krajine. Do všetkých častí ríše boli vyslaný vládny úradníci, aby preskúmali oprávnenosť pozemkových nárokov miestnej šľachty a kmeňových náčelníkov a v každej oblasti ustanovili skladiská, v ktorých mali byť uložené všetky zbrane vlastnené obyvateľmi na danom území. Svoje zbrane si smeli ponechať iba obyvatelia pohraničnej oblasti s ľudom Emiši na severe krajiny.

Ďalším cisárskym nariadením obsiahnutom v reforme Taika sa zrušilo súkromné vlastníctvo pôdy a všetka pôda v krajine prešla do osobného vlastníctva panovníka, bývalým vlastníkom pôdy boli pridelené léna, ktoré mali po novom právo užívať, ale nie vlastniť. Trvalo však až vyše 50 rokov kým sa systém absolútneho vlastníctva pôdy cisárom ujal a všetka pôda prešla do osobného vlastníctva panovníka, predovšetkým vo vzdialených provinciách sa to presadzovalo pomaly.

V rámci reformy vznikol nový centralizovaný systém štátnej správy, v ktorom základnými územnými jednotkami krajiny sa stali provincie na čele s guvernérom. Guvernéri provincií boli vyberaní z dvornej šľachty, narozdiel od ostatných úradníkov pôsobiacich na nižších administratívnych postoch, ktorí pochádzali z predstaviteľov šľachty daného územia. Do územia provincie patrili všetky obce v rámci jej hraníc. Podľa nového administratívneho rozdelenia boli obce najnižším administratívnym článkom štátnej správy. Dbalo sa na vybudovanie kvalitnej siete štátnych komunikácii, aby sa zaistilo spoľahlivé a rýchle spojenie medzi hlavným mestom a provinciami. Nanovo každý obyvateľ krajiny zodpovedal priamo panovníkovi a všetko obyvateľstvo krajiny bolo rozdelené do spoločenstiev po 50 rodín, reforma predpisovala aj jednotnú veľkosť obcí a zo všetkej pôdy sa musela platila štátna daň. Podľa čínskeho vzoru vznikla pri cisárskom dvore skupina úradníkov závislých na vôli cisára a vzdelaných v konfuciánskej filozofii a politickej teórii.

Za vlády cisára Temmu bolo nariadenie o zrušení súkromného vlastníctva opätovne potvrdené a pre krajinu sa začalo budovať vôbec po prvý raz v dejinách trvalé hlavné sídlo a prestalo sa s praxou sťahovania trvalého sídla po smrti každého cisára. Prvé stále hlavné mesto vzniklo na rovine Fudžiwara v oblasti Asuka, ktoré zostala hlavným mestom nasledujúcich 20 rokov.

Kódex Taihó[upraviť | upraviť zdroj]

Za cisára Temmu bola transformácia Japonska na moderný štát definitívne dokončená. Celé storočie trvajúci zápas o novú podobu fungovania krajiny dospel k úspešnému záveru. V tomto období boli všetky predchádzajúce vládne nariadenia zhrnuté do ucelenej podoby v kódexe Taiho (Taihó Ricurjó) zostavenom roku 701 na príkaz cisára Mommua. Kódex obsahoval ustanovenia o zložení a fungovaní štátnych orgánov, organizácii miestnej správy, zásady prideľovania pôdy, nariadenia o odmenách pre úradníkov a je preto veľmi cenným prameňom pre spoznávanie spoločenských a spoločensko – ekonomických pomerov v tomto historickom období. Kódex Taiho kodifikoval novú administratívnu štruktúru štátnej správy, na čele s cisárom a ministrami, ktorý tvorili poradný orgán cisára tkz. štátnu radu. Ministerské hodnosti sa členili, podľa hierarchického kľúča na hodnosť najvyššie postaveného hlavného ministra, čiže kancelára (Daijó daidžin 太政大臣), ďalej ministra ľavej strany (Saidažin 左大臣) a ministra pravej strany (Udaidžin 右大臣), ktorý mal rovnaké právomoci, ako minister ľavej strany, ale formálne bol podriadeným ministra ľavej strany. Ďalej vznikli administratívne pozície štyroch hlavných radcov (Dainagon 大納言) a štyroch menších radcov (Šónagon 少納言). Kódexom Taihó sa ustanovil celý nový systém administratívneho členenia štátnej správy tzv. Ricurijó. Obdobie Akusa je vzhľadom na neskorší vývin japonskej štátnosti a národa jedno z najdôležitejších období, ktoré položilo základ štátnej správy a vládnutia, ktoré v základoch pretrvali až do reforiem Meidži v roku 1868.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Reischauer, Edwin a kol.,Dějiny Japonska, Praha : Lidové Noviny, 2000, kapitoly Přijetí a modifikace čínskeho vzoru a Vrchol klasické kultúry
  • Vasiljevová Zdenka, Dějiny Japonska, Praha : Nakladatelství Svoboda, 1986, 63 – 85 s.