Obdobie bojujúcich štátov (Čína)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Čína v období bojujúcich štátov
Jeden železný a dva bronzové meče z Obdobia bojujúcich štátov
Bronzová vojenská prilba zo štátu Jen

Obdobie bojujúcich štátov (iné názvy: éra bojujúcich štátov, obdobie/éra Bojujúcich ríš; čín. 戰國時代 / 战国时代Čan-kuo š’-tai, pchin-jin: Zhànguó Shídài) bolo obdobie čínskych dejín od roku 475 pred Kr. až po zjednotenie Číny pod dynastiou Čchin v roku 221 pred Kr. Spadá pod obdobie Východnej dynastie Čou a predchádzalo mu Obdobie jari a jesene. Názov obdobia pochádza z diela Stratégie bojujúcich štátov (戰國策), ktoré vzniklo medzi 3. a 1. storočím pred Kr.

Premena spoločnosti[upraviť | upraviť zdroj]

V období bojujúcich štátov prebehla bezprecedentná transformácia Číny. Marxistickí vedci vysvetľujú túto zmenu príchodom železa[1], skôr však ide o násobiaci efekt. Zásadné zmeny sa odohrali na politickej, hospodárskej a demografickej rovine.

Politická transformácia[upraviť | upraviť zdroj]

Došlo k zrúteniu modelu lenného štátu a k vzniku centralizovaného štátu s organizovaným byrokratickým systémom. Dôvodom pre túto premenu je fakt, že aristokracia sa navzájom vyvraždila v mnohých vojnách tohto a predošlého obdobia jari a jesene. Vládcovia začali štáty deliť na teritoriálne jednotky, na čele ktorých stáli úradníci oddaní panovníkovi a závislí na centre. Došlo k striktnému oddeleniu moci na vojskom a štátnou správou. Z úradníkov sa vytvorila byrokratická vrstva, ktorá prebrala moc od upadajúcej aristokracie.

V predošlých dobách bolo obyvateľstvo delené do dvoch kategórií. Kuo-žen boli slobodní občania, ktorí mohli držať zbraň a Je-žen boli roľníci. Kvôli veľkému množstvu vojen bolo potrebné rekrutovať obrovské množstvo vojakov, a preto sa zotrel rozdiel medzi týmito vrstvami a do vojny boli povolávaní aj roľníci. Splynutie týchto dvoch kategórií do jednej umožnilo väčšiu kontrolu obyvateľstva.

Hospodárska transformácia[upraviť | upraviť zdroj]

V tomto období sa rýchlo rozvíjalo poľnohospodárstvo. Hlavným dôvodom bol príchod železa do Číny zo strednej Ázie a jeho rozšírenie na vidieku. Začali sa používať železné radlice a pluhy ťahané dobytkom. Štáty podporovali intenzifikáciu poľnohospodárstva budovaním zavlažovacích kanálov a ďalších vodných stavieb. Remeselníci, ktorí predtým produkovali takmer výhradne pre aristokraciu, začali vyrábať pre potreby trhu. Došlo k regionálnej remeselnej špecializácii a rozvíjal sa aj diaľkový obchod s luxusným tovarom.

Objavil sa spoločný ekvivalent hodnoty, peniaze. Prvé peniaze pochádzajú zo šiesteho storočia pred Kr. a mali tvar rýľu. Neskôr sa vyrábali aj mince nožovitého tvaru, mince s otvorom v strede, platilo sa aj mušľami kauri. Rozšírenie peňazí stimulovalo rozvoj obchodu a obchodníci sa stáli silnou a sebavedomou vrstvou. Došlo však aj k úžere, a preto sa konfuciánci na obchod pozerali negatívne.

Demografická transformácia[upraviť | upraviť zdroj]

Vďaka zmenám v poľnohospodárstve došloa k prudkému nárastu počtu obyvateľov. V dôsledku zmien vo vlastníctve pôdy od spoločného k súkromnému nastal odchodu obyvateľov z vidieka do miest. V centrách miest, ktoré boli obohnané hradbami, sa nachádzali paláce a konali sa v nich trhy, ktoré boli zároveň aj centrami zábavy. Vďaka urbanizácii sa naštartovali aj zmeny v duchovnej oblasti, ktorých najväčším prejavom bolo oslabenie kultu predkov a rozkvet filozofie. V tejto dobe, ktorá je nazývaná aj zlatým vekom čínskej filozofie, spolu súperilo "sto filozofických škôl" a pôsobili najvýznamnejší filozofi čínskeho staroveku.

Politické dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Rozpad štátu Ťin na tri následnické štáty v roku 453 pred Kr. znamenal koniec obdobia hegemónov a sformoval sa nový medzištátny systém siedmich mocností (čchi siung 七雄). Z hľadiska politických dejín sa dá toto obdobie rozdeliť na štyri časti podľa toho, ktoré štáty v danej dobe dominovali:

  • dominancia štátu Wej: 453 – 340 pred Kr.
  • dominancia štátov Čchin a Čchi: 340 – 284 pred Kr.
  • dominancia štátov Čchin a Čao: 284 – 260 pred Kr.
  • zjednocovacie boje (dominancia štátu Čchin): 260 – 221 pred Kr.

Dominancia štátu Wej[upraviť | upraviť zdroj]

V polovici piateho storočia pred Kr. uskutočnil minister Li Kchuej v štáte Wej reformy, ktoré ho hospodársky posilnili. V poľnohospodárstve sa zaviedlo striedanie piatich plodín, na voľné plochy sa vysadili moruše a bol vytvorený systém štátnych sýpok, ktoré vykupovali obilie za nízke ceny pri prebytku obilia a predávali za nízku cenu v čase neúrody. Li Kchuej taktiež nechal spísať prvý čínsky zákonník Fa-ťing 法经.

Li Kchuejove reformy postupne prevzali ostatné štáty, štát Wej bol ale prvý, v ktorom sa zaviedli a prejavili. Z tejto pozície potom mocensky ťažil a stal sa dominatnou mocnosťou. V polovici štvrtého storočia však utrpel ťažké porážky od štátov Čchi a Čchin a poklesol na pozíciu druhoradej mocnosti.

Dominancia štátov Čchin a Čchi[upraviť | upraviť zdroj]

Po oslabení štátu Wej nebol žiaden štát schopný individuálne poraziť ostatné. Preto sa štáty spájali do mocenských blokov a vytvárali tzv. vertikálne (lien cheng 连横) a horizontálne (che cung 合纵) aliancie. Aliancie medzi štátmi vytvárali tzv. majstri aliancií (cung-cheng-ťia 纵横家), ktorí machiavellistickými spôsobmi vymýšľali stratégie, ako štáty spojiť. Vytvoril sa bezškrupulózny systém vojen, o ktorých vedení vznikali dokonca príručky, napr. Sün-c' Ping-fa 孙子兵法. Popis metód a konania majstrov aliancií je v knihe Stratégie bojujúcich štátov.

V rokoch 350 až 338 pred Kr. uviedol minister Šang Jang v štáte Čchin viacero reforiem, ktoré ho vojensky posilnili. Oslabil moc aristokracie, rozdelil štát do okresov a zaviedol systém vzájomného ručenia pao-ťia 保家, v ktorom je obyvateľstvo rodelené do skupín po piatich rodinách nesúcich kolektívnu zodpovednosť za činy každého člena. V roku 316 pred Kr. expandoval štát Čchi do oblasti dnešného S’-čchuanu, ktorú vďaka veľkým vodným stavbám premenil na obilnicu pre svoje armády.

Štát Čchi roku 314 pred Kr. dobyl štát Jen a vytvoril mocenskú protiváhu štátu Čchin. Vládcovia oboch štátov prijali tituly východný a západný cisár, hoci formálne vládol cisár dynastie Čou. Na začiatku tretieho storočia pred Kr. začal Čchi smerovať svoje útoky na štát Sung, ktorý bol bohatý, pretože ležal na križovatke obchodných ciest. Sung sa im podarilo v roku 286 pred Kr. anektovať, čo vystrašilo ostatné štáty a tie sa proti Čchi spojili do aliancie. Čchi sa pod ich náporom roku 284 pred Kr. zrútilo.

Dominancia štátov Čchin a Čao[upraviť | upraviť zdroj]

Na konci štvrtého storočia sa štátu Čao podarilo dobyť barbarské územia na severe. Od barbarov odpozerali ich taktiku streľby z chrbtu koňa a roku 307 pred Kr. bolo do ich armády začlenené jazdectvo. V 60tych rokoch tretieho storočia utrpel štát Čchin od posilneného Čaa viacero porážok. Preto Čchin v roku 260 pred Kr. vyrazil na Čao s obrovskou armádou a oba štáty sa stretli v bitke pri Čchang Pchingu. V najkrvavejšej bitke v čínskych dejinách, kedy proti sebe stáli takmer polmiliónové armády, zvíťazil štát Čchin a zajatí vojaci štátu Čao boli zaživa pochovaní[2]. Táto bitka rozhodla o zjednotení Číny, pretože po nej sa už štátu Čchin nedokázal nikto vojensky postaviť.

Zjednocovacie boje[upraviť | upraviť zdroj]

Štát Čchin roku 256 pred Kr. anektoval územie čouského klanu a ukončil trvanie dynastie Čou. Roku 249 pred Kr. prevzal čchinský kráľ mandát nebies. Roku 246 nastúpil na čchinský trón kráľ Jing Čeng 赢郑, ktorý spoločne s poradcom Li S'om viedol zjednocovacie boje. V roku 227 pred Kr. dobyli štát Chan a chystali sa na štát Jen, ktorý za Jing Čengom vyslal atentátnika Ťing Kch' 荆轲. Tomu sa však atentát, ktorý sa stal námetom mnohých literárnych diel a filmov, nepodaril a roku 223 bol Jen dobytý.

Na konci dvadsiatych rokov tretieho storočia pred Kr. Čhin postupne dobyl štáty Wej (225), Jen (223) a Čchu (223). Posledný podľahol štát Čchi roku 221 pred Kr. a následne sa Jing Čeng vyhlásil za cisára ríše Čchin a zmenil si meno na Čchin Š' Chuang-ti.

Bojujúce štáty[upraviť | upraviť zdroj]

Sedem bojujúcich štátov
Čao
Čchin
Čchi
Čchu
Chan
Wej
Jen

Medzi sedem bojujúcich štátov patria

  1. Čchin () na západe, v dolnej časti údolia rieky Wej-che
  2. Čchu () na južnej hranici okolo stredného toku rieky Jang-c’-ťiang
  3. Čchi () na východe v oblasti Šan-tung
  4. Jen () na ďalekom severovýchode blízko Peking, ďalej potom v strede od juhu smerom k severu
  5. Chan ()
  6. Čao ()
  7. Wej ()
  8. Jüe () niekedy sa uvádza aj ôsmy štát

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]